Krvaví hrdinovia 20. storočia. Pravda o Che Guevarovi, Banderovi či židovskom pomocníkovi fašistov

Dvadsiate storočie bolo poznačené dovtedy nepredstaviteľným násilím a vzostupom agresívnych ideológií. Mnohí ich nebezpečenstvo prehliadali a slúžili im ako užitoční idioti v slobodnom svete, iní si aj ako ich služobníci dodnes nezaslúžene udržiavajú obdivovateľov, ďalší úspešne prekorčuľovali zo služieb zločinných režimov rovno do demokratických vlád a nezanedbateľná skupina sa stala obeťami aj spolupáchateľmi zároveň. Miera ich previnenia je rôzna, ale príbehy týchto ľudí ilustrujú, ako krutá epocha komplikuje hodnotenie rôznych životných príbehov.

Užitoční idioti

V dvadsiatom storočí neexistovala totalita, ktorá by nemala obdivovateľov, užitočných idiotov z radov význačných intelektuálov. Keď napríklad francúzsky filozof Michael Foucault, ktorý protestoval proti porušovaniu ľudských práv po celom svete, vycestoval v roku 1978 do už vrejúceho Iránu, neubránil sa naivite voči nastupujúcemu islamizmu. Kým on s tým po islamskej revolúcii prestal, Mahatma Gándhí ešte deväť rokov po nástupe fašizmu chválil politiku Benita Mussoliniho.

Najčastejšie vzbudzovali nadšenie komunistické totality, ktoré sa mnohým intelektuálom javili ako sociálne spravodlivé osloboditeľské systémy. Preto napríklad Pol Pot otvoril v roku 1978 svoju zo štvrtiny vyvraždenú krajinu aj západným turistom, ktorým ukazovali vybraných usmievavých a hlavne preživších roľníkov. Americký novinár Daniel Burstein do New York Times napísal, že ako prvý Američan, čo navštívil Kambodžu od roku 1975, videl len máločo z toho, čo o komunistickej vláde písali novinári, ktorí v Kambodži nikdy neboli, a obvinenia z genocídy odbil ako lži. Potemkinovské dediny doviedol v tridsiatych rokoch k dokonalosti už Josif Stalin. Keď Sovietsky zväz v roku 1932 navštívil spisovateľ George Bernard Shaw, tamojší hladomor tiež označil za nonsens, čo zdôvodnil aj slovami, že nikdy nejedol tak dobre ako počas návštevy ZSSR. Ospravedlniť sa to dá len ťažko, možno trošičku zaváži, že spomínaní návštevníci sa v obdivovaných krajinách zdržali len krátko. Čo však s Walterom Durantym, ktorý písal z Moskvy viac ako desaťročie a hladomor si takisto nevšimol?

„Akékoľvek správy o hladomore v Rusku sú dnes preháňaním či zákernou propagandou,“ informoval čitateľov New York Times ešte v auguste 1933, keď si už Stalinom vyvolaná katastrofa vyžiadala milióny životov. Ak aj nejaký problém verejne pripustil, ospravedlňoval ho vetami ako „nemôžete mať omeletu bez toho, aby ste rozbili vajcia“, pričom vajcami boli z jeho pohľadu hlavy sovietskych občanov. Pritom sa dalo písať inak. Príkladom bol Malcolm Muggeridge z novín Manchester Guardian, ktorý sa tajne vybral na Ukrajinu a vo svojich reportážach opísal tamojšie hrôzy. Duranty ho za to dokonca napádal.

Dodnes sa vedú spory o to, čo stálo za Durantyho popieraním zločinov komunizmu. Spomína sa jeho snaha dostať sa k Stalinovi a urobiť s ním prvý rozhovor pre americké noviny, čo sa mu aj podarilo. Takisto je možné, že ho sovietski komunisti vydierali. Nech je, ako chce, do novín písal iné veci, než pripúšťal v súkromných rozhovoroch. Ospravedlňoval útoky na „kulakov“, inscenované politické procesy zhltol aj s navijakom, jeden z najvražednejších politických režimov prezentoval ako správnu cestu pre tamojších Aziatov.

Nešlo však len o jeho osobné zlyhanie, ale tiež o zlyhanie editorov, čo v tom čase už mali z mnohých iných zdrojov informácie, ktoré sa od Durantyho správ úplne odlišovali. A napokon, išlo aj o zlyhanie ľudí, ktorí mu udelili Pulitzerovu cenu za rok 1932 práve za pokrývanie diania v Stalinovom Sovietskom zväze.

Židovský spojenec Nemcov

Nacisti sa k masovému vyvražďovaniu Židov neodhodlali hneď. Začali úvahami o vysťahovaní Židov na Madagaskar a skončili pri plynových komorách. Každý jeden zo šiestich miliónov nimi zavraždených Židov bol ich obeťou, ale niektorí ešte pred svojou smrťou stihli so zločinným režimom spolupracovať. Aby si zachránili život. Alebo aby zachránili životy iných. Viacerí pritom zašli priďaleko.

Chaim Mordechai Rumkowski (1877 – 1944) bol pred vojnou v podstate bezvýznamný obchodník. Keď však Nemci na začiatku roku 1940 založili geto v poľskej Lodži, vymenovali ho za predsedu Judenratu – tak nazývali židovskú radu, ktorá im mala pomáhať s udržiavaním poriadku.

Rumkowski si nerobil ilúzie o osude, ktorý Židom hrozí. Usúdil, že jedinou šancou na prežitie je, ak budú pre Nemcov užitoční. Preto z preplneného lodžského geta – v ktorom spočiatku žilo 300-tisíc ľudí – cieľavedomo vytvoril jednu veľkú továreň, ktorá vyrábala aj pre armádu, čo Židov vraždila. Napríklad súčasti uniforiem. Je to hrozný paradox, ale vzhľadom na okolnosti pochopiteľný pokus o záchranu.

Omnoho horšie je, že Rumkowski vybudoval pomocou židovskej polície skorumpovaný, násilný a represívny režim, ktorý bol Nemcom vo všetkom poruke. Počas existencie lodžského geta došlo k viacerým masovým deportáciám, ale asi najstrašnejší je príbeh zo začiatku roku 1942, keď Nemci požadovali 20-tisíc detí. Predstavený varšavského geta v obdobnej situácii spáchal samovraždu. Rumkowski svojich Židov zvolal na ústredné námestie geta a predniesol desivú reč známu pod názvom Dajte mi svoje deti. Samozrejme, mnohí odmietli, ale Rumkowski a Nemci násilím dosiahli svoje. Deti, ktoré mu „dali“, zavraždili vo vyhladzovacom tábore v Chelmne. Prinajmenšom tušil, že sa to stane, ale utešoval sa, že zachránil ostatných.

V roku 1944 sa už zdalo, že zostávajúcich necelých stotisíc obyvateľov geta zachráni, no Rusi sa na niekoľko mesiacov zastavili sto kilometrov od Lodže a Nemci odtiaľ zostávajúcich Židov odvliekli a väčšinu vyvraždili. Medzi nimi aj Rumkowského s celou rodinou.

Bandera: Radšej Hitler ako Stalin

Ukrajinský nacionalista Stepan Bandera nepatrí medzi najkontroverznejšie postavy dejín jednoducho preto, lebo nie je po celom svete natoľko známy, aby o ňom prebiehala široká debata. Je však aktuálny pre konflikt, ktorý prebieha na Ukrajine, a zaujímavý aj preto, lebo stelesňuje životnú situáciu, pred ktorú boli v časoch druhej svetovej vojny v strednej a vo východnej Európe postavení mnohí ľudia: nemožnosť dobrej voľby, ak na jednej strane stojí Hitler a na druhej Stalin.

V boji proti ruskému imperializmu kombinovanému s komunistickou diktatúrou hľadali stúpenci ukrajinskej nezávislosti spojencov, kde sa dalo. Najlepšiu šancu na nezávislosť videli v porážke Sovietskeho zväzu Nemeckom. 

S Hitlerom nemali toľko skúseností ako s ruským a komunistickým útlakom, najmä po umelo vyvolaných hladomoroch na Ukrajine.

Nemecký fašizmus a nacionalizmus mnohým z nich aj úprimne imponoval, sami boli často antisemiti. Hitlera považovali za spojenca, ktorého môžu proti Stalinovi využiť. Dopadlo to, samozrejme, naopak.

Bandera viedol krídlo ukrajinských nacionalistov, ktoré malo výhrady aj proti spolupráci s nacistami a snažilo sa (neúspešne) spolupracovať so západnými demokraciami. Medzi letom roku 1941 a jeseňou 1944 preto sedel v nacistickom väzení.

V časoch, keď na Ukrajine zúrila najbrutálnejšia vojna každého proti každému a rôzne strany vrátane ukrajinských nacionalistov navzájom proti sebe páchali najväčšie zverstvá, svoje hnutie neriadil a za zločiny jeho ozbrojencov nenesie priamu vinu.

Na druhej strane neplatí, že by bol Bandera úplne bez zodpovednosti za to, čo jeho spolubojovníci aj v jeho mene robili, aj keď ich skutočne neriadil. Sám bol fanatikom, idealizoval si násilie a teror ako najlepšie „očistné“ nástroje boja za slobodu, demokratickú politiku odmietal ako slabošskú a neefektívnu (v podmienkach stalinského režimu naozaj nemohla fungovať), šíril nenávisť voči svojim odporcom a cudzím, v medzivojnovom období organizoval politické atentáty i proti umierneným ukrajinským politikom, ktorí napríklad presadzovali spoluprácu s Poliakmi. Svojmu hnutiu určil smer a metódy, od ktorých už bol celkom logický vývoj k pogromom neukrajinského civilného obyvateľstva.

Rozhodne nebol tragickým demokratickým hrdinom, k akému by sa dnešná Ukrajina mala hrdo hlásiť.

Hitlerov aj Adenauerov úradník

Prvý povojnový, mimoriadne úspešný a právom uznávaný kancelár Nemecka Konrad Adenauer nebol fanúšikom denacifikácie. Brojil proti nej ešte pred koncom vojny a dva mesiace po jej skončení o nej povedal, že už trvá pridlho a neprináša nič dobré. Bál sa, že jej dôsledné presadzovanie by len povzbudilo nemecký nacionalizmus.

Tak sa stalo, že jedným z jeho najdôležitejších spolupracovníkov, ktorý okrem iného vyberal nových ministrov a dohliadal na prácu tajnej služby, sa stal spoluautor komentára k protižidovským Norimberským zákonom – Hans Globke (1898 – 1973).

Po vojne sa bránil, že s touto prácou súhlasil len preto, aby ju neurobil nejaký radikál. Faktom však zostáva, že jeho vykonávací predpis určoval, ako sa v praxi neľudské zákony majú uplatňovať. On im len pomohol dodať punc právnej čistoty, pričom tým nikoho nezachránil. Sám po vojne priznal, že o masovom vraždení vedel.

Globke tiež ako úradník ministerstva vnútra pracoval na zákone, ktorý nemeckým Židom prikazoval, aby si k svojmu skutočnému menu podľa pohlavia ešte povinne písali aj Israel alebo Sara. Vďaka tomu boli hneď rozpoznateľní aj podľa mena.

Inou Globkeho úlohou bolo cestovať do okupovaných krajín a tam pripravovať legislatívne podmienky na ich formálnu anexiu. Medzi nacistami mal reputáciu „jedného z najschopnejších úradníkov na ministerstve“.

Po porážke Nemecka sa bránil, že v službách štátu zostal aj po nástupe Hitlera k moci na naliehanie spolustraníkov z nemeckej katolíckej strany Centrum, ktorí chceli, aby ich informoval o zámeroch nacistov, a on to vraj po celú vojnu robil. Druhú polovicu roka 1945 strávil v spojeneckom zajatí snažiac sa o ich svedectvá a viacerí mu ich naozaj dali. Tvrdil tiež, že mal blízko k strojcom atentátu na Hitlera v júli 1944 a musel preto utiecť pred gestapom. No neexistuje dôkaz, že by on alebo jeho rodina počas vojny akokoľvek trpeli.

Východonemecká vláda v 60. rokoch Globkeho minulosť využila ako príklad, ktorý podľa nej dokazoval, že západné Nemecko je pokračovateľom Tretej ríše. V roku 1963 ho komunisti v neprítomnosti odsúdili na trest smrti. Hoci Adenauer Globkemu jeho minulosť toleroval, neznamená to, že mu bola príjemná, a západní Nemci aj Američania sa snažili, aby sa o nej vedelo čo najmenej.

Che Guevara: Sovieti sú príliš mäkkí

Aj keď už sláva Ernesta „Che“ Guevaru mierne bledne, stále zostáva asi najznámejšou celosvetovou ikonou revolty. Azda okrem Ježiša, do ktorého postavy Guevarovi stúpenci svojho hrdinu s obľubou štylizujú.

Podobne ako o Leninovi alebo Trockom o ňom prežíva mýtus, že bol skutočným, úprimným revolucionárom a priateľom ľudu, nie ako jeho nástupcovia a stranícki oponenti, čo odkaz revolúcie spreneverili a zdeformovali. Ak by vraj Che Guevara predčasne nezomrel, na Kube by nevznikla diktatúra, ale nová, skutočne slobodná, humánna a prosperujúca spoločnosť, pravý socializmus s ľudskou tvárou.

Nič nie je vzdialenejšie pravde. Guevara bol skutočne úprimným revolucionárom, nešlo mu o osobný prospech, nebojoval však za slobodnejší svet. Kritizoval socializmus na Kube, postupne strácal vplyv v kubánskom vedení, aj preto sa púšťal do rôznych neuvážených dobrodružstiev v zahraničí a i preto mu jeho bývalý spolubojovník Fidel Castro v odchode nebránil.

Guevarovi však neprekážala tvrdosť kubánskej diktatúry, práve naopak. Politiku Kuby a Sovietskeho zväzu považoval za mäkkú a ústupčivú. Odmietal akúkoľvek reformu socializmu a žiadal ešte prísnejší útlak. Revolučný teror považoval za najlepší nástroj formovania nového socialistického človeka, ktorý už vôbec nemyslí na vlastný osoh, ale len na dobro spoločnosti.

Počas bojov proti Batistovej diktatúre osobne popravoval tých, ktorých považoval za nepriateľov revolúcie, šéfoval havanskej väznici, v ktorej len v prvých mesiacoch po prevzatí moci popravili stovky ľudí vrátane mnohých nevinných, a tiež založil prvý kubánsky komunistický pracovný tábor.

Ako šéf kubánskej centrálnej banky a minister hospodárstva presadzoval budovanie ťažkého priemyslu za každú cenu a jeho opatrenia priviedli Kubu na pokraj ekonomického krachu. V čase kubánskej krízy Che Guevara odmietal ústupky Moskvy a Havany a v záujme zničenia imperializmu považoval za prijateľnú i jadrovú vojnu. Moskva aj Havana si vydýchli, keď zomrel, ale nie preto, lebo ich kritizoval z demokratických pozícií, ale preto, že bol prekážkou aj umiernených reforiem a akejkoľvek spolupráce so Západom.