Judita a Holofernes

Na pozadí blížiacich sa volieb, medializovanej Kočnerovej kauzy, stavu justície u nás a problému európskych dotácií firme v Česku sa odohrali dve tragédie. Požiar paneláku v Prešove a streľba v ostravskej nemocnici. Majú niečo spoločné?

Zdá sa, že áno. Ľahostajnosť a zahmlievanie. Objavil sa nový fenomén. Hromadná vražda, pri ktorej samovrah potrebuje zastreliť čo najviac náhodných obetí. Vražda nás sprevádza dejinami, od tej (určite nie) prvej Kainovej, literárne spracovanej.

Bezradnosť spôsobuje tá hromadná. Čo ju inšpiruje? Filmy plné násilia, televízne zábery popráv džihádistami? Pred rokmi vraždil muž v Uherskom Brode. V blízkosti boli policajti, pre istotu volali posilu. Kedysi smrť konštatoval lekár, dnes dokonale vyzbrojená zásahová jednotka. Každá profesia má riziká. O rizikách šerifa a detektíva vznikli dokonca nové žánre.

Po streľbe v Ostrave v televíznom vstupe radil psychológ, že treba volať políciu, skryť sa, zamknúť a nepokúšať sa zasahovať. Policajné autority vyjadrili spokojnosť s rýchlym zásahom. Trpká bodka. Príbeh muža, jednej z obetí vraha, ktorý vlastným telom zachránil dcéru, sa stal len epizódou prekrytou banálnymi informáciami.

Po psychológovi strih, spravodajca Českej televízie z Izraela. Hovoril akoby z inej planéty. Skúsenosť krajiny je iná, o zásah pri podobnom čine sa pokúša každý, kto má len trochu šancu. Bezpečnosť nie je len vecou polície, ktorá nemôže byť všade. Bezpečnosť som ja, ty, my všetci. Iste, je to iná historická skúsenosť a iná tradícia. Vznikla, lebo musela.

Nie je to len „ich“ skúsenosť. Ani u nás nebola ľahostajnosť a pasivita tradičnou. Dospievajúce dievča zachránilo dieťa topiace sa vo Váhu, obchodník, dobrovoľný hasič, vyniesol dieťa z horiaceho domu a sám pri tom zahynul. To je naša história, nie egoistické a zbabelé dedičstvo totalít.

Na stenách kedysi viseli (aj keď len v podobe grafík) obrazy Caravaggia a Artemisie Gentileschi s motívmi „Zuzana a starci“, „Judita a Holofernes“. Na obrazy inšpirujúce postoj a čin sa dnes chodíme už len dívať do viedenského Kunsthistorisches Museum. Študujeme kompozíciu, rukopis a zmysel obrazu uniká. Od detstva sa kedysi čítali mýty o Prométeovi, bola to súčasť výchovy. Vedel, že riskuje a za pomoc ľuďom ho Zeus potrestá. A aj ho potrestal.

Dobre, že tragédia – ak aj hneď nevyvolá riešenie – vyvolala nezištnú solidaritu. Nie je to málo, ale ani až tak veľa. Zvlášť v meste, kde je jedinečné hasičské múzeum na Slovensku, jediná hasičská (nikdy nehraná) divadelná hra a krátke rebríky. Ak niekto chce a vie riskovať, a ľudia z červených áut to chcú a vedia, tak im neberme úsmev z unavenej tváre. Vyzerá to, že tí ľahostajní nie sú oni.