Denník N

Spisovateľ Novák: Kvôli Mašínovcom som sa aj pobil

Spisovateľ a scenárista Jan Novák. Foto N - Tomáš Benedikovič
Spisovateľ a scenárista Jan Novák. Foto N – Tomáš Benedikovič

Spolupracoval s Formanom na scenári filmu Valmont a potom napísal jeho biografiu, prekladal Havla do angličtiny a nakrútil o ňom dva dokumenty. Teraz píše Jan Novák veľkú biografiu o Kunderovi, ten sa s ním však odmietol stretnúť.

Môj život, ako ho prežil Jan Novák. Tento bonmot často opakoval Miloš Forman o svojej autobiografii Co já vím? ako poctu spoluautorovi tejto úspešnej knihy, preloženej do dvoch desiatok jazykov. V súčasnosti píše Jan Novák životopis Milana Kunderu, no v tomto prípade sa podobného ocenenia od slávneho spisovateľa, ktorý sa pred odbornou verejnosťou aj svojimi čitateľmi už dávno uzavrel do ťažko preniknuteľnej bubliny, asi nedočká.

Vie vôbec Kundera, že píšete o ňom knihu?
Ale áno, napísal som mu – tak, ako to on chce, cez jeho vyvolené vydavateľstvo Gallimard, list s ofrankovanou spätnou obálkou – že budem mesiac v Paríži, že píšem o ňom a že by to výsledku prospelo, keby si pre mňa našiel chvíľu čas. Neozval sa.

Čakali ste to?
Nebolo to pre mňa nečakané prekvapenie, ale dúfal som, že predsa len sa možno trochu otvorí.

Asi máte smolu, že ste Čech. Kundera má k svojej bývalej domovine prinajmenšom zvláštny vzťah – svoje po francúzsky písané knihy nedovolí prekladať do češtiny, spätne reviduje aj tvorbu, ktorá po česky v minulosti vyšla.
Napríklad pražská Ypsilonka chcela hneď po revolúcii, keď si všetci mysleli, že sa konečne dočkajú dovtedy v Československu zakázaného Kunderu, uviesť jeho hru Ptákovina s Jiřím Lábusom a Oldřichom Kaiserom, no on to prekazil. Čo sa týka jeho románov, myslím si, že si je vedomý, že tie posledné sú slabé, a tak nechce, aby vyšli v Česku. Napríklad jeden z nich dal najskôr vydať v niekoľkých prekladoch v zahraničí a až potom povolil francúzske vydanie, neveril si.

Nie ste voči nemu príliš zaujatý?
Nie. Napísal niekoľko skvelých vecí, poviedkový cyklus Směšné lásky, Žert, Život je jinde, vynikajúce eseje. Ale tie romány, ktoré písal vo francúzštine, sú naozaj slabé. Myslím, že on francúzske postavy tak necíti ako kedysi tie české. Ale to už predbiehame, zatiaľ som napísal asi tisíc strán o čase pred emigráciou, teda zhruba o prvých 45 rokoch – Milan Kundera a jeho český život a doba.

Ako sa píše takáto biografia na diaľku, bez kontaktu s jej objektom, a možno aj proti jeho vôli?
Strávil som s tým tri roky a hovoril som s asi polstovkou ľudí, o náročnosti písania svedčí aj fakt, že mám k textu asi 1800 poznámok, pričom doteraz som ani v jednej svojej knihe nemal žiadnu.

Aká teda bude vaša životopisná kniha o ňom?
Snažím sa jednoznačne o objektivitu, aj pri opisovaní jeho životných kotrmelcov vrátane známej kauzy údajného udavačstva. Vedel som, že v literárnych začiatkoch bol pomýlený tak ako mnohí iní, ktorí však z očarenia komunizmom viac-menej rýchlo vytriezveli. No bol som šokovaný, keď som pred časom našiel v antikvariáte jeho básne Poslední máj. Hrozné čítanie, no povedal som si: áno, to sú tie budovateľské 50. roky a nimi ovplyvnená tvorba. Lenže to bolo vydanie z roku 1963 (!), ním prepracované.

