Denník N

Paralympionik Kamzík: Máme taký čierny humor, že zdravých by až nadvihovalo

Marek Kamzík. Foto - archív M. K.
Marek Kamzík. Foto – archív M. K.

Reprezentoval Slovensko v tlaku na lavičke na paralympiáde v Riu. Limity má splnené už aj pre Tokio, jeho účasť však nie je istá. Marek Kamzík a jeho príbeh o boji s hendikepom, pádoch na hubu a úspechoch v športe.

Už na prvý pohľad máte problém s nohou. O čo ide?

Je to vrodený hendikep. Z pôrodnice ma pustili domov ako zdravého chlapca, ale mama mi pri kúpaní našla na chrbte malú hrčku. Lekár to označil za malý podkožný problém a nasadil mi antibiotiká. Nezabralo to, tak mi do toho lekári začali pichať a zistili, že je to živé.

Žiaľ, vtedy ešte neexistovala sonografia, a tak ma už ako dvojtýždňového museli operovať. Ukázalo sa, že mám zle vyvinuté dva stavce, teda akýsi rázštep stavcov. Okamžite ma v Krtíši zašili a poslali na Kramáre do Bratislavy. Našli mi tam syndróm fixovanej miechy, čiže miecha bola vyložená mimo svojho kanála a zafixovaná kostným výrastkom.

Napravili vám to?

Snažili sa, ale nešlo to spraviť hneď, predsa len som mal dva týždne. Neprežil by som. Musel som počkať, kým som mal tri a pol roka. Rodičia museli podpísať papier, že s operáciou súhlasia, lebo hrozili viaceré problémy – mohol som zomrieť, skončiť na vozíku, pomočovať sa, neudržať stolicu.

Mal som však šťastie, keďže práve v 70. rokoch podobné veci začal operovať docent Pekarovič. Napravil, čo sa dalo. Nestalo sa nič z toho, čoho sa lekári obávali, akurát krívam a jednu nohu mám kratšiu o štyri centimetre, k tomu je čiastočne ochrnutá.

Neviem na nej hýbať prstami, členkom, lýtkový sval je totálne atrofovaný, zadný stehenný sval podobne, predný stehenný sval je na tom lepšie. A celkovo je tá noha tenšia, keďže z miechy do nej neprichádzajú signály, ktoré by mali.

Detstvo ste trávili v nemocniciach?

Skôr v kúpeľoch. Iná vec je, že po tej operácii som strávil v nemocnici a v doliečovacom zariadení osem mesiacov. Za celý ten čas som nevidel rodičov. Oni mňa vidieť mohli, ja ich nie, aby ma to psychicky nerozrušilo. Potom sa to opakovalo každý rok, keďže som na tri až štyri mesiace musel chodiť na liečenia. Domov som sa vracal prakticky ako cudzí človek, bol som zvyknutý na iných ľudí.

Ako to znášali rodičia?

Ťažko. Mám sestru, museli sa starať aj o ňu, do Bratislavy bolo ďaleko. Mama bola kuchárka v škôlke, nemohla sa hocikedy uvoľniť, a tak za mnou chodil najmä otec, ktorý si vedel upraviť zmeny v bani. Ktorí rodičia sú šťastní, že ich dieťa je vkuse v špitáli alebo na liečení?

Práve rodičom sa však musím za veľa poďakovať, hoci otec mi umrel, keď som mal 13 rokov. Mal úraz v bani, o život prišiel ako 38-ročný. Mama nás vychovala sama. Myslím si, že otec by bol dnes pyšný na vnúčatá aj na to, čo som v športe dosiahol.

Uvedomovali ste si v detstve, že ste iný?

Nie, a neuvedomujem si to ani dnes. Ja svoj hendikep necítim. Tá noha ma totiž nebolí, akurát nefunguje, ako by mala.

Poznám viac ľudí, ktorí majú jednu nohu kratšiu a v dôsledku toho aj obrovské bolesti chrbtice.

To je iná vec. Aj ja mám obrovské bolesti chrbtice, ale prišli až neskôr, po štyridsiatke. Dlho som nič necítil, len raz za čas ma seklo v krížoch. Keď ma sekne dnes, rovno ma berú na nosidlách do nemocnice, lebo kričím od bolesti na celé sídlisko.

Vráťme sa do detstva. Deti vedia byť kruté. Neposmievali sa vám, že krívate?

Jasné, že sa posmievali, veď si vezmite môj hendikep a spojte si ho s priezviskom Kamzík. Klasická hláška teda bola, či som si zlomil nohu na skale. Nebol som príliš výrečný typ, ktorý by sa bránil slovami, ale rovno som sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie