Ako spoznáte vo vzťahu budúceho násilníka a manipulátora? Na začiatku si ženu až prehnane idealizuje, hovorí psychologička
V Srbsku pomáhala ľuďom traumatizovaným týraním, nehodami a vojnovým konfliktom. „Myslela som, že na Slovensku to nebude také ťažké, ale potom som sa začala venovať obetiam domáceho násilia,“ hovorí Milota Dubovská z krízového strediska Dúha.
Vyše 30 rokov pracovala na psychiatrii v srbskej Vojvodine, kde mala na starosti pacientov, ktorí sa pokúsili o samovraždu, utrpeli vážne úrazy alebo boli obeťami týrania. „Mali sme tiež veľa psychiatrických pacientov, ktorých poznačila vojna. Mnoho z nich pritom skončilo na psychiatrii až o veľa rokov neskôr. Keď sme ich začali liečiť, spomenuli si, že prvý panický atak zažili pred rokmi pri bombardovaní,“ hovorí mäkkou slovenčinou Milota Dubovská, ktorá pochádza z menšiny vojvodinských Slovákov.
Jej predkovia pred vyše dvesto rokmi odišli zo Slovenska na Dolnú zem. „Na Slovensku bola vtedy chudoba a hlad. Teraz sa to otočilo a veľa vojvodinských Slovákov prichádza za prácou na Slovensko,“ hovorí. Sama sa však na Slovensko presťahovala z rodinných dôvodov – za dcérou, ktorá tu zakotvila po vysokej škole. Hneď po príchode začala pracovať ako psychologička v bratislavskom krízovom stredisku Dúha, ktoré pomáha týraným ženám a deťom.
V rozhovore hovorí o tom,
- ako sa v mužovi prebúdza tyran,
- prečo sa ženy nedokážu vymaniť zo vzťahu s násilníkom,
- ako nenápadne môže prebiehať psychické týranie,
- aké dôsledky môže mať život s agresorom,
- ako pomáhajú obetiam v krízovom stredisku.
Má domáce násilie v rôznych krajinách odlišnú podobu?
Záleží na vyspelosti štátu. V niektorých krajinách domáce násilie menej postihujú, lebo ešte neprijali zákony, ktoré by ho zakazovali.
No myslím si, že pokiaľ ide o vyspelejšie krajiny, je to viac-menej podobné. Všade platí, že častejšie sú obeťami ženy, aj percento týraných žien je približne rovnaké.
V niektorých prípadoch sú obeťami aj muži, ale je ich podstatne menej. Aj ženy môžu mať povahové predpoklady na to, aby boli v partnerskom vzťahu tyrankami, lenže sú fyzicky slabšie, aj preto je fyzické násilie zo strany ženy skôr zriedkavé.
Domáce násilie často súvisí aj s ekonomickou závislosťou ženy od partnera, ktorá je ešte stále v mnohých krajinách bežná. A je to aj otázka moci. Naša spoločnosť je stále dosť patriarchálna. Hoci ženám je priznaná rovnosť, v praxi to často nefunguje. Mužská dominancia pretrváva aj dnes.
Ako je to s domácim násilím v Srbsku, kde ste žili donedávna?
Myslím si, že je to dosť podobné ako na Slovensku. Z bývalých častí Juhoslávie je to najhoršie v Čiernej Hore, kde sa ešte stále prejavujú staré tradície, podľa ktorých bola žena podriadená mužovi. Keď prišiel domov, musela mu umývať nohy. Ak ho podviedla, mal právo ju zabiť – položil jej na hlavu okrúhly bochník chleba a rozsekol ho sekerou. Bralo sa to tak, že ju zabil chlieb, a nie muž.
Myslíte si, že sa zvyšky týchto brutálnych tradícií zachovali v podvedomí alebo aj v správaní ľudí dodnes?
V podvedomí stále prežívajú, no v správaní už nie, pretože zákony to už dnes nedovoľujú. Ale na vidieku ešte aj dnes môžete vidieť, ako žena kráča pár krokov za svojím mužom. Žiaľ, v niektorých kultúrach je to stále normou. Samozrejme, pre vyspelejšie časti bývalej Juhoslávie, ako je napríklad Slovinsko, Chorvátsko alebo aj severná časť Srbska – Vojvodina, odkiaľ pochádzam, to neplatí.
Pod úroveň domáceho násilia sa mohli podpísať aj vojnové konflikty v bývalej Juhoslávii. Veľa ľudí bolo buď ich priamymi účastníkmi, alebo obeťami. Mnohí tak dodnes trpia posttraumatickou stresovou poruchou, čo môže vplývať aj na schopnosť kontroly agresivity. Ďalším faktorom je chudoba a ekonomická kríza.
Na Slovensku mám celkovo pocit, že sa ľudia k sebe správajú s väčšou úctou. No keďže robím s obeťami domáceho násilia,