Ale vzápätí prišli jeho najlepšie roky, niekoľko skvelých diel, prelomové vystúpenie na spisovateľskom zjazde v roku 1967, predznamenávajúcom Pražskú jar, ktorú však zmarila invázia armád Varšavskej zmluvy. No ešte v tom istom roku Kundera napísal esej »Český úděl«, kde spomína na august a píše, že „niet na svete hneď tak národa, ktorý v podobnej skúške obstál ako my, a preukázal takú pevnosť, rozum, jednotu“, a obhajuje aj poaugustovú politiku československých komunistov. Sarkastická reakcia Václava Havla prišla okamžite.
Havel vo svojej eseji »Český úděl?« ironizoval Kunderov pátos a poukázal na škodlivosť sebaklamu o svojej národnej múdrosti, vedúceho k smiešnemu provinciálnemu mesianizmu, a zdôraznil potrebu zbaviť sa všetkých ilúzií a jednoznačne sa rozhodnúť, čo vlastne chceme. Ak mám túto legendárnu polemiku zhrnúť, tak Kundera v nej vyznieva smiešne a Havel fantasticky.

Vy ste v tom čase mali pätnásť či šestnásť rokov. Ako ste vnímali Václava Havla?
Ešte krátko pred odchodom do emigrácie som doma v Kolíne videl jeho hru Vyrozumění, to bol môj prvý kontakt s Havlom. Bolo to divadlo, v ktorom hrali herci z Prahy, a tak napríklad keď hrali Hamleta, po štyroch reprízach triapolhodinové predstavenie skrátili, aby chytili rýchlik do Prahy. Také to bolo divadlo, ale fakt je, že Havlova inscenácia sa podarila.

A potom v emigrácii?
Spoznal som jeho ďalšie hry najskôr v literárnej podobe, vychádzali v Toronte u manželov Škvoreckých. Havel akoby naraz objavil iný druh písania: kým predtým si vymýšľal rôzne zábavné konštrukcie, ktoré stále výborne fungujú napríklad v hre Zahradní slavnost, potom začal písať autobiografické veci z pocitu nevyhnutnosti.

Kedy ste sa rozhodli prekladať jeho hry do angličtiny?
Keď som bol koncom 70. rokov v Európe, videl som vo viedenskom Burgtheatri výbornú Audienciu. Tá hra bola univerzálna, mal som pocit, že by mohla fungovať všade, a pritom sa v Spojených štátoch veľmi nehrávala. Tak som sa pozrel na preklad a zistil som, že bol zlý, osciloval medzi americkou a britskou angličtinou. Medzi nimi je totiž veľký rozdiel – G. B. Shaw hovoril, že Angličania a Američania sú dve národnosti rozdelené spoločným jazykom. Ono to tak je. Tak som hru preložil bez toho, aby som to s niekým dohodoval, a musím povedať, že potom sa hrala všade.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Vedel Havel o tom, že prekladáte jeho hry?
Keď som počas revolúcie prišiel do Prahy, tak ma v galérii U Řečických, jednom zo sídiel Občianskeho fóra, predstavili Havlovi. Opatrne som k nemu pristúpil a on mi hneď začal veľmi ďakovať za honoráre, ktoré mu chodili za inscenovanie jeho hier v zahraničí.

Okrem viacerých jednoaktoviek ste potom preložili aj Zahradní slavnost, ktorá už predtým v angličtine existovala.
Išiel som za ním s tým, že by som hru, ktorá bola karikatúrou československej totalitnej spoločnosti, aj trochu upravil – ten marxistický rámec by som nahradil kapitalistickým. Súhlasil s podmienkou, že mu to pošlem na autorizáciu. Pravda, ešte som mu vyhodil aj filozofický traktát na konci hry, takú tú meditáciu nad vlastnou identitou, no to tam chcel mať. Ale ostatné úpravy odsúhlasil, a keď prišiel už ako prezident na festival svojich hier v New Yorku, povedal o prerobenej hre – mal si pravdu, funguje to.

O Havlovi ste nakrútili aj dva dokumentárne filmy: Občan Václav Havel jede na dovolenouObčan Havel přikuluje.
Nakrútil som ich v spolupráci s mojím synom Adamom, ktorý je filmár. Pre mňa to bola veľká radosť, pre neho milé utrpenie. Havel bol najzaujímavejší človek, ku ktorému som mal prístup, takže tá motivácia bola jasná. No a jeho pokus o dovolenku, o ktorej napísal nádhernú správu so svojím zmyslom pre humor, to bol predsa skvelý námet. Celá tá absurdná situácia, keď sa v roku 1985 vydal na dovolenku z Prahy do Bratislavy, sledovaný a zadržiavaný Štátnou bezpečnosťou.

Tá jeho dovolenka nebola celkom štandardná aj z iného dôvodu…
No práve, neabsolvoval ju sám, a preto ani nebol príliš nadšený mojím nápadom nakrúcať ten film. Nakoniec som ho uhovoril s prísľubom, že vo filme nebude reč o jeho vtedajšej partnerke, takže tam bol len „s jednou známou“.

Havel však vždy túžil sám nakrútiť film. Nakoniec si svoj sen zrealizoval, keď podľa jeho divadelnej hry Odcházení vznikla rovnomenná snímka.
Žiaľ, nepodarila sa mu, Odcházení ma neoslovilo, pôsobilo na mňa príliš vyšpekulovane. Pokazil si záver umeleckého života, a jeho neprajníci, rôzni klausovia, sa radovali. Bol som na Havlových posledných narodeninách, dva mesiace pred jeho úmrtím. Mal už veľké zdravotné problémy a akoby všetko zlé, vrátane rozpačitých reakcií na ten jeho film, naňho dopadlo. Bolo mi ho veľmi ľúto.

Vy ste sa do kontaktu s filmovou tvorbou dostali koncom 80. rokov, keď ste sa stali spoluautorom scenára k filmu Miloša Formana Valmont. Ako k tomu došlo?
Snom každého českého spisovateľa bolo, že mu raz zavolá Miloš Forman. Forman čítal môj román Miliónový jeep, ktorý získal v USA viacero ocenení a bol aj nominovaný na Pulitzerovu cenu, a asi sa mu zapáčil, tak mi naozaj zatelefonoval. Povedal, že pracuje so Jeanom-Claudom Carrièrom na scenári k filmu Valmont podľa románu Nebezpečné známosti, a zrejme sa mu ich spoločná česko-francúzska angličtina nezdala až taká dokonalá, takže by radi tvorbu dialógov zverili mne. Písali sme to potom na Milošovej farme.

Zúčastnili ste sa aj nakrúcania?
Áno, a bola to pre mňa obrovská filmová škola. Nakrúcalo sa neuveriteľných 22 týždňov, čo je dnes nemysliteľné. Bol som aj v strižni, kde sme napríklad prerobili dve scény tak, že mali úplne opačné vyznenie ako pôvodne v scenári. Bolo to možné aj vďaka tomu dlhému nakrúcaniu – kameraman Miroslav Ondříček si mohol dovoliť snímať scény zo všetkých možných uhlov.

A ako vznikol nápad so životopisnou knihou o Formanovi Co já vím?
Veľmi prozaicky. V Chicagu som bol práve bez práce, tak som mu to navrhol. On asi aj po skúsenosti s mojou prácou na Valmontovi súhlasil. Vlastne sme sa veľa rozprávali už pri tvorbe toho scenára, no myslím si, že sa až počas môjho písania postupne naučil hovoriť o svojom živote. Asi rozhodujúca bola jedna cesta autom, keď ma viezol z letiska na svoju farmu. Počas dvojhodinovej jazdy vychrlil na mňa traumatické situácie z detstva, nesmierne dojemné veci. Nerobil som si poznámky, len som fascinovane a sústredene počúval, a keď som si to neskôr písal, stále to bolo v mojej mysli živé, počul som všetky tie jeho vety. Potom som mu to priniesol a s napätím som čakal, ako bude reagovať. Snažil som sa upokojiť biliardom, kým on sedel s nohami na stole pod tými Oscarmi, mal pokerovú tvár a len občas si zašiel po pivo. Nakoniec ku mne pristúpil úplne dojatý a povedal, že je to nádherné. Keď sme postupne prešli na jeho dospelý život, to už išlo hladko.

V čom podľa vás tkvie obrovský úspech knihy?
Musíte nechať prejsť jeho príbeh samým sebou. Tak ako to on vravel v tom úvodnom bonmote – je to jeho život, ako som ho prežil ja. Kniha bola preložená do mnohých jazykov a ja som z honorárov za preklady kráľovsky žil asi tri roky.

S Formanom súvisí aj vznik vašej ďalšej kľúčovej knihy Zatím dobrý o bratoch Mašínovcoch, ktorým sa spolu s Milanom Paumerom podarilo ujsť z Československa, uniknúť prenasledovaniu dvadsaťtisícovou východonemeckou armádou a políciou a dostať sa cez Západný Berlín do USA.
Je to skvelý dobrodružný príbeh, o ktorom som sa dozvedel od Miloša Formana. Raz mi dal knižku Otu Rambouska Jenom ne strach a povedal mi: Dnes nebudeš spať. Rambousek, účastník odboja proti komunistickej diktatúre, prvý písal o Josefovi a Ctiradovi Mašínovcoch. Kniha je pomerne podrobným záznamom, ktorý Mašínovci a Paumer napísali o svojom úteku. Naozaj som nespal, kým som ju neprečítal, a v hlave som mal plno otázok; hlavne som cítil, že to nie je dopovedané.

Ako ste sa potom dostali k Mašínovcom?
Na druhý deň sme zavolali Rambouska, ktorý nám dal číslo na Josefa Mašína. Forman sa s ním poznal zo školy v Poděbradoch, kam chodili s Václavom Havlom, Ivanom Passerom a ďalšími.

Dobrá spoločnosť…
To bola pôvodne škola pre vojnové siroty, Mašínovci aj Forman tam patrili, ostatní sa tam dostali tak všelijako. Vedelo sa, že to je výborná škola, Havel a spol. tam chodili ako deti buržoázne, a iní potom zasa ako deti komunistických funkcionárov.

Vráťme sa k Josefovi Maší­novi…
Povedal som mu, že chcem o nich písať, a pre istotu som mu ukázal svoju biografiu o Formanovi. Mašín súhlasil a začal mi nosiť materiály, potom som sa zišiel s jeho bratom Ctiradom a ďalšími z ich rodiny. Kniha vznikala niekoľko rokov.

Dodajme, že v Česku sa stala knihou roka 2004. Vzťah k Mašínovcom však dodnes rozdeľuje spoločnosť: časť považuje ich činnosť za súčasť legitímneho ozbrojeného boja proti komunistickej diktatúre – iní v nich vidia vrahov, ktorí pri svojom úteku zabili niekoľkých ľudí.
Oni neboli teroristi, ktorí niekde umiestnia bombu a vedia, ako to dopadne; oni bojovali proti komunizmu rovnako ako ich otec proti nacistom. To nebola vtedy úplne studená vojna, ako sa bežne hovorí: na strane režimu bolo okolo 300 mŕtvych a režim dal popraviť asi 280 ľudí, pričom počty tých, ktorých zabili na hraniciach, šli do tisícov. Tu proste existovali skupiny, ktoré bojovali proti komunistom, a Mašínovci boli jednou z nich. A potom, je to kniha aj o ich rodine, matke a sestre.

