Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako sa archívu VPN usiloval zmocniť Mečiar a ako je dnes prístupný verejnosti

Foto - Slovenský národný archív, Fond VPN
Foto – Slovenský národný archív, Fond VPN

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Mária Mistríková prišla 20. novembra 1989 tak ako každý týždeň v pondelok na pobočku ochranárskeho zväzu (ZO 6) na Markušovej ulici. Pracovala ako archivárka v Štátnom ústrednom archíve, ale tu bola ochranárkou. Od Hany Volkovej sa dozvedela, čo sa deje. Večer už prepisovala na písacom stroji na blany prvé Programové vyhlásenie VPN, ktoré sa potom ako cyklostyl dostalo medzi ľudí.

Začali prichádzať listy. Mária ich triedila s Majou Kresánkovou a s ďalšími dievčatami, ale o chvíľu z nich bola nezvládnuteľná záplava. Ešte tu, na Markušovej, sa dohodla s Petrom Tatárom, že začne zbierať archívne materiály Verejnosti proti násiliu. Vedela, aký význam majú pre pamäť významných historických udalostí fakty, dokumenty, doklady, a myslela už vtedy na to, na čo sme my nemysleli – že prvotné udalosti sa menia nielen na spomienky, ale v prvom rade na záznamy a záznamy na archívne fakty.

Po presťahovaní VPN do Mozartovho domu začala Mária zhromažďovať archívne dokumenty, ktoré boli poruke, ale nikto sa o ne nestaral. Boli vtedy len takou myšacou bundičkou novembra 1989.

Nebolo na nich nič lukratívne ani tajuplné, vyzerali profánne a zanedbateľne. Musel na ne dozrieť čas. Ako to v dejinách býva s vecami infámnymi, zlopovestnými, ale aj celkom nepatrnými, ich význam narastá v čase.

Naplno sa to ukázalo pri tridsiatom výročí novembra 1989, kedy sa objavila záplava osobných svedectiev, poznačených prikrášľovaním vlastných zásluh, nepamäťou, zlou a skreslenou pamäťou, vôľou účastníkov byť tam, kde neboli, a nebyť tam, kde boli, ale aj zlou vôľou, vyplývajúcou z potreby vytvoriť svoje vlastné exkluzívne dejiny, niekedy prekrývajúce aj vlastné zlyhania. Mnohí aktéri by chceli byť dnes jednoducho iní, ako boli vtedy.

Po rozkole vo VPN v marci 1991 sa nepodarilo HZDS zmocniť dedičstva po VPN, lebo samotnému Mečiarovi na ňom nijako nezáležalo. Mečiarizmus, práve vznikajúci pred našimi očami, bol napokon priamym popretím novembra 1989. Mečiara hnala len túžba po moci, ku ktorej bolo tak blízko, veď do volieb ostával už len rok.

Ľudia HZDS utekali z VPN ako potkany a nijaký archív VPN ich nezaujímal. VPN vyzerala ako definitívna minulosť. Ako to už pri všetkých historických paradoxoch chodí, nikoho dnes nezaujíma HZDS ani Mečiar a onedlho nebudú nikoho zaujímať ani ľudia, čo si november 1989 nevšimli. Zato k VPN alebo prinajmenšom k novembru 1989 sa dnes hlási kdekto. Tí, čo boli pri tom, tí, čo pri tom neboli, aj tí, čo boli proti.

Mečiarov príkaz

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie