Denník N

Ako dieťa kulaka nemal nárok na teplý obed, v Amerike bol Ján Gadžo úspešný

Ján Gadžo s manželkou Jean. Foto - archív J. G.
Ján Gadžo s manželkou Jean. Foto – archív J. G.

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Ján Gadžo sa narodil v Strážskom 29. augusta 1949 do rodiny podnikavých a pracovitých bohatých statkárov. Príbuzní z otcovej aj matkinej strany od konca 19. storočia chodievali za robotou do USA, jeho prarodičia sa v severnej Amerike narodili, zoznámili a zosobášili, vlastnili tam aj obchod so zmiešaným tovarom.

Iní príbuzní v Amerike zostali, no Jánovi starí rodičia sa v roku 1912 vrátili na východné Slovensko a za peniaze zarobené v Amerike si v Strážskom postavili veľký dom a kúpili rozsiahle pozemky. Zážitok amerického spôsobu života, kde väčšinou platilo, že keď človek tvrdo pracuje, bude sa mu dariť, veľmi ovplyvnil výchovu malého Jána.

„Nekradneš, veď je to naše“

Nástup komunistického režimu a násilná kolektivizácia vidieka mimoriadne tvrdým spôsobom zasiahla do života mnohých slovenských rodín. Otec Jána Gadža odmietal vstúpiť do družstva a bol pre to vystavený tvrdým postihom. „Tri roky po sebe nám na jeseň vzali všetko zrno, svine, kravu. Mama plakala, ako bude živiť deti. Vtedy sme aj hladovali,“ spomína Ján.

Boli to drsné roky. Malý Ján pásol kravy, mama ich podojila a mlieko museli odovzdať. Keď otcovi komunisti vzali opraty, nové mu poslali švagrovia z USA.

Otec Jána posielal nabrať repu či zemiaky na polia, ktoré im združstevnili: „Otec ma koľkokrát poslal pokosiť trávu, hoci o polnoci, alebo povyberať repu pre zvieratá. Mama mi vravela: ,Nekradneš, len berieš, čo oni zobrali nám.‘ Jednu noc som nazbieral štyri mechy repy. Nevšimol som si však, koľko je hodín, a zasvietil na mňa autobus, čo viezol ľudí z Chemka po zmene. Strážnik ma chytil, no otec mu zaniesol slivovicu a bolo vybavené.“

Celé roky k nim chodievali domov agitátori a presviedčali ich na vstup do družstva. Avšak vždy prišli vtedy, keď bola doma len mama. Ján Gadžo spomína, že v škole ich učitelia šikanovali za to, že sú deti „kulakov“, a dokonca im zakázali chodiť na teplé obedy.

Keďže museli odovzdávať vysoké kontingenty z vlastnej úrody, často mali so sebou len chlieb s lekvárom. Nebolo inej možnosti, obaja rodičia, dušou sedliaci, sa nakoniec museli zamestnať v novom podniku Chemko Strážske. Otec ako robotník na rannej zmene, mama poobede ako upratovačka. Takmer sa nevideli.

S krutou a núdznou realitou ostro kontrastovali návštevy strýka Michala z New Yorku. Vždy doniesol plné kufre pekných vecí, aké v Československu nebolo možné zohnať. Gadžovci si niečo nechali, niečo predali.

V lete 1965 prišiel na návštevu strýko Ján z Pittsburghu. Ján Gadžo ho sprevádzal po návštevách širokého príbuzenstva a po okolí. Pri výlete na hrad Brekov, odkiaľ je krásny výhľad na Strážske, strýko ručnou kamerou filmoval horizont a na ňom aj továreň Chemko. Odrazu sa na hrade zjavili vojaci, kameru strýkovi vytrhli z ruky a jeho kamsi odviezli autom.

Ján sa otrasený vrátil domov sám a rodičom povedal, čo sa stalo. Až neskoro za tmy sa strýko vrátil a nervózne povedal, že svoju návštevu bude musieť skrátiť.

Jánovi rodičia. Foto – archív J. G.

Vojaci si mysleli, že je americký špión

Ján Gadžo spomína, čo mu strýko povedal: „Neboj sa, Janko, raz ma navštíviš v Amerike a budeme sa na tejto príhode smiať.“ Uprostred noci zabúchali na dvere vojaci, otcovi ukázali akýsi papier, rozkázali strýkovi ihneď sa zbaliť a odviedli ho na najbližší vlak. Otec následne stratil prácu skladníka. Bol to trest. Presunuli ho do vodárne, ktorá bola ďaleko za mestom.

Vtedy Ján už vedel s istotou, že z Československa chce odísť. Chcel sa stať učiteľom dejepisu a zemepisu, ale mama ho odhovárala, že si tým nezarobí ani na slanú vodu. V školskom roku 1964/65 nastúpil na elektrotechnickú priemyslovku v Prešove. „Nemohol som počúvať, čo sa učilo o socializme, veď k nám každý rok z Ameriky chodieval strýko s plnými kuframi a rozprával, ako je tam dobre. Ja som s ním trávil veľa času a vedel som, že chcem odísť na Západ.“

Po povinnej brigáde socialistickej mládeže v Prešove cestovali s kamarátom Michalom vlakom načierno po Slovensku. Keď im došli peniaze, zastavili sa v niektorej dedine neďaleko Bratislavy. Počas žatvy brigádovali na družstve a zarobili si peniaze na cestu domov.

V septembri nastúpili do školy a v rádiu náhodou počuli hrať pesničku „dvom usilovným zväzákom, čo družstevníkom pomohli s úrodou“. Jána pobúrilo, že ho nazvali zväzákom, veď rovnošatu na sebe nikdy nemal. Vtedy mu však svitlo – využije príležitosť dobrej povesti zväzáka, budúce leto pocestuje do Juhoslávie s partiou kamarátov a emigruje odtiaľ.

Jánovi sa už potom nechcelo domov ani na Vianoce. Kamarát Ján Lukáč ho vzal k sebe do Tatier. Po Veľkej noci už Ján nechcel chodiť do školy vôbec. Elektrine nerozumel a nezaujímala ho. Otec prišiel poňho, ale Jana nikde nebolo. Našli ho sedieť na Dukle s učiteľmi slovenčiny a matematiky, ako im popíjajúc pivo rozpráva príbehy o Amerike.

V júni 1966 Ján odišiel pracovať na stavby do Starého Smokovca, Spišskej Novej Vsi, neskôr Petržalky, kde plánoval prekročiť hranice, ale uvedomil si, že na tomto mieste by to nebolo schodné.

Kým bol preč, jeho mamu, ktorá ešte v mladosti ohluchla na následky ušnej infekcie, zrazilo vojenské auto, ktoré nepočula prichádzať. Museli jej amputovať nohu. Ján sa preto vrátil domov, no napriek rodinnej tragédii spomína, že to bolo krásne obdobie. Neustále však myslel na útek. Po lete nastúpil na učilište v Humennom, kde si chcel dokončiť aspoň nejaké vzdelanie.

Počas víkendov a leta brigádoval v zmrzlinárni, ktorú v Humennom otvorili ich známi Macedónci. Ján sa kamarátil s Nadjou ešte v Strážskom a ako podnikavý typ si pre svoje aktivity našiel priestor na čiernom trhu. Dohodol sa s Macedóncami, že ho budú zásobovať koženým tovarom, pančuchami a spodnou bielizňou, čo dovážali načierno cez Rakúsko, a ďalej tovar predával.

„Obchodoval som aj s dolármi, ale vždy slušne, za trhové ceny. Bol som v celom meste známa firma. Bol to krásny život.“ Do školy zašiel len občas, väčšinu si sám podpisoval ospravedlnenky.

Na jeseň mu esenbáci „našili“ vykradnutie zbrojnice v Prešove. Policajti ho zadržali počas výletu v Tatrách. „To už bolo nielen divné, ako ma tam v lesoch našli, ale aj nebezpečné. Vedel som, že z Československa musím už naozaj odísť.“

Jeho kamarát Miro Kočerha sa domnieval, že na neho donášali spolužiaci, ktorí vedeli, že sa Ján chystá utiecť z krajiny.

Za Dubčeka došlo k rozširovaniu Chemka. Ján v tom videl novú príležitosť. „Na stavenisku poobede stáli nevyužité tatrovky, ležal tam štrk, piesok a niekto iný ich potreboval. Tak som všetko dohodol, zaplatil šoférovi, robotníkovi a všetci boli spokojní. Nekradol som, len som premiestňoval veci,“ vysvetľuje.

Na Silvestra 1967 sa pobil v krčme tak, že ho odsúdili.

Ján v 60. rokoch. Foto – archív J. G.

Tri pokusy o útek

Pamätný rok 1968 sa začínal nádejne, ľudia boli nadšení z reformného obratu v politike i z Alexandra Dubčeka. Jána prepustili na amnestiu a už v lete cestoval vlakom s kamarátmi po Československu, chodievali na túry do Tatier. Jeho mama dokonca v máji 1968 odcestovala s neterou Boženkou na návštevu príbuzných do USA. V New Yorku vyšla na Sochu slobody, o ktorej toľko počula od svojej mamy.

Vytriezvenie prišlo 21. augusta, keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. V ten večer Ján s kamarátmi hýrili v krčme. „Nad ránom som sa zobudil, na stole sa triasli poháre, celý dom sa triasol. Po ulici šiel nekonečný rad tmavozelených a sivých tankov a vojenských áut s bielym pásom. Na oblohe hučali vrtuľníky. Videl som to, ale môj mozog to odmietal spracovať.“

Najprv si mysleli, že sa konajú vojenské manévre, ale bolo to príliš obrovské množstvo techniky. Zapli v kuchyni staré bakelitové rádio a počuli nervózny hlas redaktora: invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Ján si pamätá ulice plné tankov a zmätených ľudí, rýchlo kráčal, nedíval sa vojakom do tváre. Ľudia boli paralyzovaní rýchlosťou a rozsahom okupácie.

Neskôr s kamarátmi podomácky vyrobili niekoľko Molotovových koktailov a chceli ich hádzať po tankoch, na ulici však stratili odvahu a ostali pri otáčaní smeru dopravných značiek, písaní hesiel na podporu Dubčeka a Svobodu a posielaní Rusov preč z Československa. Okupanti zabrali takmer celé Strážske, pýtali sa na cestu, Ján ich posielal opačným smerom. Pamätá si, ako videl, že vojaci v jeho rodnom meste bili ľudí.

Vtedy sa odkiaľsi dopočuli, že sú otvorené hranice. To bola jedinečná príležitosť. Pre Jána to bol jasný signál odísť. Na svoje 19. narodeniny sa s kamarátom Jánom Kubekom vybrali vlakom zo Strážskeho do Brna. Zdržali sa pár dní u známeho, hranicu sa rozhodli prekročiť južne od Brna. Chceli vyskočiť z vlaku na mieste, kde je hranica najbližšie k železnici, ale presne vtedy do vlaku nastúpilo veľa vojakov. Museli sa tohto plánu vzdať. Vystúpili však na stanici v malej dedine a peši sa blížili k hraničnému pásmu.

„Kráčali sme v tme, zrazu sa rozsvietili reflektory. Zmeškali sme to krátke obdobie, keď hranice neboli uzavreté.“ Zadržala ich a vypočúvala pohraničná stráž. Previezli ich do väznice v Brne. Na počudovanie ich do dvoch dní pustili. Ján toto šťastie pripisuje tomu, že to bolo ešte veľmi krátko po invázii vojsk a určite pomohol aj fakt, že kamarátov otec bol vysokopostavený komunista a mal „užitočné kontakty“.

Mama sa z Ameriky vrátila, jej neter tam ostala dodnes. Ján v Československu zostať nechcel, vedel, že skôr či neskôr odíde.

Tretí pokus o útek naplánoval na koniec marca 1969. Najprv cestoval do Belehradu s cestovnou kanceláriou Čedok pod zámienkou, že sa ide podučiť niečo o výrobe zmrzliny. Kontakt na známych mu dala kamarátka Macedónka Nadja. V Michalovciach podplatil úradníka dolármi a dostal potrebné povolenia.

Hneď po príchode do Belehradu našiel adresu od Nadje a na druhý deň začal kontaktovať veľvyslanectvá USA a Kanady. Nemal však pas, a tak mu odporučili prejsť hranice do Rakúska ilegálne. Kamaráti Macedóncov mu zabezpečili lístok na vlak do Viedne a pre istotu až do Bratislavy, aby pri kontrole mohol tvrdiť, že jeho cesta končí v Československu. Presunul sa do Mariboru, ubytoval sa v hoteli a dal si svoj prvý steak v živote.

Naľakal sa, keď do reštaurácie prišlo viac vojakov naraz. Keď si len objednali večeru, upokojil sa. Po zotmení sa vydal smerom k hranici. Všade boli vinice. Na jednom mieste nechal malý kufor a vzal si so sebou len doklady, peniaze a čisté ponožky. Začal kráčať, bežať, pošmykol sa, spadol a tak stále dokola. Začul brechot psov. Netušil, kde je.

Bezhlavo prebehol cez drôty a ocitol sa nad koľajnicami, zdalo sa mu, že je na zlom mieste. Až keď našiel pumpu s nemeckým nápisom Bier, uľavilo sa mu. Prvýkrát zacítil slobodu. Špinavý a unavený si objednal pivo a potešilo ho, že čašníčka nič nekomentovala. Doma by už asi volala policajtov, domnieva sa.

Odtiaľ pokračoval vlakom do Viedne, kde chcel požiadať o azyl. „V uliciach bolo počuť samú slovenčinu a češtinu, všade samí Čechoslováci. V tom čase emigrovalo asi 170-tisíc ľudí! (V skutočnosti približne 80-tisíc ľudí – pozn. ed.).

Peniaze sa míňali, po noci strávenej v parku ho polícia zatkla a uväznila: „Tá väznica bola stará, nezmenilo sa to tam hádam od čias Františka Jozefa.“ Po takmer dvoch týždňoch ho v skupinke niekoľkých emigrantov previezli do utečeneckého tábora v Traiskirchene, kde strávil takmer päť mesiacov až do augusta 1969.

S občianskym preukazom ČSSR. Foto – archív J. G.

„… čo si myslíte o vojne vo Vietname?“

Utečenecký tábor Traiskirchen sídlil v budovách bývalých kasární. Boli tam obrovské miestnosti s poschodovými posteľami a celý tábor bol preplnený Čechoslovákmi, čo ušli po okupácii. „Ráno nám chlieb rozdávali z prútených košov. Na obed sme vystáli dlhý rad na nechutné jedlo a na večeru sa opakovalo to isté.“

Pre Jána Gadža je dodnes kvalitné jedlo symbolom blahobytu. S utečencami sa v tábore nemaznali. Chorý zub mu vtedy vytrhli bez anestézie. S rodinou nemohol byť v kontakte, podarilo sa mu však z Viedne poslať pohľadnicu. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že rodičom ju do Strážskeho doručili osobne eštebáci.

Každé ráno v tábore Traiskirchen visel na chodbe zoznam ľudí, ktorí sa mali dostaviť pred komisiu. Jedného dňa tam bolo uvedené aj Jánovo meno. Komisiu tvorili asi piati ľudia s prísnymi tvárami a kto prešiel previerkou, mohol sa presťahovať do časti tábora s voľnejším režimom. Komisia sa po rôznych otázkach o dôvodoch emigrácie Jána opýtala, aký má názor na vojnu. „Vedel som, kam mieria – Vietnam. A vedel som, že podľa toho, čo odpoviem, dopadne pohovor. Povedal som: ‚Ešte sme s nimi [komunistami] neskončili.‘“

Dostal povolenie na emigráciu a absolvoval zdravotnú prehliadku na americkej ambasáde. Listom sa spojil so svojím strýkom Michalom v New Yorku, ktorý ho mal čakať, pričom mu poslal časť peňazí na cestu.

Druhú časť mu požičala Katolícka charita, ktorá v tábore pomáhala utečencom. Charita tiež zabezpečila poukazy na šaty a obuv, ktoré si Ján uplatnil vo Viedni. Nové oblečenie si odložil ako nedeľné šaty.

Naľahko do nového sveta

Ján Gadžo odletel do New Yorku, kde ho čakal a ubytoval strýko Michal. Čudoval sa, ako naľahko Ján pricestoval. „Kde máš kufre?“ pýtal sa ho. V lete navštívil aj strýka Jána v Pittsburghu.

Čoskoro si našiel prácu v Ghost Motocycle Company v Port Washington, kde montoval a opravoval aj československé motorky značky Čezeta. V zimnej sezóne opravoval hodinky v Bulova Watch Company a na jar opäť motorky. V roku 1970 stratil československé občianstvo.

Vedel, že ak chce získať lepšiu prácu, potrebuje si doplniť vzdelanie a poriadne sa naučiť anglicky. Našetril si na kurz jazykovej prípravy na New York University a absolvoval zimný semester.

„V noci som robil strážnika v supermarkete v Bronxe, bol som tam jediný biely. A celý deň som bol v škole.“ Žil skromne, u strýka na gauči, ale bol spokojný, veril, že ide dobrým smerom.

Peniaze sa však rýchlo míňali, semester skončil v decembri a vtedy Ján dostal povolávací rozkaz – s číslom 61. Narukoval 13. januára 1971 a považoval to za nový začiatok. V rokoch 1971 – 73 slúžil v americkej armáde na Aljaške v pevnosti Fort Wainwright. V tých rokoch sa cez túto základňu vracali vojaci z Vietnamu. Pamätá si, akí boli otrasení.

Ján si z Československa pamätal istý rešpekt k armáde, ktorá z chlapcov robila chlapov, ale keď sa počas dovolenky prechádzal v uniforme po New Yorku, opľúvali ho – vojaci mali u mnohých veľmi zlú povesť „vrahov z Vietnamu“.

 

Ako vojak v americkej armáde. Foto – archív J. G.

Po prepustení z armády si dokončil vzdelanie a zamestnal sa vo firme, ktorá predávala vzduchotechniku. Na prelome 70. a 80. rokov obchodne cestoval po celých Spojených štátoch.

V roku 1978 sa oženil s Jean, usadili sa v Minnesote a narodil sa im syn Andrej. V roku 2000 si s manželkou založili firmu na orechové záviny – Andrej’s Potica. Svoje produkty distribuovali po celých Spojených štátoch. Hrdo vraví, že zabezpečili catering aj pre Václava Havla počas návštevy Sokola v Minnesote.

Počas dlhých rokov v emigrácii udržiaval kontakt s rodinou listami a občas telefonicky, hoci vedeli, že všetko je pod drobnohľadom štátnych orgánov. Jánovi bolo za rodinou často clivo, ale vedel, že návrat domov je nemožný.

Potom sa však začali diať neuveriteľné zmeny. Z pádu Berlínskeho múra bol nadšený a po 17. novembri 1989 sa tak tešil, že sa demonštruje už aj v Československu, že obišiel všetky krčmy v meste. Pozvali ho do miestneho rádia v Cedar Rapids, aby rozprával o živote v Československu. „Volal som hneď domov, nech aj oni vyjdú na námestia.“

Konečne zase doma

Po páde komunizmu a prudkých politických zmenách chcel Ján navštíviť Československo čím skôr. Bolo to však pre neho veľmi ťažké. „Nemohol som ísť priamo, potreboval som čas.“

Na jar 1990 cestoval s manželkou a synom cez Paríž a Frankfurt. Keď sa vlak blížil k československo-nemeckej hranici, Jána prepadla totálna panika. Aj dnes sa mu trasie hlas, keď hovorí: „Poprosil som Texasanov, čo boli s nami náhodou v kupé, nech sa postarajú o rodinu, ak by som od strachu vyskočil.“ Stále sa bál, že ho zatknú za to, že emigroval.

Príchod do Strážskeho bol veľkolepý. Čakala ho nielen celá rodina, stanica bola plná známych aj neznámych ľudí. Kamarát Jozef Ľubiščák otvoril fľašu koňaku, čo si odložil na Jánov návrat. Čakala na neho 20 rokov.

Po revolúcii sa vrátil na Slovensko ešte niekoľkokrát. Strávil veľa času s mamou a rozvetvenou rodinou. V Amerike spolupracoval s múzeom Cedar Rapids Czech and Slovak Museum, ktoré je súčasťou Smithonian Affiliate, kde organizujú programy pre mládež, a rozprával o živote v komunizme a o emigrácii.

Na jar 2019 sa s manželkou Jean presťahovali na Slovensko. Ján tvrdí, že Amerika už nie je to, čo bývala, a takisto a že ho domov ťahajú rodinné väzby. Aj keď dlhé roky, čo nemohli prežiť spoločne, im už nikto nevráti. Ján Gadžo v júli 2019 s manželkou Jean podnikol cestu po stopách svojho úteku spred päťdesiatich rokov. Navštívili Maribor, Traiskirchen aj Viedeň.

Počas celej cesty spali v dobrých hoteloch a dobre jedli a v Maribore si dali po 50 rokoch šťavnatý steak.

 

Pomôžte nám v zachovaní pamäti národa!

Slovensko má svojich skutočných hrdinov a hrdinky, ale aj temné obdobia. Podporte nás a my zdokumentujeme ich príbehy pre ďalšie generácie.

Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko preto, aby sa minulosť neopakovala.

Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia https://www.postbellum.sk/klub/

alebo pošlite jednorazový dar cez https://postbellum.darujme.sk/1779.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Ďakujeme za vašu podporu.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie