Bol som v Keni. Pochopil som, že pomáhať nielen môžeme, ale aj musíme

Dozviete sa:

• Ako sa pomáha tam, kde vzniká problém.
• Ako vyzerá štát, ktorý sa o svojich občanov nedokáže postarať.
• Ako sa slovenské rodiny starajú o opustené deti v Keni.
• Ako to vyzerá v najväčšom africkom slume.
• Čo vás Keňa naučí a ako môžete pomôcť.

Narodili sme sa na Slovensku a to je nesmierne šťastie: máme možnosti voľby, o ktorých sa iným ani nesníva. Svet je pre nás otvorený a máme dosah na to, čo sa deje okolo nás. Sme milionári, víťazi tohto sveta.

Strávil som dva týždne v Keni. Bol som v sirotincoch, školách aj slume a som presvedčený, že si musíme pomáhať. Navyše som si istý, že si to každý z nás môže aj dovoliť.

Návšteva Kene vás zmení. Presvedčí vás totiž o tom, že ak pomôcť môžete, tak pomôcť musíte.

Dvadsaťpäť eur, ktoré zmenia život

Sedíme v jedinej väčšej izbe v sirotinci Praisegate, je to jedáleň a spoločenská miestnosť zároveň. Zrazu do nej vbehne Lucy a namiesto pozdravu kričí: jej dcéru cestou zo zastávky prepadli. Zobrali jej telefón a porezali ju mačetou. Kto? Muži na motorke. Čo s tým? Členovia rodiny už idú na miesto činu. Na políciu sa tu myslí až v druhom rade.

Sme na vidieku, v závislosti od dopravy asi dve hodiny od hlavného mesta Nairobi. Lucy sirotinec Praisegate založila a vybudovala. Dnes v ňom žije 36 detí od 5 do 18 rokov; spája ich to, že ide o siroty, opustené deti a deti z ulice. Spája ich aj to, že všetky ich cez Nadáciu Integra podporujú Slováci.

Každé dieťa má dve rodiny, ktoré mu posielajú po 25 eur mesačne. Táto suma bohato vystačí na ošatenie, stravu a vzdelanie. Deti im za to pravidelne posielajú listy a fotografie. Nebyť sedemdesiatich dvoch rodín na Slovensku, tieto deti by nemali žiadnu budúcnosť. Vlastne mali – presne takú, ako státisíce iných detí v Keni a milióny v Afrike.

„Nikto mi predtým nepovedal, že ma ľúbi“

Ak sa do Praisegate chcete dostať, idete najprv po diaľnici, potom po hlavnej ceste. Odbočíte, pokračujete po poľnej ceste, ocitnete sa na akomsi priestranstve. Sirotinec je na prvý pohľad chudobný, podľa našich štandardov až veľmi: všetky budovy sú z preglejky a vlnitého plechu. Mnoho vecí tu naozaj na prvý pohľad chýba, mnohé tu však sú. Pre tieto deti predstavuje jedinú príležitosť.

Tu totiž získajú v prvom rade strechu nad hlavou, v druhom rade jedlo a ošatenie, v treťom vzdelanie. A lásku, najmä lásku. Ani jedno z toho nie je samozrejmosť. Získajú tu základné vzdelanie, väčšina z nich pokračuje na stredné školy, niektoré na univerzity. Po ukončení základného vzdelania odchádzajú, namiesto nich však prichádzajú ďalšie.

A stále sa vracajú: Lucy vospolok volajú mama, ten pocit spolupatričnosti a vďaky je až dojímavý. Pri našej návšteve sa všetky zhromaždia v spoločenskej miestnosti a rozprávajú svoje príbehy. „Ako prvé si pamätám, že som na ulici a nikoho nemám,“ povie Mary, dnes už mladá žena. „Nikto mi predtým nepovedal, že na mne záleží, že ma ľúbi. Do Praisegate som prišla v prvej triede. Teraz mám prácu, manžela a dieťa a som šťastná.“

Je to až triviálne jednoduchý príbeh, lenže: čo viac od života vlastne chcete? Vládne prítmie, aspoň nevidno slzy, ktoré mi vybehnú. Postavím sa, poviem, že som práve počul azda najdojímavejšie slová v živote, a aj tak mám pocit, že som to vôbec nevystihol.

Bez sedemdesiatich dvoch sponzorov na Slovensku by to nebolo možné.

Štát, ktorý nefunguje

Na ilustráciu situácie, v ktorej sa Keňa nachádza, postačí udalosť z nedávnej minulosti.

Mombasa je tretí najväčší prístav v Afrike. Pre väčšinu kontinentu má strategický význam, pre Keňu je bránou do sveta. Hlavné mesto Nairobi je vo vnútrozemí a s Mombasou ho spájala železnica, ktorú postavili ešte Briti.

Samozrejme, na výstavbu novej, rýchlejšej a modernejšej železnice by si kenská vláda mohla požičať aj inde, ale požičala si v Číne. Čínske podmienky boli predsa len voľnejšie – viac peňazí z pôžičky sa jednoducho dalo ukradnúť. Samozrejme, úroky boli práve preto vyššie, ale Čína bola nadmieru ústretová. Tri celé dve miliardy dolárov na novú železnicu nielen požičia, ale ju aj postaví – a okrem nej aj diaľnicu medzi oboma mestami.

Tak aj bolo: železnica a diaľnica mali Keňu posunúť do novej éry. Koncom minulého roka však vyšlo najavo, že kenská vláda pôžičku za železnicu nezvláda splácať. Za tú železnicu, o ktorej sa po počiatočnom nadšení zistilo, že vedie v zásade odnikiaľ nikam, nikto si ju nemôže dovoliť a generuje len ďalšie dlhy.

Objavili sa správy o tom, že pri nesplácaní získa Čína prístav v Mombase. Znamenalo by to, že okrem najvýznamnejšieho prístavu by vlastnila aj železnicu a diaľnicu do hlavného mesta; to sa rovná ekonomickej kolonizácii krajiny. Číňania túto správu veľmi rýchlo dementovali – symbolicky cez portál China Africa Project –, takýto postup by však zodpovedal tomu, čo sa okrem susednej Etiópie deje napríklad aj v Čiernej Hore, Grécku alebo na Srí Lanke.

Kľúčová pre nás je sila kenskej vlády; tá totiž (nielen) pre všadeprítomnú masívnu korupciu sotva dokáže v prevádzke udržať samotný štát. Ako možno potom očakávať, že sa postará o vlastných občanov? Aspoň o tých, ktorí to naozaj potrebujú? O tých, ktorí žijú v extrémnej chudobe?

Keňa pritom stále nie je Južný Sudán, ľudia tu bežne neumierajú od hladu. Nie je to ani Rwanda: spolužitie medzi niektorými zo 47 kmeňov síce nie je ideálne, ale nedochádza k masovému vraždeniu. A práve to je ten paradox: Keňa na tom nie je najhoršie, ale podľa našich meradiel je na tom aj tak katastrofálne.

V najväčšom africkom slume

Slum Kibera sa nachádza neďaleko centra Nairobi. Vznikol, keď Briti stavali železnicu z afrického vnútrozemia; tá sa končila práve v hlavnom meste. Robotníci železnicu postavili a potom ostali tam, kde sa skončila, lebo jednoducho nemali kam ísť. No a keďže veľké mestá priťahujú ďalších ľudí a prišelci v nich veľmi nemajú kam ísť, Kibera odvtedy rastie. Dnes v nej žije od pol do milióna ľudí v závislosti od toho, ktorému zdroju veríte.

Keňa patrí medzi priority slovenskej zahraničnej pomoci. Keď ku mne na pobreží Indického oceánu prídu miestni muži a snažia sa mi niečo predať, vedia, odkiaľ som: Slovensko poznám, povie jeden z nich. Do mojej dediny ste dotiahli vodu. Teraz ju môžeme piť.

Platí to aj v Kibere: nie je to len škola, ale opäť skôr centrum, v ktorom deti dostanú okrem vzdelania aj stravu. A dostanú školské uniformy, to je pre ne veľká vec! Tie uniformy sa navyše priamo tam šijú – vďaka strojom zaplatených z programu SlovakAid. Z rovnakých zdrojov sú financované aj kurzy šitia pre ženy a mnohé ďalšie; a ak máte pocit, že je to málo, neboli ste v Kibere.

Navštívime totiž aj jeden z príbytkov. Najprv kráčame po širokej prašnej ulici, potom po užšej. Potom odbočíme do bočnej uličky a prechádzame pomedzi domy. Všade sú odpadky a blato; miešajú sa do hmoty, ktorej zloženie nechcete poznať.

Vrstvy chudoby

Príbytok môže mať odhadom tridsať štvorcových metrov. Tvorí ho provizórna kuchyňa a dve maličké miestnosti. Žiadne okná, deravá strecha. Väčšej miestnosti kraľuje televízor, okrem neho tam už je prakticky len poschodová posteľ, na ktorej spávajú štyri deti. Ďalšie dve spávajú na pohovke. Vo vedľajšej miestnosti žijú rodičia; otec je preč.

Muzungu! pokrikujú po mne deti a ukazujú prstom. Áno, som beloch. Niektoré z nich chodia do centra, ktoré sme navštívili, jeden zo synov je talentovaný futbalista. Zo ženy vyžaruje zvláštny pokoj: sedí, rozpráva. Trpezlivo odpovedá na otázky; pracuje ako upratovačka v domácnostiach bohatších Keňanov. Pochvaľuje si, že už ju poznajú a o prácu nemá núdzu. Napriek tomu žije zo dňa na deň, rovnako ako väčšina obyvateľov slumu.

Väčšina ľudí v Kibere totiž podľa oficiálnych údajov žije v extrémnej chudobe a zarába menej ako dolár na deň. Nezamestnanosť je vysoká, časté sú prípady HIV a AIDS. Prepadnutia a znásilnenia sú bežné. Bežne sa vyskytujú choroby spôsobené nedostatočnou hygienou a väčšina obyvateľov nemá prístup k elektrine, pitnej vode a zdravotnej starostlivosti.

Žena, ktorú sme navštívili, má tak vlastne ešte mimoriadne šťastie: deti chodia do školy, v dome je elektrina, má pomerne stabilnú prácu, aj pitnú vodu – ak si za ňu zaplatí. Príbytok jej nepatrí, platí zaň, nie vláde. Patrí tak medzi tých, ktorí sa majú dobre; aj pod touto nesmiernou chudobou existuje ešte niekoľko ďalších vrstiev. Kibera navyše nie je najhorším slumom – je len najväčšia, a teda najznámejšia, a tak v nej funguje množstvo organizácií, ktoré poskytujú pomoc. Iné slumy sú na tom horšie a nikto o nich, takpovediac, nevie.

Mimochodom, vláda pred časom prišla s ambicióznym plánom postupného sťahovania jej obyvateľov do nových bytových domov. Byty však namiesto nich získali tí, ktorí si ich dokázali uplatiť.

Čo znamená mať sa dobre

Až 23 percent Keňanov žije podľa štatistík Transparency International z menej ako jedného dolára na deň. V roku 2013 bol priemerný mesačný plat 76 dolárov a v tom istom roku sa poslanci pokúsili odhlasovať si zvýšenie platov na 10-tisíc dolárov mesačne. Mzdy v štátnej správe spotrebovali v rovnakom roku polovicu príjmov z daní.

Keňan v priemere dá 16 úplatkov mesačne, pri úradnom styku to platí v dvoch prípadoch z troch. Väčšina ekonomiky je pritom zameraná na poľnohospodárstvo, v ktorom pracuje až 75 percent obyvateľov. Problémom sú záplavy, problémom sú suchá.

To všetko sú, samozrejme, katastrofálne skutočnosti; takto sa jednoducho žiť nedá. Kenská ekonomika sa síce hýbe smerom k strednej triede, ale tá ešte stále prakticky neexistuje. Je rozumnejšie nečakať od štátu nič a väčšina Keňanov od neho ani nič nečaká.

A ďalej: v roku 2013 došlo k teroristickému útoku v nákupnom centre Westgate. Islamisti, ktorí do Kene prenikli zo Somálska, vtedy zabili 67 ľudí. Krátko predtým, ako sme do Kene prišli, zaútočili aj na farmárov, ktorých neďaleko hranice so Somálskom podporuje Nadácia Integra.

V dôsledku toho má Nairobi ďaleko k otvorenému mestu. Všade je množstvo brán, za bránami sú rampy a strážnici, často ozbrojení. Náš život tak často vyzerá ako presun autom spoza jednej brány za druhú.

Miestni si uvedomujú, ako funguje krajina, v ktorej žijú. Napriek tomu často používajú slová ako nádej, potenciál alebo budúcnosť. Na budúcnosť Kene však bude mať napríklad vplyv globálne otepľovanie. Rozdiel medzi bohatými a zvyškom je nepredstaviteľný, medzitým existuje máločo. Zvyšok je podľa našich štandardov jednoducho buď chudobný, alebo extrémne chudobný.

Návšteva Kene vás tak nevyhnutne núti zamyslieť sa nad tým, ako žijete, ako sa máte a čo vlastne od života očakávate. Vašu vlastnú životnú úroveň vás núti vnímať úplne inak, s 20 eurami vo vrecku ste tu jednoducho boháč. Ako sa máš? Dobre. Ako sa má rodina? Dobre. A práca ako? Dobre. Tak vyzerajú rozhovory.

Viete pritom, že dobre znamená, že majú čo jesť, kde bývať a nikto nie je príliš chorý.

Ako sa pomáha tam, kde vzniká problém

Kanaďan Allan Bussard mi hovorí, že ateisti v Keni prakticky neexistujú a ja mu rozumiem; človeku niekedy naozaj ostáva len veriť. Allan žil v Sovietskom zväze, keď sa rozpadol, potom v Juhoslávii, keď sa rozpadla. Keď prišiel do Československa, rozpadlo sa tiež. Ostal na Slovensku, má 67 rokov a je šéfom Nadácie Integra.

Netají sa svojou vierou – je metodista –, ale jedným dychom hovorí, že dôležitejšia ako náboženstvo je spravodlivosť. „Veriaci ľudia by sa mali osobitne starať o vdovy, siroty, cudzincov a chudobných,“ cituje Izaiáša. „Náboženstvo predsa nemá byť zbraňou.“ Z Allana vyžaruje pokoj, ochota a nesmierna prívetivosť.

Pred trinástimi rokmi sa zameral najprv na podporu farmárov pestujúcich makadámiové orechy, jeho manželka potom prišla s nápadom na adopcie na diaľku. Jeho organizácia medzitým v Keni postavila továreň na spracovanie orechov a spolu s vládnym programom SlovakAid spustila projekt na výsadbu makadámiových a kešu stromov. Cieľom je v konečnom dôsledku podporiť pätnásťtisíc farmárov, z toho najmenej šesťtisíc žien.

Milión stromov

Po troch rokoch začne každý strom produkovať orechy v hodnote zhruba 60 eur ročne: pre bežného roľníka v Keni je to mesačný príjem. Ak teda farmár zasadí dvanásť stromov, prakticky ho zdvojnásobí a bude si môcť dovoliť luxus – plechovú strechu, kravu, zdravotnú starostlivosť, elektrinu alebo školu pre deti.

V rámci projektu dôjde celkom k vysadeniu až milióna stromov, z ktorých plynie dvojnásobný prospech: farmárom sa postarajú o živobytie a počas celého života tieto stromy tiež odbúrajú 182-tisíc ton oxidu uhličitého. Priemerný Slovák vyprodukuje počas roka sedem ton, a keby sme to vztiahli na Slovensko, stromy sa postarajú o emisie 26-tisíc Slovákov. Až 90 percent poľnohospodárskej produkcie v Keni je navyše závislej od zrážok a extrémne suchá alebo dažde sa v Keni prejavujú čoraz viac. Ak budúcnosť Kene od niečoho závisí, potom od podnebia.

Slovensko do pomoci v Keni investovalo v rámci SlovakAid už 12 miliónov eur a Allan teraz začal s výsadbou makadámiových stromov aj v Etiópii.

Veľa sa na Slovensku hovorí o tom, že problém treba riešiť tam, kde vzniká, a toto je veľmi konkrétna pomoc. Vysídlenie v dôsledku klimatických zmien sa totiž podľa OSN do roku 2050 môže týkať až 250 miliónov ľudí a nie, väčšina z nich nikam ísť nechce.

Ako bolo v Keni? Super. Ako je v Keni? Katastrofálne

Nakoniec ide, ako hovorí Allan, o obyčajných ľudí. Tri krátke príbehy, ktoré vám o živote v Keni povedia viac ako štatistiky.

Práve keď v Keni sme, vyjde najavo, že v múke, ktorá je v predaji, sa nachádza nebezpečný toxín. Múka je, samozrejme, tou najzákladnejšou surovinou, vláda napriek tomu nijako razantne nezakročí. Miestni nerozumejú tomu, čo toxíny sú, a múku potrebujú. K inej sa nemajú ako dostať. Nejakí ľudia zomrú. Život pôjde ďalej.

Hneď v prvý večer navštívime sirotinec, ktorý vedie Švajčiarka Barbara. Aj v ňom, rovnako ako v Praisegate, žije 40 detí a mnohé z nich podporujú Slováci. Je medzi nimi aj Linda. Vyrástla tu, teraz je učiteľka, prišla na návštevu. Je mimoriadne inteligentná. Učí na škole pre deti s autizmom – na súkromnej, pretože štátne neexistujú. Jedna matka má takéto deti rovno tri. Linda však bude musieť z tejto práce odísť, pretože ju jednoducho nedokáže uživiť.

Spriatelím sa s vrátnikom. Celé noci sedáva v búdke, v ktorej nie je ani žiarovka, a pozerá do tmy. Aj pozerať do tmy v búdke bez žiarovky je však lepšie ako nič: máte pravidelnú prácu. V predposledný večer, keď sa už rozprávame pár dní, sa na mňa nakoniec obráti. Nemohol by som jeho rodine kúpiť nejaký chlieb? Neviem, kde by som chlieb kúpil, tak z pumpy naproti prinesiem náruč bagiet, a dám mu plnú igelitku oblečenia, ktoré si nepotrebujem brať naspäť na Slovensko. Objíme ma.

Toto sú zrozumiteľné príklady toho, ako sa žije v Keni. Časom som našiel dve odpovede. Ako bolo v Keni? Super. Ako je v Keni? Katastrofálne.

Päť ponaučení

A tak som bol v Keni za vás, aby som sa naučil toto.

1. Vážte si, že ste sa narodili na Slovensku. Narodili ste sa v najlepšej časti sveta v najlepších časoch. A narodili ste sa tu náhodou. Ak by ste sa narodili v Keni, vaše šance a možnosti by boli omnoho menšie a mali by ste sa oveľa horšie. Len preto, že ste sa narodili práve tam.

2. Aké máte problémy? Vonkoncom nie som nepriateľ konzumu, ale Keňa vás prinúti zamyslieť sa nad tým, čo všetko potrebujete. Je väčšina vašich problémov skutočnými problémami? Keď vám na kolenách sedia siroty alebo kráčate po slume, zistíte, že patríte medzi najšťastnejších ľudí na svete.

3. Existujú rôzne svety. Keď som vrátnikovi rozprával o Viedni a Bratislave, o neexistujúcej hranici a cyklotrasách, uvedomil som si, že je to rovnaké, ako keby mne niekto hovoril o Marse. Viem, že existuje, ale predstaviť si ho nedokážem. Občas som si hovoril, že je to tak hádam aj lepšie.

4. Musíme si pomáhať. Niekto si môže povedať, že ich tu jednoducho nechce; druhý nech si povie, že sme ľudia a jeho 25 eur mesačne môže niekomu inému zmeniť život. V konečnom dôsledku je jedno prečo – musíme pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú. Tie deti nemôžu za to, že sa narodili práve v Keni a ako siroty. Opakujete, že treba pomáhať tam, kde problém vzniká? Nech sa páči.

5. Je to nekonečný boj. Treba im pomáhať? Áno. Pomôžeme im? Áno. Všetkým? Nie, ani zďaleka. Dá sa im vôbec všetkým pomôcť? Nie. Ale to neznamená, že to nestojí za to. Ak si vyberiete jedného človeka a pomôžete konkrétne jemu, urobíte viac ako väčšina.

Cesta sa uskutočnila na pozvanie Nadácie Integra a rozvojového programu SlovakAid.