Polícia ma nechala po žene tri dni pátrať, aj keď už všetko vedela, vraví manžel obete z berlínskych vianočných trhov

Teroristický útok na vianočné trhy v Berlíne 19. decembra 2016 prevrátil Petrovi Čižmárovi život naruby. Jednou z jedenástich obetí bola aj jeho žena Naďa. Jej meno je spolu s menami ďalších obetí útoku na námestí Breitscheidplatz vpísané do schodov pri kostole.

Petr Čižmár tam bol s osemročným synom Davidom v deň prvého i druhého výročia. Tento rok tam išli znova. V rozhovore pre český Deník N Čižmár hovorí o zlosti, ktorá neprišla, o sklamaní z nemeckej polície a sľubu kancelárky Merkelovej, ale aj o tom, ako sa stal terčom konšpirátorov.

Chce sa synovi do Berlína ísť? Vie, prečo tam idete?

Vie, samozrejme, že to vie. Pochopil to. Možno vtedy, keď mal päť rokov, nebolo úplne jasné, či to chápe. Ale teraz dobre vie, prečo ideme do Berlína a čo sa tam stalo. Postupne tomu rozumie stále viac a viac. Dokonale to však nechápe nikto.

Aké pocity máte, keď dnes stojíte na námestí Breitscheidplatz?

Nie je to vôbec príjemný pocit, ale zase cítim nejakú – nechcem povedať úplne povinnosť, ale je to taký môj…

Záväzok?

Ani nie tak záväzok. Ale že je správne aj pre mňa samotného zastaviť sa tam aspoň raz za rok. My sa tam zastavujeme aj viackrát ročne, keď niekam ideme cez Berlín. Ale práve 19. decembra sa tam stretávame aj s ďalšími pozostalými a príbuznými obetí.

Chodievate sa tam lúčiť? Čo to miesto pre vás znamená?

Chodiť sa tam lúčiť by nemalo úplne zmysel. Lúči sa len raz. My tam chodíme tak, ako sa chodieva na cintorín.

Na čo sa vás syn pýta, keď tam ste? Pýta sa, prečo sa to stalo?

Pýtal sa. Ale na to mu nedokážem dať žiadnu odpoveď, pretože sám neviem prečo. Veľa vecí ešte stále nevieme. V školskej družine pre neho napríklad urobili špeciálnu skupinu, kde sa môže porozprávať s vychovávateľmi. Ja im však vravím, aby ho vychovávali ako každé normálne dieťa, pretože by som nechcel, aby sa vžíval do úlohy, že je veľmi traumatizovaný.

A je?

Nie je. Myslím, že na tom nie je tak, aby sa s ním o tom museli rozprávať štyria vychovávatelia z družiny. To mu rozhodne nepomôže.

Zvláda to dobre?

Myslím, že áno. Je dôležité, aby som sa mu venoval ja alebo aby sme sa spolu venovali škole. A robili spolu tie veci, čo má dieťa v jeho veku robiť, a nie že o tom budeme stále diskutovať. To by bolo kontraproduktívne.

Prekáža vám, že ten prípad ešte nie je definitívne uzavretý? Že sa stále prešetruje?

Samozrejme. Keď sme sa rozprávali so spolkovou kancelárkou…

To bolo rok po tom, v roku 2017?

Áno. Sľúbila nám, že dohliadne na to, aby sa to vyšetrilo. Jedna z pozostalých sa chcela uistiť, či to myslí naozaj vážne. Kancelárka povedala, že sa bude snažiť, aby sa to maximálne vyšetrilo. Ani s najlepšou vôľou to, samozrejme, vo vyšetrovacích výboroch nie je ľahké, pretože tí, čo s tým majú niečo spoločné, nebudú úplne chcieť spolupracovať, aby sa náhodou nezistilo, že na tom majú nejaký podiel.

Kedykoľvek sme boli na nejakom ministerstve, nestále sme počúvali jednu vec: Áno, stala sa veľká chyba. Ospravedlňujeme sa, ale ja osobne som žiadnu chybu neurobil. Nikto vlastne neurobil žiadnu chybu. Nikto sa necíti byť zodpovedný za to, čo sa stalo. Ale všetci sa zhodnú na tom, že to veľká chyba bola.

S Merkelovou nesúhlasím

A keď hovoríte my, myslíte tým pozostalých?

Áno. A tiež zranených a ich príbuzných. Boli by sme radi, keby sa to vyšetrilo a zistilo sa, kto má na tom nejakú vinu. Pretože zanedbanie zo strany polície tam bolo.

Argument, že za to môže utečenecká vlna a podobne, je, samozrejme, čiastočne pravdivý. Problém je však oveľa horší. Oni vedeli, že Amri je veľmi nebezpečný človek. Napriek tomu hrozbu podcenili a vôbec to neriešili. Áno, nemali na to dostatok ľudí alebo dosť peňazí.

Polícia nefungovala správne, čo s utečeneckou vlnou môže súvisieť – ak nemali na preverovanie dosť ľudí, nemohli to zvládnuť. V tomto ohľade s politikou kancelárky Merkelovej nemôžeme súhlasiť.

Nedá sa však povedať, že to zvládneme, keď polícia nebola na toľko utečencov pripravená. Toto jej vyhlásenie bolo ľahkovážne.

Cítite zlosť?

Zlosť ani nie, skôr sklamanie. Človek by očakával, že najvyšší politici majú prehľad. Ale ukazuje sa, že nemajú. Myslím si, že pani kancelárka nebola úplne informovaná o tom, v akom stave polícia je. Dnes je to už iné, azda lepšie. Berlínsky policajný prezident Klaus Kandt bol jediný človek, ktorého v tejto súvislosti odvolali.

Nedávno som sa však dočítal, že bude námestníkom v Brandenbursku. Takže bol odvolaný z funkcie, ale vlastne ho povýšili. Jediná personálna zmena bola povýšenie, čo nie je to, čo by sme ako pozostalí očakávali.

Hovoríte si, že keby vaša žena na vianočné trhy nešla – ako mala pôvodne v pláne –, bola by tu stále?

My sme na tie trhy dokonca chceli ísť tiež. Dva-tri mesiace predtým sme sa jej pýtali, ale ona vravela, že nie, že to bude pracovná záležitosť, že by to uprostred pracovného týždňa nebolo vhodné. Nakoniec sme sa rozhodli zostať doma v Braunschweigu a pripravovať sa na Vianoce.

Keby sme na tie trhy išli tiež, asi by sa to celé stalo inak. Možno by nás dieťa zdržalo, odišli by sme skôr alebo neskôr, alebo by sme boli v inej časti trhoviska. Alebo možno aj nie. Bola náhoda, že žena práve v tej chvíli odchádzala a bola presne na tom mieste. Tie trhy sú obrovské, siahajú až za kostol. On tým kamiónom prešiel vlastne len taký rožtek trhoviska.

Spomínate si na ten deň pred tromi rokmi presne?

Bol to úplne normálny deň. Ja som prakticky až do polnoci nič nevedel.

Ani ste nezaznamenali správy o tom, že sa v Berlíne niečo stalo?

Videl som v ten večer na nejakej českej humoristickej internetovej stránke fotografiu s kamiónom od Coca Coly, ktorý vošiel na vianočné trhy. Netušil som žiadne súvislosti. Nepripadalo mi to vtipné, pretože som ani nevedel, s čím to súvisí. Až potom som sa dozvedel od kolegov svojej ženy, že sa niečo stalo.

Samozrejme, vedel som, že ide na vianočné trhy v Berlíne. Ale tam ich je veľmi veľa. Je tak nepravdepodobné, že by sa to mohlo stať vám. Neveríte tomu, kým vám to oficiálne nepovedia.

Kedy ste si tú noc začali prvýkrát robiť starosti?

Zo začiatku som nepredpokladal, že sa stalo to najhoršie. Skôr som si hovoril, že má vybitý mobil alebo že má nejaké drobné zranenia a čaká na ošetrenie s vybitým telefónom. To je oveľa pravdepodobnejšia možnosť, než že sa stala jednou z jedenástich obetí. Stále som čakal, že sa ozve. Lenže ona sa neozývala.

Na infolinku sa nedalo dovolať. Bola beznádejne obsadená a potom už vôbec nefungovala. Ráno som preto vyrazil do Berlína. Predtým som musel zaviesť dieťa do školy a zariadiť, aby prišiel z Brna brat, ktorý by potom syna vyzdvihol. Netušil som, kedy sa vrátim.

Kedy ste začali tušiť, že to bude tá najhoršia možnosť?

Prišlo to postupne. Prišiel som do Berlína a pozrel sa do jej bytu, kde nikto nebol. Išiel som potom na najbližšiu policajnú stanicu, ktorú som v navigácii našiel. Tam ma takmer vyhodili s tým, aby som si zavolal na infolinku. Znelo to, ako by som ich obťažoval, ako by som bol blázon, ktorému neveria.

Nakoniec jedna policajtka na infolinku zavolala a ženu sme ohlásili ako nezvestnú. Tam sme sa dozvedeli, že na žiadnom zozname nie je. To bolo veľmi zvláštne. Hovoríte si, že predsa nie je možné, aby v Nemecku mali navyše neidentifikované mŕtvoly a aby o mojej žene nevedeli.

Mala pri sebe doklady aj telefón. Ak by bola mŕtva, tak predpokladáte, že polícia má všetky tieto veci k dispozícii a že by ste sa to predsa dozvedeli. Namiesto toho mi hovorili, že na žiadnom zozname nie je a že to mám skúšať ďalej, pretože zoznamy sa neustále aktualizujú.

Skúšal som pátrať ďalej, pretože som neveril tomu, že je mŕtva a že mi to polícia nechce povedať. Potom sa ukázalo, že to tak skutočne bolo. Bolo tam informačné embargo. Nechali nás tri dni behať po Berlíne a pátrať, hoci už skoro všetko vedeli.

K identifikácii vás neprizvali?

Keď som bol na ceste do jednej z nemocníc, kde malo byť najviac zranených, zavolala mi polícia z oddelenia nezvestných, že im mám podať informácie o tom, ako moja žena vyzerala a aké znamienka mala na tele. Doviezol som im aj fotky a biometrický pas, ktorý som mal pri sebe.

To bolo stále v prvý deň po útoku, 20. decembra?

Áno. Na polícii mi večer povedali, že na druhý deň prídu do bytu mojej ženy po odtlačky prstov a vzorky DNA. Keď vám toto povedia, tak už tušíte, že situácia je veľmi vážna. Pripadajú do úvahy vlastne len dve možnosti: buď je natoľko zranená, že nie je schopná ani vysloviť meno, alebo je mŕtva.

21. decembra som z Berlína odišiel do Braunschweigu, pretože som si hovoril, že bude lepšie, keď budem doma so synom. Nechcel som čakať v Berlíne, kde som bol zbytočný. Už tam nebolo čo riešiť.

Že je vaša žena medzi mŕtvymi, vám zatelefonovali?

To nemôžu. Oni informovali nemecké veľvyslanectvo v Prahe, to dalo správu českému ministerstvu zahraničia, ktoré sa spojilo s našou ambasádou v Berlíne. Odtiaľ mi volali, že pán veľvyslanec má správu, ktorú mi chce odovzdať osobne.

Vedel som, že veľvyslanec nepôjde dvesto kilometrov do Braunschweigu, aby mi povedal, že je všetko v poriadku. Päť minút po tomto telefonáte u nás zazvonila braunschweigská polícia, ktorá nám to oznámila oficiálne. Potom prišiel veľvyslanec.

Máte pocit, že sa o vás Nemecko v dňoch po atentáte postaralo dobre?

V tých prvých dňoch sa o nás rozhodne dobre nepostaralo, to v žiadnom prípade. Vôbec by som neočakával, že je niečo také v Nemecku možné.

Ponúkla vám nejakú pomoc Česká republika?

Áno. Volal mi minister zahraničia Lubomír Zaorálek a uistil ma, že mi ambasáda vyjde maximálne v ústrety. To sa aj stalo. Zariadili prevoz tela a ostatné náležitosti.

Aj keď rokovania s ambasádou neboli prvý deň po útoku úplne jednoduché. Večer som sa dovolal na krízovú linku pre českých občanov, ktorí sa dostanú do problémov. Ten, kto to zdvihol a mal službu, sa tváril veľmi skepticky. Povedal som mu, že potrebujem pomoc, že po tom teroristickom útoku je moja manželka nezvestná. On sa ma pýtal, ako viem, že to súvisí s útokom.

Naozaj?

Áno, asi si myslel, že som nejaký blázon, čo si z neho robí žarty. Pýtal sa ma, ako viem, že zmizla. A to som si hovoril, že ak mi dá ešte jednu takú otázku, položím. V tej chvíli som fakt nemal na takéto rozhovory náladu. Potom mi povedal, že skúsi niečo zistiť, ale nezistil nič.

Neskôr sa spolupráca s ambasádou výrazne zlepšila a je dobrá dodnes. Okrem tohto prvého kontaktu mám iba pozitívne skúsenosti.

Zvládam to, ale jednoduché to nie je

Syna vychovávate sám. Ako to zvládate?

No, zvládam to. Ale nie že by som mal pocit, že by som to takto chcel. Je to náročné. Chodím do práce a po nej sa venujem dieťaťu, robíme domáce úlohy.

Niekedy od nás zo školy chcú, aby sme doniesli gaštany a žalude, pretože ich potrebujú na výtvarnú. Okrem toho chodíme ešte aj do českej školy. Je to vyčerpávajúce. Podarilo sa nám nájsť pomoc do domácnosti, chodí k nám pani a aspoň poskladá bielizeň, čo je činnosť, ktorú nemám úplne v obľube.

Dostali sme nejaké odškodné, aby sme si to mohli dovoliť. Nie je to však jednoduché a dlhé roky to jednoduché nebude. Možno to bude lepšie, keď bude mať syn pätnásť-šestnásť rokov.

Je to nad vaše sily?

To nie, zvládneme to, ale nie je to nič príjemné. Prídete o všetok svoj voľný čas. Áno, dá sa žiť bez voľného času, ale nie je to príjemný život. Nie je to nad moje sily, ale chvíľami som mal pocit, že budú pribúdať ďalšie a ďalšie úlohy, že ich bude viac, než koľko budem schopný zvládnuť. Ale nič sa nestane, keď niekedy niečo neurobíte na sto percent.

Plánujete? Viete, ako by mal váš život vyzerať napríklad o päť rokov?

To nikto nikdy neuhádne, čo s nami bude. Nejakú víziu, samozrejme, máme, ale nikto nemôže zaručiť, že sa tým smerom budeme skutočne uberať. Také jednoduché to v živote nie je, aspoň v mojom nie.

Zostávate v Nemecku?

Zatiaľ áno. Mám tú dobrú prácu, som vo firme, ktorá sa zaoberá polovodičmi. Syn tu chodí do školy. Akákoľvek zmena, aj jazyková, by pre neho bola ďalšia záťažou. V Drážďanoch sa nám zatiaľ páči, je odtiaľto blízko do Čiech. Je tu tiež dobrá komunita a česká škola.

To, čo sa pred tromi rokmi v Berlíne stalo, vás nepriviedlo k myšlienke z Nemecka odísť?

Spočiatku som o tom premýšľal, ale bolo tu toľko vybavovania, že by sa to veľmi ťažko robilo z diaľky. A potom som našiel v Drážďanoch prácu a chuť opustiť Nemecko ma prešla. Už nemám dôvod odtiaľto odchádzať. Žijem v Nemecku vyše osem rokov.

Pochopenie aj alibizmus

Správajú sa k vám kolegovia v práci inak?

Nie. Ja som to v práci ani nezverejňoval, ale, samozrejme, že to vedia. Je nutné, aby to moji nadriadení vedeli. Nemôžem si napríklad vziať dovolenku, keď mi dieťa chodí do školy. A keď nie je v škole, musím byť doma, aby som sa oň postaral. Má viac prázdnin než ja dovolenky, tak musia pomáhať aj starí rodičia. V práci mi však vychádzajú v ústrety.

S akými reakciami sa stretávate vo svojom okolí?

Väčšinou majú ľudia pochopenie. Ale nie vždy. Človek naráža na hlúposť, alibizmus a niekedy by som aj povedal na sexizmus. Ženy niekedy predpokladajú, že muž sa nedokáže o dieťa správne postarať a že mu treba neustále dávať rady. Stretol som sa aj s názorom, že keď niekoho prejde auto, je to to isté, a čo teda my ako príbuzní obetí teroristického útoku vlastne chceme.

S tým sa naozaj stretávate?

Áno, mnohokrát. Človek sa dozvie veľa vecí.

Na internete je tiež veľa konšpirátorov. Niekde som sa dočítal, že vraj vôbec neexistujeme, že sme herci. Dokonca mi napísala pani, ktorá prekladala do češtiny jednu konšpiračnú knihu s názvom Der gelbe Bus. To bol ten autobus, ktorý po útoku stál na námestí Breitscheidplatz až do druhého dňa, pretože už nemohol prejsť.

Autor o ňom napísal celú knihu. Autobus tam vraj nastražili policajti a celé to bolo zinscenované. Na nedávno zverejnených záberoch sa záhada žltého autobusu vyriešila. Normálne prišiel a zastavil tam.

Tej panej, ktorá mi písala, som vôbec neodpovedal, čím som ju uistil v názore, že určite neexistujem. (smiech)

Dostal som napríklad správy, že môj súčasný zamestnávateľ Global Foundries je americká firma. A pretože som predtým pracoval v Amerike asi 50 kilometrov od CIA, tak dnes vlastne beriem v tejto firme od Američanov žold.