Denník N

Vládny zákon na „očistu súdnictva“ je tragikomédia

Na jednej strane takmer nič nerieši, ale aspoň je nebezpečný pre nezávislosť sudcov. Vláda nevie navrhnúť a zaviesť systémové zmeny vedúce k budovaniu inštitúcií zodpovedných za presadzovanie spravodlivosti a ochranu právneho štátu, pritom riešenia existujú.

Autor je kandidátom PS/Spolu, právnik

V októbri predseda vlády Peter Pellegrini a minister spravodlivosti Gábor Gál ohlásili „legislatívne zmeny na reformu súdov a prokuratúry“. Nepovedali nič konkrétne o tom, ako bude reforma vyzerať. Za to niekoľkokrát obaja zopakovali, že voči konkrétnym sudcom čeliacim v tom čase vážnym podozreniam nevedia urobiť vôbec nič, pretože im to zákon neumožňuje a existuje obava, že ak by podali na daných sudcov disciplinárny návrh, mohli by sa vyhnúť stíhaniu v trestnom konaní. To isté opakovala médiám aj predsedníčka súdnej rady Lenka Praženková.

(Ne)reforma a (ne)očista

Výsledkom sľubov o reforme z Úradu vlády bolo schválenie novely zákona o sudcoch a prísediacich. Nazvali ju zákonom na „očistu justície a prokuratúry“. Jeho podstatou je zavedenie možnosti dočasne pozastaviť funkciu sudcom, u ktorých existujú dôvodné pochybnosti o tom, že spĺňajú predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ak je tým zároveň ohrozená dôveryhodnosť alebo dobrá povesť súdnictva. Novinkou je, že k pozastaveniu výkonu funkcie môže dôjsť aj bez toho, aby bol podaný návrh na disciplinárne stíhanie. Obdobné opatrenie má platiť aj pre prokurátorov.

Druhou novinkou, ktorú novela prináša, je transparentné hlasovanie v súdnej rade. Stalo sa sa tak vďaka členovi súdnej rady Pavlovi Žilinčíkovi. On inicioval uznesenie, ktorým súdna rada požiadala vládu a parlament, aby schválili pravidlo, že všetky hlasovania v súdnej rade budú verejné. Toto opatrenie dáva určitú nádej pre sfunkčnenie hlasovaní súdnej rady, a to nielen pri blížiacej sa (druhýkrát opakovanej) voľbe predsedu Najvyššieho súdu.

Predseda vlády uviedol, že dôvodom týchto zmien je posilniť dôveru verejnosti v súdny systém a prokuratúru. Aj preto boli schválené v skrátenom legislatívnom konaní, ktoré sa má využívať len vo výnimočných prípadoch. Žiaľ, ich zákon na „očistu súdnictva a prokuratúry“ nie je výnimočný. Naopak, pôsobí ako zúfalý pokus urobiť aspoň niečo. Aby sa nepovedalo.

Mali zviazané ruky alebo nie?

Už sme spomínali, že všetci kompetentní najskôr vyhlasovali , že voči sudcom z Threemy nemôžu nijako zasiahnuť, že majú zviazané ruky. Reálny vývoj ukázal, že to nebola pravda. Určite nie pre zákonné obmedzenia. Podozrenia voči uvedeným sudcom, že porušili povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej nezávislosti, boli totiž veľmi silné. Plynuli zo zverejnených informácií, policajnej razie u sudcov, ako aj z ich vzájomných vzťahov.

Tieto podozrenia po veľkom tlaku verejnosti nakoniec na zásah voči podozrivým sudcom stačili. Aj pred schválením novely „na očistu justície“. Dokazuje to, že predchádzajúca právna úprava bola v poriadku. Pretože ak sú dôvodné pochybnosti o spôsobilosti sudcu alebo prokurátora, je možné podať aj návrh na ich disciplinárne stíhanie. Tak, ako sa to udialo voči sudcom spomínaným v Threeme.

Ohrozenie nezávislosti sudcov

Nezamýšľaným dôsledkom tejto novely je ohrozenie nezávislosti sudcov a prokurátorov. Pretože odteraz je možné pozastaviť funkciu sudcom a prokurátorom, a stačí na to dôvodná pochybnosť, pričom nie je potrebné zároveň podať aj návrh na ich disciplinárne stíhanie.

Vďaka tomu bude jednoducho príliš ľahké postaviť mimo službu akéhokoľvek nepohodlného sudcu alebo prokurátora. Preto je novela „na očistu justície“ potenciálne nebezpečná pre nezávislosť justície.

Justícia by mala byť silná inštitúcia, ale nie je. Prečo?

V justícii by mali byť vytvorené prostredie a podmienky, ktoré podporia poctivých a pracovitých sudcov a sudkyne a zároveň vypudia tých druhých, ktorí sa spreneverujú svojmu poslaniu a očakávaniam verejnosti prinášať spravodlivosť a chrániť nás pred podvodníkmi a kriminálnikmi.

Celé cvičenie s reformou a očistou justície a prokuratúry ukazuje, že vláda, minister spravodlivosti a súdna rada nechcú alebo nevedia navrhnúť a zaviesť skutočné systémové zmeny vedúce k poctivému budovaniu inštitúcií zodpovedných za presadzovanie spravodlivosti a ochranu právneho štátu. V oblasti justície a prokuratúry vlády takto premrhali minimálne dve volebné obdobia. A súdna rada ako vrcholný samosprávny orgán justície tiež nenapĺňa očakávania a nádeje, ktoré boli do nej vkladané pri jej založení.

Dnes máme v justičnom systéme niekoľko zásadných dier, ktoré znemožňujú vyvodzovanie zodpovednosti za zlyhania, ale aj ocenenie sudcov, ktorí tvrdo pracujú, majú excelentné výsledky a zároveň sa správajú v súlade s morálnym štandardom sudcov. Tieto diery spočívajú v tom, že inštitúty, ktoré majú sudcov pozitívne motivovať a zároveň im dávať hranice, nie sú vybudované tak, ako by mohli a mali byť.

Ako na to. Etika, hodnotenie a vyvodzovanie zodpovednosti

Napríklad etický kódex. Sudcovia jeden majú, nefunkčný. Pretože je napísaný tak, že nikomu neuškodí ani nepomôže. Aj posledné známe prípady (advokát a člen súdnej rady Mišík alebo kauza zabíjačka) ukazujú, že úplne nový zrozumiteľný a praktický etický kódex sudcovia, ale aj ostatné právnické povolania potrebujú ako soľ. Etický kódex má pomáhať sudcom správať sa nezávisle a v súlade s morálnym štandardom. Napríklad, správne vyhodnocovať potenciálne konflikty záujmov. Zároveň by mal umožniť účinné vyvodzovanie zodpovednosti voči eticky zlyhávajúcim sudcom.

V druhom rade potrebujeme, aby boli sudcovia za svoju prácu a výkon hodnotení na základe objektívnych dát, ale aj spätnej väzby občanov. Skúmať sa môže, napríklad, správanie sudcov alebo zrozumiteľnosť ich vyjadrovania ako aj subjektívny pocit spravodlivosti, nie však spokojnosť s výsledkom sporu. Momentálne sú sudcovia hodnotení najmä na základe aktuálneho stavu ich oddelenia a kvalita ich práce je skúmaná len veľmi povrchne. Úroveň pojednávaní a odôvodnení ich rozhodnutí  sa nehodnotí vôbec. Ak chceme hodnotiť sudcov na základe ich reálneho výkonu, musíme úspešne dokončiť projekt „váženia prípadov“ a mať funkčnú elektronizáciu súdnictva. A ak budú elektronický spis a súdny register používať všetci sudcovia, budeme môcť sudcov naozaj hodnotiť objektívne a férovo a oddeliť tak zrno od pliev.

Tretím pilierom by sa mal stať nový profesionálny a nezávislý disciplinárny súd. Disciplinárni sudcovia by sa naplno venovali iba disciplinárnym konaniam, čím by sa pri stíhaní zlyhávajúcich sudcov odstránila falošná kolegialita. Zároveň by sa v rámci neho vytvorili profesionálne podmienky na to, aby naozaj každý sudca, ktorý zlyhá (morálne alebo poruší iné povinnosti), bol stíhaný a bola voči nemu vyvodená adekvátna zodpovednosť. Aj bez verejného tlaku.

Riadne fungujúca súdna rada je kľúčová

Povinné verejné hlasovanie v súdnej rade schválené minulý týždeň je pozitívny krok. Tých krokov však treba urobiť oveľa viac. Ďalším, pomerne jednoduchým krokom, je otvorenie a zlepšenie výberu členov súdnej rady. Ak umožníme otvorené prihlasovanie kandidátov za člena súdnej rady a ich verejné vypočutie v procese výberu, je isté, že sa do súdnej rady budú dostávať rádovo kvalitnejší kandidáti ako je tomu teraz.

Druhým veľkým problémom súdnej rady, ktorý musíme vyriešiť, je mocenská nerovnováha medzi predsedom/predsedníčkou a jej členmi. Táto nerovnováha vznikla vďaka silným kompetenciám predsedníčky na úkor členov rady, ako aj tým, že predsedníčka vykonáva svoju funkciu na plný úväzok, za čo je na naše pomery veľmi štedro platená. Navyše, disponuje tímom ľudí tvoriacich aparát súdnej rady.

Naopak, členovia rady pri nej pôsobia ako takí skauti, pretože svoju funkciu vykonávajú bez nároku na odmenu, teda zadarmo a na úkor svojich iných (platených) pracovných povinností. Aj preto súdna rada ako celok nie je v súčasnosti schopná poriadne plniť svoje úlohy. Medzi inými, napríklad, účinne kontrolovať zmeny v majetkových pomeroch sudcov. Čo sa ukazuje ako veľká chyba.

Najvyšší čas

Absencia a vymáhanie etických pravidiel, nedostatočné nástroje na objektívne hodnotenie sudcov, nefungujúci disciplinárny systém a súdna rada, ktorá neplní svoje skutočné poslanie.

Tieto nedostatky sú základnými príčinami súčasného na pohľad hrozného stavu slovenskej justície. Je preto najvyšší čas začať so skutočným budovaním justície ako silnej inštitúcie, ktorá bude schopná podporovať tých, ktorí sa podieľajú na napĺňaní jej poslania a brániť samu seba proti tým, ktorí ju zvnútra alebo zvonka ničia.

Politici píšu

Teraz najčítanejšie