Denník N

Biskup Malý: Občianska spoločnosť je v duchu evanjelia

Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Podpis Charty 77 bol pre mňa oslobodením, činom, po ktorom som už nemusel nič predstierať ani na verejnosti.

Bol jednou z najznámejších tvárí revolúcie roku 1989, ktorá zvrhla totalitný komunistický režim. Charizmatický kňaz, ktorému po podpise Charty 77 odobrali štátny súhlas, moderoval státisícové pražské mítingy vrátane toho najväčšieho na Letenskej pláni. Lákavé ponuky na vstup do politiky však dokázal odmietnuť a po jedenásťročnej vynútenej pauze sa opäť vrátil k svojim veriacim. Stále to považuje za správny krok, no k veciam verejným sa neprestal vyjadrovať. V minulých dňoch sa ako čerstvý držiteľ medzinárodnej Ceny Jána Langoša ocitol v galérii jej predchádzajúcich laureátov Václava Havla, 14. dalajlámu, Karla Schwarzenberga, Joachima Gaucka či Árpáda Göncza. Pomocný biskup pražský Václav Malý.

Cenu ste získali v roku 30. výročia Nežnej revolúcie. Vy ste do nej vstúpili takpovediac samozrejme – boli ste výraznou postavou disentu, podpísali ste Chartu 77, spoluzakladali Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných. Čo predchádzalo vášmu vstupu do disentu? Prejavoval sa váš kritický vzťah k režimu už počas štúdia na bohosloveckej fakulte?

Áno, vyjadroval som sa proti vedeniu vtedajšieho hnutia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris, pretože ono nehájilo mier. Bola to vlastne len taká podvodná záležitosť, aby sa ukázalo, že vzťah medzi štátom a cirkvou je v poriadku. Nebol. Tým nechcem odsudzovať jednotlivých kňazov, pretože tam existovali veľmi rôzne životné cesty. Vtedy sa začala, dá sa povedať, moja verejná činnosť, keď som so spolužiakmi otvorene hovoril o veciach, s ktorými som nesúhlasil. A istá rebélia bola aj v tom, že sme nechodili na oficiálne schôdze, aj keď nás vedenie školy o to žiadalo.

V roku 1976, teda v roku vášho vysvätenia, sa práve sformovala opozícia, keď počas procesu s členmi kapely The Plastic People of the Universe sa intelektuálsky disent zomkol s nepolitickým undergroundom. Slovami Václava Havla, „keď si napríklad profesor Jan Patočka uvedomil, že sloboda jeho fenomenologického skúmania je slobodou tejto rockovej hudby, ktorá mu, samozrejme, nebola a nemohla byť blízka“. Boli ste pri tom; vnímali ste to tak?
Nie. Ja som, prirodzene, sledoval ten proces, ale vôbec mi nenapadlo, že o niekoľko týždňov vznikne Charta 77.

Keď ste rok po vysvätení podpísali chartu, museli ste tušiť, že vám zoberú štátny súhlas. Ako to vnímali vaši kolegovia v cirkvi?
Dosť spoluvercov s tým nesúhlasilo, hovorili, že riskujem, že hazardujem. Nesúhlasil s tým ani vtedajší pražský arcibiskup kardinál Tomášek, ale ja som trval na svojom. Nie z nejakého vzdoru, ale pretože som cítil, že je to cesta správna, pretože mi prekážalo, že v kostoloch hovorím o slobode, ale zároveň by som mal k vonkajším udalostiam mlčať. Takže podpis charty v tomto zmysle bol pre mňa oslobodením, činom, po ktorom som už nemusel nič predstierať ani na verejnosti. Z katolíckeho prostredia chartu podpísalo niekoľko významných laikov a aj niektorí kňazi, ale, samozrejme, nebol tam zďaleka väčšinový súhlas s tými, ktorí tú chartu signovali.

Vnímali ste v tom čase aktivity cirkvi na Slovensku?
Intenzívne, pretože som sa veľmi skoro zoznámil s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským a prostredníctvom nich potom s ďalšími aktívnymi ľuďmi z cirkvi. Musím povedať, že ma napríklad veľmi oslovila existencia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie