Denník N

Spisovateľka Orsolya Karafiáth: V Bratislave sa cítim lepšie ako v Maďarsku. Tu mi nikto na ulici nenadáva, ani na mňa neútočí

Foto - Endre Koronczi
Foto – Endre Koronczi

Maďarskú spoločnosť jej dejiny naučili nedôvere a podozrievavosti, hovorí autorka, ktorá časť svojej novej knihy napísala na Slovensku.

Spisovateľka, poetka, publicistka ORSOLYA KARAFIÁTH sa narodila v Budapešti v roku 1976. Píše fejtóny a recenzie, komentuje politiku. Dlhodobo sa vo svojich dielach venuje závislostiam. Alkoholizmu, ktorý sama prekonala, ale aj duševným závislostiam na ľuďoch a vzťahoch. Napísala deväť kníh, tento rok jej vyšla próza, v ktorej sa venuje traumám, ktoré si prinášame z detstva.

Autorka žila tri mesiace v Bratislave vďaka štipendiu Medzinárodného vyšehradského fondu. Písala tu román, do ktorého sa dostala budova bratislavského rozhlasu. V otvorenom rozhovore hovorí o fascinácii závislosťami, o vlastnom boji s alkoholom, o tom, ako sa žije v orbánovskom Maďarsku a prečo je porevolučná generácia sužovaná samotou.

V Bratislave ste strávili tri mesiace a za ten čas ste napísali viacero kritických textov o situácii v Maďarsku. Aké bolo sledovať maďarskú spoločnosť zvonka?

Všimla som si, že zvonka na mňa domáca situácia pôsobí ešte temnejšie a beznádejnejšie, a to napriek tomu, že vďaka štipendiu od vyšehradského fondu som získala veľa informácií o situácii v Poľsku aj o slovenskej kríze. Trochu ma prekvapilo, že český kolega na štipendiu v Bratislave je z neznámeho dôvodu veľmi optimistický. Hovoril napríklad o tom, aké sú skvelé české nemocnice. Prekvapilo ma, že hoci sa vo svojich textoch zaoberá vyslovene ľuďmi na okraji spoločnosti, predsa na veci nenazerá politicky.

Trochu mu závidím, ale myslím si, že tento postoj by sa mi v Maďarsku nezdal vhodný. Podľa mňa spisovatelia musia byť trochu politickí. Možno v Česku sa dá zaoberať marginalizovanými a vynechať pritom politiku. Bodaj by bola taká situácia aj v Maďarsku. Aby sme to mohli len tak vypustiť. Aby nás neťažilo toľko hrozných myšlienok.

Inými slovami, v Bratislave ste si neoddýchli od politiky.

Žiaľ, toto ja nedokážem, stále idem hlavou proti múru. Začiatkom roka som bola v Taliansku a aj tam som sa rýchlo skamarátila s miestnymi, lebo aj tam sa dobre nadávalo na „hnusného Salviniho“ a aj oni celkom presne chápali všetko okolo Orbána. Občas sa mi podarí dostať aj na druhý koniec zemegule, kde nič o nás nevedia, ale ani na tamojších prechádzkach sa mi nedarí zabudnúť na to, čo sa deje doma. Je to zrejme akási chorobná vášeň, prepnutie.

Hypoteticky, ak by bolo všetko doma v poriadku, čo by sa vo vašom vnútri zmenilo?

Nedokážem si predstaviť, že by bolo všetko lepšie. Ale ak by náhodou bolo, hľadala by som chyby a ozývala by som sa pri nich. Celkovo nemám principiálny problém s touto vládou. Aj by som oželela, že máme momentálne pravicovú vládu. Dokážem prijať množstvo vecí, hoci mám svoje fóbie a sú situácie, na ktoré som citlivá. Vždy ma viac zaujímajú konkrétnosti a v tých chcem dosiahnuť zmeny.

Cítim sa ako ľavičiarka, ale nie taká, ktorá za každú cenu hryzie a naskočí na každý vlak. Čosi sa vo mne pohne pri konkrétnych problémoch, ktoré ma dokážu vytočiť do zúrivosti. Práve nedávno som písala o tom, že starosta obvodu Kispest korzoval s Erdoganovou manželkou, a písala som aj o tom, ako prijala opozícia víťazstvo Gergelya Karácsonya v Budapešti.

Počula som, že v Maďarsku na vás často reagujú negatívne, osočujú vás na internete a na ulici.

Kdekoľvek v zahraničí sa cítim pohodovejšie. Je to pre mňa úľava, že ma nikto nespozná a neuráža, nemusím sa báť žiadnych násilností.

Odkiaľ sa v maďarskej spoločnosti berie toľko nevraživosti? Má to pôvod v histórii alebo je na vine desať rokov Orbána?

Všetko dokopy. Nenávisť a negativita, ktorá nás všeobecne definuje, nie je len výsledkom posledných desiatich rokov. Pred niekoľkými rokmi som pripravovala dlhší text pre psychologický odborný časopis, v ktorom som oslovila aj odborníkov z oblasti sociológie a psychológie. Pýtala som sa ich, prečo je pre náš národ typická chýbajúca solidarita. Obaja tvrdili, že z veľkej časti za to môže psychogenéza, pretože počas dlhých storočí sme sa neučili nič iné, len sa separovať.

To sú veci ako: radšej ty podraz druhého, lebo ak si čestný, oni podrazia teba… neotáčaj sa chrbtom, vrazia ti doň dýku… nedovoľ si

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie