Kudličkovo opojenie krajinou

Maliar a sochár píše: „Vnímam nekonečnú modrú farbu sliviek, / prenikavú esenciu ich vône, / p..a..d..a..j..ú / aj orechy.“ A odrazu vidíme, že to nie je len jeho bočný produkt, nie je to iba kratochvíľa či nebodaj záľuba. Je to ďalší relevantný spôsob, ako sa vyjadriť, ako zaznamenať okamih. Vidíme, že v istej chvíli (v TEJ chvíli!) vôbec nezáleží na tom, čo práve maliar a sochár drží v ruke; či je to štetec, ceruza, pastel, dláto – alebo pero. Lebo obraz rozpráva. A slovo maľuje.

Ján Kudlička vydal vo vydavateľstve Skalná ruža útlu a nenápadnú knižku Atmosféry. Texty, ktoré do nej zaradil, sa na prvý pohľad javia ako básne. Možno však pred nami otvára čosi celkom iné. Možno je to denník. Možno malá príručná galéria. A možno ponuka na to, aby sme sa na pár okamihov spoločne stíšili.

Opojenie krajinou

V roku 2008 vyšla Jánovi Kudličkovi obsiahla monografia s názvom Mystérium krajiny (pripravil ju v spolupráci s Jurajom Kuniakom). Krajina je tu už v názve. A prestupuje nielen túto knihu, ale aj celú Kudličkovu tvorbu.

Krajina sa objavuje už na jeho olejomaľbách zo študentských čias, datovaných rokom 1969, slovenská krajina bola témou jeho diplomovej práce na bratislavskej VŠVU a krajina napokon sýti aj knižku Kudličkových básnických zápisov.

Krajina je klasický námet a večná téma výtvarného umenia. U Jána Kudličku sa však téma mení na samotný zmysel. Zmysel tvorby. Bytia. Je doširoka roztvoreným portálom, cez ktorý vstupuje do sveta, je katalyzátorom ďalšieho uvažovania, skúmania priestoru vo vnútri seba i za hranicami svojho tela.

Kudličkova krajina nie je plochá, nie je to len ten jediný možný priestor, v ktorom zatiaľ ľudstvo dokáže žiť, a teda samozrejmá nevyhnutnosť. Priestor krajiny je v istom zmysle jeho dialogický partner. Kudlička sa krajinou doslova opája.

Pohľad na krajinu cez geologické vrstvy, keď sa odkrýva zem, to je aj cestovanie v čase spojené s uvedomovaním si tých, čo tu boli pred nami. Sú to ľudia, ktorí krajinu tvorili, ale aj tí, čo ju stvárňovali vo výtvarnom umení či v poézii: „Odkazy predkov / meniacich prácou povrch krajiny. / Jej reliéf / sa stal partitúrou. / Horizontály a vertikály, / body, plochy, rytmus línií. / Všetko sa mieša / s vôňou suchej trávy, bzukotom hmyzu, / vzdialeným štekotom psov. / Oblaky sú v pohybe. / Zaznamenávam si znaky, kódy a tajomstvá.“

Impresia. Topografia. Denník

Uvedomenie si reťaze ľudských životov, ktoré ovplyvnil tvar krajiny, to je aj pokorné priznanie si vlastnej nepatrnosti. A takéto hlboké skúmanie svojho najbližšieho (no i vzdialenejšieho) okolia, to je aj snaha pochopiť a precítiť priestor, v ktorom človek-tvorca žije, je to ich vzájomná komunikácia. Kudlička krajinu skúma z mnohých uhlov, niekedy aj z vtáčej perspektívy, keď sa trojrozmerný priestor mení na plátno a ukazuje svoju celkom inú, no predsa dôverne známu tvár.

Zbierka Atmosféry Jána Kudličku je rozdelená do štyroch častí. Prvá reprezentuje pozorovania z jeho bezprostredného okolia. Ateliér. Záhrada. Pracovňa. Záhradný altán. Sú to pohľady rozbiehajúce sa z intímneho a súkromného priestoru ďalej do sveta. Cez okno, cez rámy vytvorené stromami v záhrade. No sú to aj protipohľady, keď sa okolie pozerá na autora.

Druhá časť – to sú pozorovania z krajiny. Fyzické vykročenie do priestoru. Orava, Liptov, Nízke Tatry. Zápisy z ciest i dlhých pohľadov na dobre známe tvary okolia, ktoré sú však vo svojej stálosti v skutočnosti zakaždým iné.

Do tretej časti Kudlička zaradil pozorovania z českej krajiny (sútok Vltavy a Labe) a predovšetkým z Prahy (očarenie geniom loci Kaviarne Slavia či Chrámu sv. Víta). Štvrtá časť je cestou na juh – Benátky, Chioggia, Sottomarina. Je to cesta do celkom iného sklonu slnečných lúčov, do inej farebnosti, do inej vône.

Záznamy sú silnými impresiami, ktoré autora zasiahli, ktoré ho prinútili zastaviť, a on sa prostredníctvom slova usiluje sprostredkovať tento pohľad aj čitateľovi, núti ho otvoriť oči – a možno aj zdvihnúť pohľad od papiera a zahľadieť sa do jeho vlastnej krajiny.

Datovaním jednotlivých zápisov a udávaním topografických údajov vzniká dojem denníka. Je to však čosi viac. Je to aj vyznačenie svojho osobného priestoru, ktorý si Kudlička stvoril vytrvalým skúmaním krajiny, pohybom a bytím v nej.

Ticho je viac ako výbuch

Ján Kudlička dokazuje, že písanie mu vie poskytnúť rovnocenné výrazové prostriedky ako výtvarné umenie. Napokon, od slova a predovšetkým od poézie nemal nikdy ďaleko – v priebehu posledných niekoľkých rokov totiž spolupracoval a spolukráčal s viacerými básnikmi a poetkami (Ivan Laučík, Juraj Kuniak, Mila Haugová, Rudolf Jurolek…).

V zbierke jeho básnických pozorovaní azda najintenzívnejšie zaznieva silný pocit dôležitosti každého okamihu, každého zrakového vnemu. Obyčajný pohľad na líniu horizontu sa mení na veľké plátno, pretože každú chvíľu hodno zastaviť a skúmať. Zrazu vidíme a počujeme, že štyri tóny nad krajinou sú podstatnejšie ako šumy a výbuchy všedného dňa, že sýkorka, ktorá kradmo vstupuje do kŕmidla po zrnko slnečnice, je dôležitejšia než neustále hmýrenie ľudstva a dopravná situácia na diaľnici pred Ružomberkom, že zmysel má najmä prosté bytie, citlivosť voči svetu a pokora.

U Kudličku život tíchne a spomaľuje sa. A toto spomalenie, ba až zastavenie má význam precitnutia. Spoločne s Jánom Kudličkom akoby prvý raz hľadíme na dôverne známe veci, ich tvary a farby a uvedomujeme si zázrak prostej existencie.

Aký je teda zmysel pozorovania? Odpoveď nám možno ponúka T. S. Eliot: „Nie si tu, aby si čosi overoval, / aby si sa poučil či upokojil zvedavosť, / alebo podal správu. Si tu, aby si kľačal / na mieste, kde platí modlitba.“

Ján Kudlička hľadá a skúma archetypálne znaky, ktoré mu ponúka krajina. Dokáže ju vnímať ako grafický zápis hudby, ako partitúru – a tak ju nielen vidieť, ale aj počuť. Objavuje v nej analogické tvary, fascinuje ho jej premenlivosť. A pod tým všetkým nezabúda ani na to bežné a obyčajné. Na krajinu odtlačenú v drobnom úlomku kameňa. Na prehliadnuteľné a o to podstatnejšie veci. Podobne, ako keď v rázsoške, v rozdvojenej halúzke, obielenej vodami Liptovskej Mary, nachádza znak umučeného Krista v náručí matky.

„Gotika, renesancia, barok. / Neprehliadnuteľná súmračná metafyzika / Chiricových pláten. / Zatváram oči, liečený tichom. / Otváram ich, uzdravovaný krásou.“