Hľadá talenty pre New York Rangers: V NHL neveria, že pre nich dokážeme vychovať hráča

Ján Gajdošík (55) je nenápadnou slovenskou osobnosťou NHL. 27 rokov ako skaut hľadá talenty pre New York Rangers. V klube sa postupne stal šéfom európskych skautov. V rozhovore sa dočítate:

• ktorého hráča považuje za svoj najväčší omyl,
• že slovenskí rodičia často posielajú deti do nesprávnych súťaží,
• že odhodenie striebornej medaily môžu v NHL vnímať pozitívne,
• čo si myslí o súčasnom slovenskom tíme na MS do 20 rokov.

V 90. rokoch ste pomáhali Zdenovi Chárovi, ktorého vtedy odpisovali aj na Slovensku. Čím vás upútal?

Zdeno bol úplne iný ako hráči okolo neho. Nielen svojou postavou, ale najmä svojou nezlomnou vôľou a chuťou tvrdo pracovať oveľa viac ako ostatní. Okrem toho, že bol na svoju výšku mimoriadne pohybovo nadaný a flexibilný, mal v sebe obrovskú chuť sa neustále zlepšovať a napredovať. Nikdy, ani po tých rokoch som uňho nezaznamenal pocit uspokojenia. Nikdy nič neoklamal a išiel si za svojím cieľom cez pot, krv aj slzy. Mne pripadal od začiatku veľmi výnimočný.

Akým spôsobom ste sa ho snažili prezentovať v zámorí? Aká bola reakcia Rangers?

Bolo to náročné… Zdeno v draftovom roku strávil väčšinu času v juniorskom béčku Trenčína. Keď som prišiel s jeho menom a vtedajší šéf Martin Madden sa pozrel na štatistiky, tak sa len pousmial, že takíto hráči sa zväčša do NHL nedostanú. Snažil som sa pretlačiť ho aspoň do posledného kola, ale nemal som podporu. Potom som ho skúsil dostať do juniorských kanadských súťaží, ale takisto bez úspechu. Nikto nechcel počuť slovo „potenciál“ ani v juniorke, každý chcel hotového Európana, ktorý bude okamžite posilou.

Zdeno teda začal ďalšiu sezónu v juniorke Trenčína, ale čoskoro som dal jeho telefónne číslo agentovi Jaromírovi Henyšovi, ktorý ho priviedol do juniorky Sparty, odkiaľ bol draftovaný do New Yorku Islanders v 3. kole. Často na to spomínam, ak by sme si ho vzali rok predtým v poslednom kole, tak by som bol slávny. So Zdenom sme celé roky v kontakte, kedysi som mu možno nejakou radou pomohol, ale je to hlavne jeho práca a výnimočná vôľa, ktoré ho dostali tam, kam patrí – medzi ikony NHL.

Pre New York Rangers ste začali pracovať v roku 1993. Čomu vďačíte za to, že je to tak dodnes?

Počas tých rokov sa vo vedení Rangers vystriedalo niekoľko generálnych manažérov klubu, veľa mojich kolegov už skončilo na dôchodku, niektorí už, žiaľ, ani nie sú medzi nami. Ja som začínal pomerne mladý, ale za tie roky sa už zo mňa stal „veterán“. Som posledným mohykánom v našom klube z 90. rokov a jediným, kto zažil ešte víťazstvo Stanley Cupu z roku 1994. Napriek tomu, že som tam už dosť dlho, stále musím dokazovať svojou prácou a výsledkami, že do klubu patrím. Začínal som ako lokálny česko-slovenský skaut a pracoval som popri zamestnaní, ale od roku 2000 pracujem na plný úväzok a som zodpovedný za celú Európu. A stále na sebe pracujem, učím sa.

Nezažili ste za tie roky syndróm vyhorenia?

Tak to určite nie! Práca ma stále baví a napĺňa, hoci je náročná na cestovanie, administratívu a čas. Takisto sa zmenil pohľad na hráča pre NHL, v mojich začiatkoch dominoval záujem o urastených a silných hokejistov, teraz sa oveľa väčší dôraz kladie na rýchlosť, techniku a hokejové zručnosti.

Ste ako skaut, rovnako ako hráči, pod tlakom prinášať výsledky? Na akú dobu s klubom uzatvárate zmluvy?

Samozrejme, v NHL vám nikto nedá nič zadarmo, naša práca je vyhodnocovaná pod drobnohľadom manažmentu klubu. Prečítajú si spätne naše reporty aj z minulosti a vidia, či sme sa v hráčovi zmýlili, alebo nie. Zväčša podpisujeme zmluvy na dva roky alebo na rok. Musím však poznamenať, že skauting je skutočná tímová práca. Kým si vyberieme hráča, o každom kandidátovi spolu dlho diskutujeme a občas sa na hráčoch tiež nezhodneme. Dôležitý je konsenzus, ale aj inštinkt pri draftovom stole a aj trocha šťastia.

Koľko zápasov približne ročne vidíte naživo?

Závisí od sezóny, ale zväčša je to 200 – 250 zápasov naživo, a to nepočítam ešte veľa videí, tréningov, zostrihov. Je to časovo aj cestovateľsky náročná práca, ale stále ma veľmi baví. Budem naozaj rád, ak sa na Slovensku začne znova vychovávať viac hráčov s NHL potenciálom a ja bude viac času tráviť v našich končinách.

Preslávili ste sa tým, že ste pre Rangers okrem iných objavili Henrika Lundqvista. Spomeniete si však aj na svoje najväčšie omyly?

Viacerí kolegovia svorne tvrdia, že toto je biznis omylov. Všetci máme hráčov, ktorí sa nakoniec nepresadili a do NHL sa nedostali. Nie vždy je to len zlým odhadom, niekedy tomu hráč nedá všetko a rýchlo sa uspokojí s draftom alebo kariéru poznačia zranenia. Viacerí hráči za tie roky boli pre mňa sklamaním, najviac vo mne asi rezonuje Rudolf Verčík, môj úplne prvý výber.

Ten bol v osemnástich už v seniorskej reprezentácii, hneď po drafte dal v slovenskej extralige vyše 20 gólov, potom sa zranil a po návrate sa už nikdy nedostal na úroveň spred zranenia. Paradoxne, v tom roku sme mali vyhliadnutého Patrika Eliáša, ale toho si jedno poradie pred nami vybralo New Jersey Devils a Rudo bol ďalšia voľba. Často rozhodne aj kúsok šťastia.

Koncom 90. rokov a začiatkom nového tisícročia sa Slováci stali v NHL žiadanými. Aké renomé majú v zámorí súčasní mladí slovenskí hokejisti?

V NHL je teraz, žiaľ, veľká nedôvera v to, že náš systém a kvalita súťaží dokážu vychovať hráča pre NHL. Veľa našich draftovaných hráčov v posledných rokoch prešlo kanadskými juniorkami či severskými ligami. Čaká nás veľa práce, aby sme prinavrátili rešpekt, ktorý sme mali na začiatku milénia.

Prečo o nich kluby už nemajú taký záujem?

Naznačil som to viac-menej v predošlej odpovedi. Nedôvera k nášmu systému. V zámorí si myslia, že nám ušiel vlak, a predpovedali to už pred takými ôsmimi – desiatimi rokmi. Hokej ako populárny šport je aj prirodzeným zrkadlom stavu spoločnosti a zväčša sa to, žiaľ, prenesie aj do najpopulárnejšieho športu. Roky sa dolaďuje zákon o športe. Mal by pomôcť, ale všetko trvá pridlho.

Kam vymizla kedysi povestná kreativita slovenských hráčov? Čo potlačilo individuálne zručnosti?

Zručnosť a kreativita sa často získavali na sídliskách, kde chlapci kedysi strávili veľa času pri rôznych športoch. To sa dnes už nevidí, rodičia často musia deti odháňať od počítačov, hracích konzol a mobilných telefónov. Doba je iná a vo vyspelých hokejových krajinách deti oveľa viac športujú.

Zvažujú kluby aj výsledky reprezentačných tímov alebo sa pozerajú výlučne na schopnosti jednotlivcov? Trebárs Nemecko má na MS do 20 rokov v posledných rokoch horšie výsledky než Slovensko, ale do prvého kola draftu sa dostávajú Nemci.

Samozrejme, dobré výsledky vždy pritiahnu pozornosť a zlé pôsobia naopak, ale rozhodujú schopnosti jednotlivcov. Nemci začali pracovať systematicky s mládežou, majú aj oveľa širšiu mládežnícku základňu a kvalitnú domácu súťaž, čo začína prinášať ovocie v podobe zvýšeného záujmu NHL. My sme hokejový národ, ale aby sme sa dostali tam, kam sme prednedávnom patrili, treba začať tvrdo pracovať na všetkých úrovniach a hlavne spájať sily. V slovenskom hokejovom hnutí sme všetci odsúdení na spoluprácu, ak sa máme pohnúť niekam vpred. Potenciál aj talent tu stále sú, navyše na čele nášho hokeja je teraz charizmatický Miro Šatan. Nemali by sme premrhať tento potenciál.

V posledných rokoch sa u nás hovorí o vzostupe slovenskej ligy. Ako ju vnímate? Dá sa tam nájsť materiál pre NHL?

Zvýšenie kvality našej domácej súťaže pripisujem skôr zvýšenému počtu legionárov vo väčšine top mužstiev. Ak chceme vychovať hráčov pre NHL, tak treba dať viac príležitostí našim mladým hokejistom, aby nám naďalej húfne neodchádzali na sever Európy či do rôznych kanadských junioriek. Problémom je nielen nedôvera NHL k nášmu mládežníckemu systému, ale aj nedôvera našich rodičov, ktorí často vyšlú svoje ratolesti do zahraničia nepripravené a často aj do nesprávnych súťaží. Chýba lepšia informovanosť a aj kontakt s realitou.

Aké nesprávne súťaže máte na mysli?

Rodičia často pošlú deti do nižších zámorských a švédskych súťaží, ktoré pre nich zo športového hľadiska nie sú prínosom a často je to pre ne šok. V tom nevidím príliš zmysel. Tí najlepší budú vždy odchádzať, ale takto nám odchádzajú aj priemerní, ktorí potom chýbajú v našich dorasteneckých a juniorských súťažiach. Chýba nám nielen kvalita, ale aj kvantita – u nás by boli prínosom, ale v zahraničí si odohrajú juniorské sezóny a väčšina z nich skončí s hokejom.

Rodičia nemajú dostatok informácií, pôsobia tu aj rôzni agenti, ktorí hráčov dostávajú do nižších súťaží. Rodič hrdo povie: „Posielam syna do Švédska.“ Ale je rozdiel, ak ide do kvalitnej organizácie a ak do organizácie, ktorá ledva prežíva, nemá ani dostatok domácich hráčov a dopĺňa to našimi. Keď skončia s juniorským hokejom, nemajú sa kam posunúť.

Zdá sa, že okrem Švédov všeobecne klesol počet Európanov v NHL. Prečo?

Niekoľko faktorov rozhoduje. Jednak zvýšený záujem o hokej v USA, jednak KHL sťahuje veľa kvalitných Európanov do Ruska, ide o takzvaný ruský faktor. Ale veľa kvalitných hráčov stále z Európy do NHL prichádza. Tí najlepší si tam cestu vždy nájdu.

Kluby sa v uplynulých rokoch popálili napríklad pri vysoko draftovaných Rusoch, ktorí sa v NHL vôbec nepresadili. Zmenilo to v zámorí vnímanie ruského hokeja?

Kluby sú pri Rusoch opatrnejšie už skoro dekádu. Ruskí hráči majú často v hlave možnosť hrať doma za dobré peniaze, mladý kanadský alebo americký hráč túto možnosť v mladom veku nemá. Tí najlepší mladí Rusi však zväčša do NHL časom zamieria. Je to individuálne.

Ako vo vašom klube vnímali odhodenie medaily Švédom Liasom Anderssonom po prehranom finále MS do 20 rokov? Predpokladám, že u nás by ho ľudia kritizovali, že nemá rešpekt, ale Rangers ho krátko potom vytiahli do NHL. Videli pozitívny signál, že nechce prehrávať?

Priznám sa, vnímanie bolo rozdielne, záleží na uhle pohľadu, ale väčšina fanúšikov aj manažmentu to kvitovala ako silný emotívny prejav hráča, ktorý nechce prehrávať a nechce byť „iba“ druhý. Lias mal už niekoľko strieborných medailí a ako kapitán mužstva cítil zodpovednosť za to, že svoj tím nepriviedol k zlatu, hoci dal na šampionáte šesť gólov a málokto vie, že posledné tri zápasy hral s veľmi boľavým zraneným ramenom. Ukázal vôľu, odolnosť a srdce. Takých hráčov potrebuje každé mužstvo. Nakoniec bol vtedy na konci sezóny odmenený zlatom zo seniorského šampionátu.

Ak by som bol talentovaným hokejistom, ale vy by ste si niečím neboli istý, čo by ma asi čakalo? Nejaký pohovor?

Predovšetkým, ak ma hráč nepresvedčí na ľade, pohovor to nezmení, často k nemu ani nedôjde. Pohovory berieme ako súčasť práce, ale robíme ich iba s hráčmi, o ktorých máme seriózny záujem.

Aké otázky môžu mladíkov zaskočiť pri pohovoroch?

My máme aj niekoľko psychologických a náročných otázok, ktoré často hráčov zaskočia. Rozdiel je aj v mentalite našich hráčov a napríklad tých, čo sú zo severu Európy. Tí už majú oveľa profesionálnejší prístup, vedia, čo majú robiť v posilňovni a aj na ľade, vedia, ako sa majú stravovať, regenerovať, pracujú na sebe individuálne. Sú aj mediálne viac pripravení.

Môžete uviesť aj príklad otázky, ktorá môže slovenského mladíka zaskočiť?

Konkrétne otázky by som nerád zverejňoval dopredu, aby sa hráči nezľakli a na interview ani neprišli (úsmev). Ale vážne, pýtame sa na rodinné zázemie, víziu budúcnosti, vzdelanie, rodičov a príbuzných, skúmame reakcie hráčov pod tlakom a záťažou. Je toho veľa.

Môže sa na draft dostať aj útočník, ktorý dá za sezónu napríklad len desať gólov?

Záleží na tom, na akej úrovni tých desať gólov dá. Desať gólov v SHL, fínskej lige alebo KHL je niečo iné ako desať gólov v slovenskej alebo českej juniorke. Odtiaľto sa hráč s takou produktivitou do NHL nedostane.

Slovenská dvadsiatka má po rokoch nového trénera. Ako na vás pôsobila na prípravných turnajoch?

Dvadsiatka je hlavne o tom, s akým materiálom tréneri pracujú. Nie je možné hrať útočný hokej, keď nie sú na to typy hráčov. Naša dvadsiatka už roky stojí a padá na pár šikovnejších jednotlivcoch a hre brankárov. Tréneri už v dvadsiatke nedokážu zázraky. Hrajú zväčša to, na čo majú. Mne je sympatické na súčasnej dvadsiatke, že tréner Petrovický sa snaží hrať náročný, aktívny a agresívny hokej s útočnými ambíciami.

Tréner Bokroš bol skúsený tréner so zameraním na taktiku a precíznu činnosť jednotlivcov s dôrazom na bojovnosť. Keď mal zopár talentovaných rozdielových hráčov, tak doviezol z Kanady pred rokmi prekvapivý bronz. Dúfam, že naša dvadsiatka na najbližšom šampionáte v Ostrave a Třinci nebude hrať druhé husle a azda pozitívne prekvapí.

Viackrát som počul, že pre skautov je dôležitejší Hlinka Gretzky Cup a MS do 18 rokov. Na čo sa sústredíte na MS do 20 rokov?

Z môjho pohľadu je každý turnaj či zápas dôležitý, pretože hráča treba vidieť na rôznych úrovniach a tiež sledovať vyrovnanosť jeho výkonov. Hlinka Gretzky Cup je pre nás dôležitý najmä z toho dôvodu, lebo sa tam schádzajú zväčša najkompletnejšie výbery, na MS do 18 rokov napríklad chýbajú mnohí hráči, ktorí sú ešte v play-off, hlavne z Kanady.

MS do 20 rokov sú najkvalitnejším juniorským turnajom na svete, kde sa zídu tí najlepší, mnohí sa už o rok objavia v NHL, máme tam každoročne zopár draftovaných hráčov a tento turnaj dobre preverí, ako na tom sú. Je to hokejový sviatok, a preto by som touto cestou pozval našich fanúšikov, rodičov a aj ambicióznych trénerov, aby si tento turnaj nenechali ujsť. Do Ostravy a Třinca to nie je tak ďaleko a očakávam tam dobrú divácku kulisu a kvalitu.

Ktorí hráči budú na majstrovstvách sveta tento rok najviac sledovaní a prečo?

Tento rok tam bude viacero top hráčov, ktorí budú v roku 2020 draftovaní veľmi vysoko. Kanaďania Lafrenière, Byfield, Drysdale, Švédi Raymond a Holtz, ruský brankár Askarov či Nemec Stützle sú hráči s potenciálom byť v budúcnosti v NHL hviezdami. Určite sa ich oplatí vidieť.