Denník N

Michaela Hatalová žije 23 rokov s transplantovaným srdcom, zvládla aj Spartana

Michaela Hatalová. Foto - Tomáš Benedikovič
Michaela Hatalová. Foto – Tomáš Benedikovič

Lekári odhadovali jej život na pár týždňov.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v decembrovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Kedy sa začali vaše prvé zdravotné problémy so srdcom?

Už v útlom detstve, bola som len bábätko. Diagnózu mi určili, keď som mala pol roka. Vyrastala som teda s vedomím, že som chorá, bola to normálna súčasť môjho života, pocit úplného zdravia som nepoznala.

Brala som lieky na podporu činnosti srdca, oficiálne som mala mať pokojový režim. Po jednej z kontrol mi dokonca odporúčali invalidný vozík, aby som sa fyzicky nenamáhala. Mama vtedy rovno povedala, nech jej k nemu predpíšu aj sekundové lepidlo, lebo ma na vozíku neudrží.

Každý polrok som chodila na kontroly, bola som sledovaná v kardiologickej ambulancii. Od troch rokov som každý rok chodila na liečenie, čo mi vždy aspoň na čas zlepšilo výsledky.

Čo presne vám zistili?

Dilatačnú kardiomyopatiu, čo znamenalo, že mi nepracovala polovica srdca – jedna komora a jedna predsieň. Nik netušil, prečo nefunguje správne, prečo nedokáže vytlačiť von krv. V dôsledku toho som ho mala zväčšené a hrozilo, že praskne alebo zlyhá na vyčerpanie.

V praxi sa to prejavovalo tým, že som bola často chorá, nechodila som ani do škôlky. Nemalo to význam, lebo vždy, keď ma tam mama dala, skončila som doma na antibiotikách. Mala som oslabenú imunitu, telo nezvládalo pobyt v kolektíve.

K tomu som mala časté angíny, vyvrcholilo to zápalom pľúc. Vtedy sa mama rozhodla, že ostane so mnou doma. Pre moje časté choroby vlastne nemohla pracovať.

Vnímali ste, že deti okolo vás môžu robiť činnosti, ktoré vám nedovolia?

Vnímala, ale je vecou vnútorného nastavenia človeka, ako sa s tým vyrovná. Som cieľavedomý a húževnatý typ. Nežila som chorobou, chcela som sa vyrovnať minimálne staršiemu bratovi, ktorý bol veľmi šikovný.

Mama sa ma aj snažila skrotiť, ale nepomohla si. Bola som hyperaktívna, s bratom sme nikde neobsedeli, stále sme sa naháňali, preto vymýšľala rôzne logické, spoločenské a kreatívne aktivity, aby mi zamestnala myseľ. Keď som bola menšie dieťa, často sa stávalo, že aj jedlo mi mama dávala tak, že som len pribehla, vložila mi lyžičku do úst, prehltla som a opäť šla behať po byte s bratom.

Bez ohľadu na zdravie som sa chcela vyrovnať aj deckám na sídlisku. Neviem si ani predstaviť, ako by som zvládla žiť, keby som sa držala pokynov lekárov a dodržala úplný pokojový režim či používala predpísaný invalidný vozík.

Stalo sa, že ste skolabovali?

Dvakrát – keď som mala pol roka a keď som mala desať rokov. Lekári odhadovali, že najväčší zlom nastane na začiatku puberty, lebo srdce vtedy bude zaťažené ešte viac. Prognózy zneli, že to asi neprežijem. Podľa lekárov tu bola malá nádej, že sa môže stať aj zázrak – puberta srdce nezničí, ale, naopak, nakopne.

Bol kolaps v desiatich rokoch dôvodom, pre ktorý vás zaradili na čakaciu listinu na transplantáciu?

Áno. Stalo sa to v strede júna, keď už som mala takmer uzavreté známky. Z ničoho nič mi v škole prišlo zle, a keďže som bývala neďaleko, vypýtala som sa domov. Pustili ma, ale cesta, ktorá mi štandardne trvala desať minút, sa vtedy natiahla na dve hodiny. Spravila som dva kroky a musela som si úplne vyčerpaná sadnúť na chodník a oddýchnuť.

Keď som prišla domov, naši boli hotoví. Mama ma hneď vzala k všeobecnej lekárke, ale tá povedala, že som len bežne silno prechladnutá, predpísala mi sirup na kašeľ a poslala ma domov na pozorovanie.

Šialené.

Mama si svoje dieťa pozná, a tak sa s tým neuspokojila. Zapriahla otca, aby nás odviezol do kardiologickej ambulancie, kde ma mali na starosti. Mama zaklopala na dvere, vyletela nahnevaná sestrička, ale len čo ma zbadala, pochopila a rovno nás vzala dnu.

Vyšetrili ma a mame vytkli, kde so mnou tak dlho bola, lebo mi namerali také hodnoty srdca, až nechápali, že vôbec žijem. Odvtedy ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie