Tridsať omylov Miloša Zemana

Jednou z dobrých čŕt odchádzajúceho roka je výrazné oživenie tém súvisiacich s ochranou životného prostredia. Rovnako však silnejú aj hlasy, ktoré volajú: „Drancujme ďalej, myšlienka o nedrancovaní je nezmysel.“ Nepríjemné je, keď takéto hlasy zaznievajú od vrcholných politikov.

Miloš Zeman si dožičil obvyklý vianočný prejav a nazdal sa, že z diskusií o klimatickej zmene sa stáva nové náboženstvo. Nerád by videl, aby sa „z Európskej únie stal ekologický skanzen s nižšou životnou úrovňou jeho obyvateľov“. Nie je si istý, či „rozhodujúcim faktorom globálneho otepľovania je ľudská činnosť“. Cestou z tejto neistoty je preňho myšlienka, že nemáme ubrať zo svojho luxusu.

Sám seba označil za kacíra, zdá sa však, že nie je odpadlíkom od viery, ale od vedy. Spiatočníctvo nie je herézou. Zeman nejde proti dogmám, ale práve on ich udržiava, respektíve pokúša sa o to. Sám však už cíti, že svet sa mení, a lipne na svojom starom živote, pričom nerozoznáva, čo dobré by ho mohlo reprezentovať.

Je preňho nemožné rozpoznať svoj intelektový úpadok.

Možno preto sa onehda pokúsil pomočiť Peroutku, lebo ten by aj uňho videl, ako lipnutie na minulosti umŕtvuje chápanie prítomnosti.

S istou frekvenciou sa mýlime všetci. Český prezident sa mýli enormne často preto, lebo on sa nemýli, on jednoducho tára.