Denník N

Ruské plynovody sa množia, ale predaj klesá

Foto - Tasr
Foto – Tasr

O našej energetickej budúcnosti nerozhodnú nové ruské plynovovody, ale inovácie a nové trendy v spotrebe.

Ruský plynárenský koncern Gazprom minulý týždeň v rámci ekonomického fóra v St.Peterburgu podpísal so skupinou svojich významných európskych zákazníkov – Shell, E.ON a OMV – memorandum o výstavbe dvoch nových potrubí cez Baltické more z Ruska smerom do Nemecka. Nord Stream II by tak mal v horizonte piatich rokov zdvojnásobiť súčasnú kapacitu prvej dvojice, ktorá je už pár rokov v prevádzke.

Z pohľadu Rusov ide o ďalší krok v deklarovanej stratégii za každú cenu úplne obísť Ukrajinu. Cena, či už vo finančnom vyjadrení alebo politicko-bezpečnostnom, bude v každom prípade pre Moskvu obrovská.

Európske plynárenské koncerny sa zase snažia bez ohľadu na politickú atmosféru akýmikoľvek prostriedkami upevniť svoju pozíciu na plynárenskom trhu Európskej únie. Nás by malo v prvom rade zaujímať, či sú tieto plány Gazpromu a jeho európskych partnerov užitočné a únosné aj pre nás, zákazníkov na Slovensku a v Európe.

Rúr je dosť

Najprv pár konkrétnych čísel. Ruské dodávky plynu do Únie a Turecka sa minulý rok prepadli z úrovne 161,5 miliárd kubíkov v roku 2013 na 147,2 miliárd kubíkov. Gazprom, ktorý má stále zákonný monopol na export, má aktuálne k dispozícii nasledovné exportné plynovody s približnou ročnou prepravnou kapacitou:

1. Cez Ukrajinu smerom do Európy, na Balkán a Turecka: 140 miliárd kubíkov .
2. Jamal-Európa cez Bielorusko a Poľsko do Nemecka: 33 miliárd.
3. Nord Stream cez Baltické more do Nemecka: 55 miliárd.
4. Blue Stream cez Čierne more do Turecka: 16 miliárd.

Spolu je to 244 miliárd kubických metrov ročne. Z nich zhruba sto miliárd pripadá na plynovody, ktoré obchádzajú Ukrajinu, a teda aj Slovensko. Takže už dnes môže Gazprom technicky zhruba dve tretiny plynu dodať svojim európskym a tureckým zákazníkom obíduc Ukrajinu. No túto infraštruktúru Gazprom z viacerých dôvodov nevyužíva naplno. V minulom roku ostala nevyužitá tretina kapacity Nord Streamu a desatina Blue Streamu.

Posadnutosť Ukrajinou

Gazprom za masívnej podpory Kremľa pritom za posledný polrok podpísal memorandá o výstavbe dvoch ďalších veľkých projektov, ktoré odôvodňuje opäť ako obchádzky Ukrajiny:

1. Turkish Stream z Ruska cez Čierne more do Turecka: 63 miliárd kubíkov.
2. Nord Stream II z Ruska cez Balt do Nemecka: 55 miliárd.

Spolu teda ďalšia exportná kapacita s objemom takmer 120 miliárd kubíkov ročne. Len pre poriadok ešte treba pripomenúť, že Putin aj Gazprom síce deklarovali zrušenie projektu South Stream cez Čierne more do Bulharska a ďalej až po rakúsky Baumgarten, ale oficiálne medzivládne zmluvy o tomto projekte s kapacitou vyše 65 miliárd kubíkov ročne neboli doteraz anulované.

Technická kapacita Gazpromom financovaných mimoukrajinských exportných plynovodov by tak v horizonte piatich rokov mala spolu dosiahnuť zhruba 220 miliárd kubických metrov. Zásadnou otázkou je, odkiaľ na to Rusi zoberú peniaze. Nemenej dôležitým je však tiež odbyt plynu, čo Moskva a jej obchodní európski plynárenskí partneri vedia ovplyvniť len čiastočne.

Podľa údajov plynárenského združenia Eurogas spotrebovali celkovo krajiny Európskej únie spolu so Švajčiarskom aj Tureckom v minulom roku okolo 460 miliárd kubíkov plynu. Približne tretina z tohto objemu pochádzala z Ruska. Európske krajiny pritom v roku 2014 zaznamenali prudký, v priemere vyše 11-percentný prepad celkovej spotreby, v porovnaní s rokom 2013! Jedine Turci spotrebovali plynu viac. Na Slovensku bol tento pokles veľmi citeľný, keď odbyt poklesol až o zhruba 14 percent, z úrovne piatich miliárd na 4,3 miliardy kubických metrov.

Príčiny prudkého poklesu odbytu vidia európski plynári najmä vo výnimočne teplej zime. Lenže zima rok predtým bola naopak v celej Európe studená. A aj tak bola aj v roku 2013 spotreba plynu nižšia ako rok predtým. Zdá sa, že za posledné roky sa pod neustály pokles spotreby plynu podpisujú nielen klimatické podmienky, ale hlavne čoraz intenzívnejšie využívanie obnoviteľných zdrojov a aj uhlia v elektroenergetike aj teplárenstve, a predovšetkým úsporné opatrenia a energetická efektívnosť v prevádzke budov a v priemysle. Jednoducho, plyn čelí veľmi tvrdej konkurencii aj pre to, že je veľmi drahý.

Pokles spotreby ako nový plynovod

Je zaujímavé, že minuloročný pokles európskej spotreby predstavuje vyše 50 miliárd kubíkov, teda prakticky rovnaký objem, ako by mali mať ďalšie dve potrubia Nord Stream II. Rovnakú kapacitu by mal mať aj systém nových plynovodov na export ruského plynu smerujúci z Turecka ďalej na Balkán a do strednej Európy.

Ruskí aj európski plynári neustále poukazujú na očakávaný dramatický pokles ťažby plynu zo starých ložísk na území Únie, predovšetkým v Holandsku, ale aj v šelfe Severného mora, vrátane nórskej časti. A preto vraj potrebujeme ďalší plyn. Pokles v ťažbe naozaj máme, ale zatiaľ je oveľa pomalší ako v spotrebe. Príkladom je Rumunsko, ktoré vďaka úsporám a iným opatreniam dosiahlo stav, že ich domáca ťažba im postačuje, vďaka čomu Rumuni tento rok úplne prestali ruský plyn nakupovať.

Objavujú sa aj iní dodávatelia potrubného plynu, najmä z oblasti Kaspického mora a severnej Afriky, a aktuálna kapacita európskych terminálov na príjem tankerov s LNG vysoko prevyšuje objem dovozu. A stále je tu reálna perspektíva objavu nových zaujímavých ložísk plynu na území samotnej Únie, ktoré budú uvedené do ťažby v nasledujúcich rokoch. Dobrým príkladom je opäť Rumunsko a jeho šelf Čierneho mora, ale aj východné Stredomorie.

Z našej slovenskej reality vieme, že úsporné opatrenia pri budovách prinášajú reálne úspory v desiatkach percent ročne. Konkurencieschopné je aj primerané využitie lokálnych obnoviteľných zdrojov, čo v mnohých prípadoch vedie až k eliminácii plynu pri vykurovaní, či už v systémoch centrálneho vykurovania miest alebo v samotných budovách. Pritom cena takto vyrobeného a dodaného tepla je citeľne nižšia ako pri výrobe z plynu. Toto sú najrozumnejšie opatrenia, ktorým sa môžeme a musíme venovať tu doma.

Pripraviť sa na rôzne možnosti

Ak sa vrátime k sérii plynovodných projektov, ktorými nás Rusi v poslednom období zasypávajú raz zo severu, raz z juhu, je stále veľmi otázne, ktorý z nich nakoniec naozaj postavia. Vzhľadom na uvedené fakty a tendencie je nepredstaviteľné, aby vybudovali všetky v deklarovanom rozsahu a čase. Tak Turkish Stream, ako aj Nord Stream II sú stále len v štádiu memoránd, žiadne záväzné dohody neboli podpísané a ani sa nezačali nevyhnutné prípravné práce.

Pamätníci európskeho plynárenstva by mohli vymenovať veľmi veľa podobných projektov, ktoré ostali len na papieri. Len v prípade Gazpromu ich môžeme uviesť hneď niekoľko: Jamal-Európa II, spomínaný South Stream či nový plynovod na západnej Ukrajine Bogorodčany-Užhorod, alebo projekt nového plynovodu okolo Kaspiku z Turkménska do Ruska.

Z pohľadu Slovenska a jeho prepravcu Eustream ostáva naďalej prioritou zachovanie prepravy cez spoločný tranzitný koridor s Ukrajinou. Najrozumnejšou a najlacnejšou odpoveďou na ruské plynovodné hry je nielen projekt Eastring, ktorý prepojí trhy a plynovodné systémy severozápadnej a strednej Európy s Balkánom a Tureckom. Ale v prvom rade technické prispôsobenie a modernizácia ukrajinskej tranzitnej sústavy, vrátane prijatia potrebných legislatívno-obchodných podmienok tak, aby po roku 2019 mohol ukrajinsko-slovenský koridor ponúknuť európskym obchodníkom zaujímavú a hlavne dôveryhodnú možnosť nákupu sibírskeho plynu už priamo na rusko-ukrajinskej hranici.

Toto by malo byť aj súčasťou podporných programov Európskej únie pre Ukrajinu v tejto oblasti, pričom sa to musí diať spolu s ďalšími opatreniami v ukrajinskej energetike a spotrebe. Pre samotných Ukrajincov je to veľká výzva a praktické overenie ich skutočných schopností a záujmu integrovať sa plne do právneho a obchodného úniového priestoru.

Záleží od Kyjeva, či konečne prestane hrať rôzne hry a začne tvrdo pracovať. V takom prípade by sa aj pre Gazprom obídenie Ukrajiny z ekonomického a plynárensko-logistického hľadiska stalo nezmyselným a ostal by v hre len mocensko-geopolitický záujem Kremľa.

Ak by Ukrajinci svoje reformy nezvládli a Rusku sa naozaj podarilo postaviť aspoň jeden z deklarovaných plynovodov, z pohľadu Slovenska by bol najvýhodnejší projekt Nord Stream II. Vzhľadom na jeho predpokladaný technický dizajn, trasu aj partnerov sa javí ako oveľa praktickejší a reálnejší ako jeho turecký náprotivok.

Takto by sa najlepšie zabezpečili dodávky ruského plynu do Únie a aj na náš trh, pričom jeho cena by mohla byť ešte akceptovateľná. Zvlášť ak bude čeliť konkurencii iných dodávateľov, či už v podobe LNG alebo aj z nových zdrojov. Je tiež vysoko pravdepodobné, že slovenský prepravný systém by mohol profitovať aj z následnej prepravy ruského plynu ďalej do južnej Európy a na Balkán, ale aj na Ukrajinu.

Ak si plyn udrží svoje postavenie na trhu, Rusi sú a mali by ostať veľmi dôležitými dodávateľmi plynu pre Európu. Vzrušená debata o ich nových projektoch je predčasná. Naopak, čo sme už zažili, boli opakované problémy s dodávkami zo Sibíri. Pri ďalšej spolupráci by sme si mali pamätať aj posledné výčiny Gazpromu, keď od septembra do februára bez varovania a seriózneho vysvetlenia opakovane až o polovicu krátil dodávky mnohým svojim európskym partnerom, a to nielen cez Ukrajinu, ale aj cez Nord Stream. Tu sa už nemohol vyhovoriť na Ukrajinca.

Ak bola naozaj pravda, že mal akési technické problémy s ťažbou, ako neslane-nemastne tvrdil, tak nám ani Rusom v budúcnosti nové plynovody nepomôžu. Ak bolo v skutočnosti príčinou dianie okolo Ukrajiny, tak takéto krátenie dodávok do Európy v zime, na úkor svojho zisku a ruského štátneho rozpočtu, nám ukazuje, že pre Kremeľ a Gazprom sú oveľa dôležitejšie iné faktory ako tržby od svojich dobre platiacich európskych zákazníkov. A ani v tomto prípade by nové plynovody neboli garantom zlepšenia vzťahov s Moskvou.

Teraz najčítanejšie