Denník N

Znepokojujúca reportáž pre každého, kto si myslí, že migračná kríza z roku 2015 je vyriešená

Foto N - Andrej Bán
Foto N – Andrej Bán

Drámy na Lesbose: zranenia a beznádej migrantov v preťaženej bráne do Európy. 

Stojím pri stánku s pomarančmi a banánmi na ulici vtipne nazvanej „business street“, uprostred najznámejšieho utečeneckého tábora v Európe.

Bývalá grécka vojenská základňa Moria na ostrove Lesbos má kapacitu 3400 migrantov, dnes je v oplotenom tábore, aj nadivoko v olivových hájoch, v okolí zvanom džungľa, až 18-tisíc ľudí. Najviac, koľko ich tu kedy bolo od roku 2015.

Na výraz migračná kríza môžeme pritom zabudnúť, už ide o humanitárnu katastrofu.

Mladý Somálčan sa túžobne pozerá na niečo, čo si nemôže dovoliť – čínske balenie troch klieštikov na nechty. Za tri eurá. Kúpim mu ich. Až potom si všimnem, že muž má pri zápästí odseknuté obidve ruky.

„Urobili mi to aš-Šabáb, somálski džihádisti,“ povie a okamžite zmizne v dave. Predavač mi na spýtavý pohľad vysvetľuje, že klieštiky na nechty kúpil mladík pre príbuzných.

Ak sa ponoríte (lepší výraz neexistuje) do nekonečnej riavy ľudí v tábore, odnesú vás jej prúdy aj proti vašej vôli. Raz naľavo, kde na akejsi tribúne tri-štyri hodiny každý deň čakajú a strkajú sa, občas aj bijú, pre kúsok teplého jedla tisíce ľudí. Inokedy dole prudkým svahom okolo zručných kaderníkov a holičov pod holým nebom (migranti dbajú o svoj účes), k miestu pod strieškou z vlnitého plechu, kde sa tlačia davy tých, čo mali šťastie. Pretože získali čiernu pečiatku, ktorá na rozdiel od červenej umožňuje azylantom odísť z preplnených ostrovov na grécku pevninu, kde vládnu znesiteľnejšie podmienky.

S tromi slovenskými zdravotníčkami z Vysokej škole sv. Alžbety nás po tábore sprevádza ich tlmočník Salomon z Demokratickej republiky Kongo. Svalnatý muž má vyhasnuté oči. Nerozjasnia sa mu, ani keď nám ukazuje kovový kontajner, v ktorom býva už rok a pol spoločne s ďalšími trinástimi Konžanmi. Hovoria, že jedenásty deň nemajú elektrinu.

Mám im povedať, že neďaleko v džungli nemajú mnohí vodu a elektrinu vôbec a že na toalety to majú kilometer? A že podľa UNHCR pripadá v priemere v Morii jedna toaleta na osemdesiat ľudí, pričom oni ju majú vedľa kontajnera?

„Naľavo sú Afganci, nad nami bývajú Afganci,“ ukazuje Salomon na presne taký kontajner, ako je ten ich. Majú ho nad hlavou a vedú k nemu schody. Potom čosi zašomre, že nechápe, prečo pomáhajú lekári takým zlým ľuďom, ako sú Afganci. Hovorí o nich ako o „bielych“.

Nožom, ohňom, úlomkom skla

Dlhodobá frustrácia migrantov plodí, pochopiteľne, hnev, násilie, beznádej a sociálnu patológiu.

Nie zriedkavé sú tu ublíženia deťom a ženám, bitky mužov či sebapoškodzovanie mladistvých. Iba za jedno dopoludnie majú slovenské zdravotníčky, ktoré pre grécku

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Trochu oheň, trochu voda, nová kniha Andreja Bána

zobraziť

Migrácia

Teraz najčítanejšie