Stáva sa vám na verejnosti, že cudzí ľudia nesúhlasia s vaším vzťahom k Mašínovcom?
Občas som sa aj pobil, ale v poslednom čase už je konfliktov menej. Nikto nemá o tom toľko znalostí a informácií ako ja, moji ideoví protivníci so mnou nemôžu argumentačne držať krok. Na druhej strane moja kniha dáva možnosť všetkým získať množstvo faktov a sprostredkovaných skúseností hlavných postáv, a na základe toho sa rozhodnúť pre svoj pohľad na Mašínovcov.

O Mašínovcoch vznikol nedávno aj knižný komiks, ktorý ste vytvorili spolu s ilustrátorom Jaromírom 99.
Áno, a už vyšiel v niekoľkých prekladoch. Komiks je atraktívny žáner, ktorý dokáže rýchlo a prístupnou formou sprostredkovať konkrétny príbeh, a aj sa dobre vyváža za hranice. Už pred tromi rokmi sme s Jaromírom 99 vytvorili komiks o Emilovi Zátopkovi, kde sme zdôraznili nielen jeho skvelé športové úspechy, ale aj statočný občiansky postoj, keď sa vzoprel režimu a zastal sa svojho bežeckého kolegu Stanislava Jungwirtha. Začiatkom krutých 50. rokov to bolo skutočné hrdinstvo. A o hrdinstve bude aj komiks, na ktorom teraz pracujeme. O Věre Čáslavskej.

Pre komiks píšete libreto, čo je do istej miery podobné písanie ako písanie divadelnej hry.
Komiks mám rád aj preto, že v porovnaní s divadlom si svoje libreto ustrážim, každé slovo či písmeno, kým pri divadelnej hre môžete len tŕpnuť, čo s vaším textom inscenátori urobia.

Dve hry ste napísali pre bratislavské Divadlo Astorka Korzo ’90. To hádam nie je ten prípad?
To určite nie. S Astorkou som sa zoznámil pri jej zájazde do USA, skamarátili sme sa s Romanom Polákom i s ďalšími ľuďmi z divadla. Výsledkom toho boli aj moje dve hry pre Astorku. Najskôr Vražda sekerou vo Sv. Peterburgu, čo je adaptácia Dostojevského Zločinu a trestu, kam som dokonca aj dopísal scénu, ktorá v románe vôbec nie je. A potom som napísal hru Tolstoj a peniaze, kde ma inšpirovalo prečítanie biografie Leva Nikolajeviča Tolstého. Skôr než som sa pustil do písania hry, strávil som nádherný rok života čítaním celého diela Tolstého. Pri spomienke naň mi nedá nevrátiť sa na začiatok nášho rozhovoru – bol to oveľa krajší čas ako ten, ktorý som strávil s Kunderom.

Jan Novák (66). Česko-americký spisovateľ sa narodil v Kolíne, v roku 1969 jeho rodina emigrovala do USA. Debutoval poviedkovou zbierkou Striptease Chicago, ďalej napísal Miliónový jeep, Samet a pára, Co já vím?, Komouši, grázlové, cikáni, fízlové & básníci, Zatím dobrý, Děda, Za vodou. Spolupracoval na scenároch filmov Valmont, Šeptej, Nejasná správa o konci sveta, napísal vlastné scenáre k filmom Báječná léta pod psaNedodržaný sľub, so synom Adamom nakrútili dokumentárne snímky Občan Havel přikulujeObčan Václav Havel jede na dovolenou. Je autorom divadelných hier Aljaška (Divadlo Husa na provázku), Vražda sekerou vo Sv. Peterburgu, Tolstoj a peniaze (obe Divadlo Astorka Korzo ’90). S výtvarníkom Jaromírom 99 vytvorili komiksy Zátopek… když nemůžeš, tak přidej!Zatím dobrý. Do angličtiny preložil viaceré hry Václava Havla. V súčasnosti pracuje na rozsiahlej biografii Milana Kunderu.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie