Denník N

Panika na Parnase

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Hnevá ma, že sa my spisovatelia nedokážeme zmobilizovať ani v takých prípadoch, ako je primitívne a posmešne drzé zneužitie literárneho odkazu klasikov (a pseudoklasikov) pánmi Rostasom či Mizíkom.

Pokiaľ ide o slobodu slova, my tu, na Parnase, si žijeme ako v predsieni Raja. Každý si píše, čo chce, a je to skvelý pocit. Chýba nám jedno jediné. Viac spoločenského uznania. Možno nie všetkým, ale teraz chcem hovoriť za spisovateľov. Alebo aspoň za jedného. Za seba.

Pred piatimi rokmi som zažil výnimočné stretnutie. Plachá čitateľka priniesla knihu, aby som jej ju podpísal. So zle predstieranou skromnosťou som si od nej požičal pero a dal som sa do podpisovania. Medzitým mi ona pokojne a úprimne povedala – nevedela som, že ste naozajstný spisovateľ. Myslela som si, že sa na spisovateľa len hráte, ale čítalo sa to dobre. Na niektorých miestach ste sa nemuseli toľko predvádzať. Vlastne by bolo oveľa lepšie, keby ste sa nepredvádzali vôbec.

Bojím sa, že sa uzabávame na smrť, povedal mi včera literárny priateľ z mladosti. Herci, spevandule, tenistky, youtuberi v dlhých zástupoch spomínajú, radia, varia, prerábajú chalupy, odporúčajú, ako si zariadiť harmonický domov. Na kriedovom papieri, v tvrdej väzbe, na veľkých formátoch, v obrovských nákladoch. Na to množstvo knižiek, čo kníhkupectvá ponúkajú, je na pultoch strašne málo literatúry, vzdychol si. Takto, pred Vianocami, ešte menej než obyčajne.

Kde sú teda spisovateľky a spisovatelia? napadlo mi cestou domov. Pršalo, aj mne bolo clivo. Roky premýšľame, vymýšľame, formulujeme, píšeme, prepisujeme, škrtáme, alebo aj nie. Napísané vydávame. Úporne sa snažíme zachovať si odstup, nadhľad, objektivitu. Pestujeme cnosti kritického rozumu. Vieme byť úprimne cynickí, radi ukazujeme svoju schopnosť vidieť za roh. Do najskrytejších zákutí ľudskej mysle. Obyčajne na úkor niekoho iného, ale nájdu sa aj exhibicionisti čo vykladajú dušu na dlaň a vôbec sa za svoje predčasne vyliahnuté myšlienočky nehanbia. Vydať knihu nebolo nikdy ľahšie. A teraz, v tomto literárnom Kanaáne príde literatúra o svoje výsostné postavenie?

V cnostnom ústraní komôrok okázalej osamelosti tvoríme, tŕpneme. Kam naše knižky zastrčia či vyložia kníhkupci? Frfleme, lebo o nás nepíšu pekne. Urazene zazeráme, ak nenapíšu vôbec. Žiarlime na popové hviezdy, hercov, športovcov, šéfkuchárov, hlavne ak nám fušujú do remesla. Ich sú plné rádiá, módniky, víkendové prílohy. Najnovšie aj pódiá na námestiach. Len o spisovateľov nie je záujem. Literatúra stratila svoje pozície, zvykne sa konštatovať na nespočetnom množstve konferencií, seminárov a debát o literatúre a kríze čítania. Zo zúfalstva ich organizátori literárnej prevádzky usporadúvajú raz vo veľtržnom virvare, inokedy v kútoch takých zastrčených, že pološero pod žiarivkami prizdobenými lanskými mušacincami im preukazuje nezaslúženú láskavosť. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie