Veľkú Britániu najlepšie udrží pohromade dobrá dohoda s Úniou

9. januára by mala dolná komora britského parlamentu definitívne schváliť to, čo donedávna v inom zložení opakovane odmietala – dohodu o brexite. Neočakáva sa, že by s tým teraz mala nejaké vážnejšie problémy, v druhom čítaní minulý piatok dohodu schválila hladko a s veľkou väčšinou.

Posledné parlamentné voľby, výrazná volebná výhra konzervatívcov premiéra Borisa Johnsona a zásadná zmena pomerov v parlamente tak takmer istotne umožnia prekonať prvú a doteraz najvážnejšiu prekážku na ceste k brexitu. Ten teda bude, jeho podmienky a najmä cena zaň sú však stále vo hviezdach – skoro rovnako, ako tomu bolo pred voľbami.

Podobne silné postavenie, ako má dnes Johnson, mala na čele konzervatívcov naposledy azda iba Margaret Thatcherová. Spolu s taktiež dlho nevídanou parlamentnou väčšinou to premiérovi poskytuje široký manévrovací priestor pri rokovaniach s Európskou úniou o ďalšej dohode, ktorá dopodrobna upraví vzťahy medzi EÚ a Veľkou Britániou.

Johnson nebude musieť brať prehnané ohľady na najtvrdších zástancov odchodu bez dohody vo vlastnej strane. Bude môcť Únii robiť ústupky, ktoré by premiér v slabšom postavení, akým bola jeho predchodkyňa Theresa Mayová alebo ešte nedávno aj sám Johnson, urobiť nemohol.

Ani to však neznamená, že dosiahnutie ďalšej dohody s Úniou bude ľahké a Johnsonova schopnosť manévrovať medzi protichodnými požiadavkami bude aj naďalej vystavená tvrdým skúškam. Stále je totiž potrebné prekonať jeden základný rozpor.

Spočíva v tom, že Briti brexit odhlasovali, aby sa vymanili z príliš zväzujúcich pravidiel platných v rámci Únie. Dohoda však nutne znamená i to, že sa budú musieť aspoň nejakej časti týchto pravidiel podriadiť aj v budúcnosti. Podstatné je, aká veľká časť spoločných pravidiel to bude. Ak by Johnson v tejto otázke ustúpil Únii príliš, musel by to vysvetľovať nielen radikálom vo vlastnej strane, ale aj mnohým svojim voličom.

Minimálne dva ďalšie dôvody naopak hovoria v prospech toho, aby Johnson voči Únii nevystupoval príliš meravo, bol ústretový a urobil všetko pre kompromis. Prezident Donald Trump v snahe podporiť brexit Johnsonovi nasľuboval všeličo, takže by sa mohlo zdať, že bude veľmi ľahké uzatvoriť novú americko-britskú obchodnú dohodu. Takú dohodu, ktorá by podľa nádejí brexitárov mohla vyvážiť aj prípadnú absenciu dohody s Úniou.

Práve Trumpova vláda sa však vyznačuje veľmi tvrdým a nekompromisným postupom voči slabším štátom. Obvykle sa im pri vzájomných dohodách snaží vnútiť hoci aj veľmi nevýhodné podmienky. Dosiahnuť obojstranne výhodnú dohodu s Washingtonom nakoniec môže byť pre Londýn ťažšou úlohou ako rokovania s Bruselom.

Druhým, ešte vážnejším dôvodom nútiacim Johnsona k ústupkom voči Bruselu, je snaha vyhnúť sa tomu, aby za brexit zaplatil najvyššiu možnú cenu. Tou by bol rozpad ním vedeného štátu. Johnson by rád vstúpil do histórie, ale určite nie v skutočne nezabudnuteľnej úlohe politika, ktorý Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska doviedol až k rozpadu.

Udržať pohromade samotnú Veľkú Britániu a jej spoločný štát so Severným Írskom (ktoré formálne nie je súčasťou Veľkej Británie) však bude pre premiéra pravdepodobne o to ľahšie, čím ústretovejšie bude on sám vystupovať pri rokovaniach s Úniou.

Platí totiž priama úmera: čím bližšie bude mať Londýn aj po brexite k Bruselu, tým bližšie budú mať Škótsko a Severné Írsko k Londýnu. A naopak – tým slabšia v nich bude podpora pre samostatnosť (v prípade Škótska) či pre zjednotenie s Írskou republikou (v prípade Severného Írska).