Neraz sa jej štítia lekári aj ľudia na ulici. Napadla ju psoriáza, depresia aj rakovina. Nevzdáva sa a jasne vraví – som pekná

Gabriela Múčková zo Senca má 54 rokov, jedného syna a je na invalidnom dôchodku. Jej snom bolo lietanie, a tak už v detstve skákala z čerešne s dáždnikom a predstavovala si, že je Štefan Banič. Po strednej škole pracovala na letisku.

Nemohla tušiť, že zdravotné problémy, ktoré sa začali v puberte, ju pripravia nielen o sen, ale aj o štandardný život. „V 16 rokoch mi zrazu strašne zaľahlo v ušiach, na jedno ucho som vôbec nepočula. Školská lekárka ma poslala preč, nech nesimulujem. Potom mi praskol bubienok. A hoci sa zrástol, dodnes na to ucho počujem slabšie,“ začína Gabriela rozprávať svoj príbeh.

Kožná choroba ľudí odpudzuje

To bol len začiatok. Už o rok, keď mala 17 rokov, u nej prepukla psoriáza s nepríjemnými prejavmi na koži. Najskôr sa objavila v uchu, potom v jeho okolí, postúpila na hlavu, tvár a o rok už bola na celom tele. Prišla v citlivom veku, keď mladí zažívajú prvé lásky. „Každá baba sa chce vtedy páčiť chalanom. Bol to strašný hendikep. Nebolo mi všetko jedno, navyše nik o tej chorobe poriadne nič nevedel.“

Každý v okolí sa Gabriely pýtal, čo jej je a kde to získala. „Dokonca priamo v rodine som počula, že ktovie, kde som sa k…..a a čo som tam od koho chytila. Na strednú školu som totiž chodila do Piešťan a tamojšie kúpele boli plné Arabov a Juhoslovanov. Do 21 rokov som pritom bola panna. Kožná choroba je pre ľudí odpudzujúca. Ak ju máte všade, štítia sa vás. Vysvetľujte iným, že za to nemôžete. Bol rok 1983, mala som rok pred maturitou.“

Neviete oplácať lásku. Strašne to bolí

Psoriáza je nepríjemná nielen estetickými a bolestivými prejavmi, ale aj tým, že je prakticky nevyliečiteľná. Má ju dodnes. „Neraz mi preto aj stroskotali vzťahy s mužmi, prípadne ani nevznikli. Nejaké predsa len boli, hoci som dlho aj v rodine počúvala, že sa nikdy nevydám, nik ma nebude chcieť. Niektorí muži ma snáď aj milovali, ale keď sa neustále pozerali na trpiacu ženu, skôr či neskôr utiekli. Sami tým totiž trpeli,“ spomína Gabriela.

Manželstvo, z ktorého má dnes 29-ročného syna, vydržalo 15 rokov. „Exmanžel sa postupne uzatváral, nedokázali sme spolu zdieľať chorobu a všetko, čo prinášala. Dnes je to pritom môj najlepší kamarát. Hovorím si, že som ho vlastne po 15 rokoch prepustila z väzenia. Odtrpel si dosť. Niekoho milujete, niekto miluje vás, ale neviete mu to naplno oplácať. Strašne to bolí.“

Zákaz vstupu do taxíka či MHD

Že sa jej niektorí ľudia štítia, si jasne uvedomila, keď ju prvýkrát odmietol do auta vpustiť taxikár a keď ju ľudia s odsudzujúcimi grimasami vyhodili z trolejbusu aj autobusu. „Ako dokážete, že sa to neprenáša na iných? Len plačete a odídete. Pre nich ste infekčný človek. Sťaží vám to celý život – nielen zdravotnými problémami a bolesťami, ale aj problémami so socializáciou. Mnohí sa potom uzatvoria a radšej už nikam nevychádzajú.“

Gabriela to nemala ľahké už ani v detstve. Rodičia sa rozviedli, keď bola malá. Do deviatich rokov vyrastala u starých rodičov, potom si ju posúvali rodičia. Čo za zmätky musela mať v hlave? „Môj syn dnes vraví, že prežijem aj Fukušimu,“ smeje sa Gabriela.

Nielen koža, ale aj kĺby

Psoriáza je autoimunitné ochorenie, keď vlastne telo bojuje proti sebe a vytvára zápaly. Jedným z postihnutých orgánov býva koža, druhým kĺby. „Mám ťažkú artritídu, teda reumu, mám dokrivené kĺby, napáda to úpony. Roky som ledva chodila. Posledné tri roky dostáva zabrať aj moja koža, aj kĺby. Predtým som si tri-štyri mesiace v roku odtrpela a načas to prestalo, aby to znovu prepuklo, teraz trpím bez chvíle oddychu.“

Koža je nielen strašiakom pre druhých, ale aj strašne bolí. „Akoby ma poliali kyselinou. Hocikedy mi môže zlyhať organizmus, lebo tie prejavy sú ako popáleniny, takže koža ani neplní poriadne svoju termoregulačnú funkciu.“

Kĺby na tom nie sú o nič lepšie. „Strašne bolia, človek nevie nič chytiť rukami, má problémy s chôdzou. Moje pokrivenia kĺbov sú už nezvratné. Mám krivé prsty na rukách aj nohách, problémy s úchopom, jemnou motorikou, silou. Chôdza je raz lepšia, raz horšia, zápal si vždy nájde nejaký vhodný kĺb.“

Depresia a rakovina

Bolesti a problémy so socializáciou prinášajú ďalšie vážne ochorenie – depresiu. Gabriela jej čelí posledných 15 až 20 rokov. „Najmä posledné dva roky sú strašné.“

Napriek všetkému sa nevzdávala a hľadala, ako zostať medzi ľuďmi. Keď sa spustili blogy na SME, začala tam písať. „Bol to taký pokus o socializáciu.“ Keď prišla na jedno z pravidelných stretnutí blogerov, nik okolo nej netušil, že sa len prišla rozlúčiť.

„Chcela som ešte spoznať ľudí, ktorí tiež píšu. V tom čase som už mala vážne štádium rakoviny prsníka. Veľký nádor na prsníku, metastázy v podpazuší, nález na kostiach aj pľúcach. Prsník musel okamžite preč, bola som vo štvrtom štádiu ochorenia. Nasledovali dva roky chemoterapií a ožarovaní. A som tu dodnes. V našej rodine pritom rakovina kosila výdatne, len mňa nezvládla. Vtedy som však mala pocit, že horšie už byť nemôže. Nik by nestavil deravý groš na to, že prežijem.“

Rakovinu prežila, má to však nepríjemný dôsledok – na psoriázu jej nemôžu nasadiť najlepšiu možnú liečbu, pretože by zvýšila riziko návratu onkologického ochorenia. „Nemôžu mi dať napríklad biologickú liečbu, ktorá pri artritíde výrazne pomáha.“

Zdá sa vám, že tento osud už nemohol byť horší? Mohol. U Gabriely prepukla