Táňa Pauhofová: Vo Ficovej komédii by som nehrala

V januári má prísť do kín film o Líde Baarovej, ktorú hráte. Aká bola?

Jej osoba a osud sa nedá zhrnúť do pár slov. Náš film sa venuje obdobiu od roku 1934, keď odchádza robiť kariéru do Nemecka už ako pomerne známa česká herečka, až do roku 1947, teda obdobiu po konci vojny. V tom období to bola veľmi mladá, slávou a priazňou posadnutá herečka, vnútorne silná a rozhodnutá žena napriek pádom, ktoré jej neskôr osud postavil do cesty. Baarová bola nesmierne ambiciózna, vedomá si dobre svojej krásy a toho, čo s ňou môže dokázať.

Polemizuje sa, že bola hlúpa. Niektorí však hovoria, že sa tak mohla obhajovať, keď ju obvinili z kolaborácie s fašistickým Nemeckom.

Neodvažujem sa tvrdiť, že bola hlúpa, a ani si to nemyslím. Nekolaborovala, myslím si, že pre ňu boli dôležité úplne iné veci ako politika. Nemyslím si, že politiku využívala ako nástroj, na dosiahnutie vlastných cieľov využívala skôr svoju krásu a ambície. Pre ňu – celoživotne, nielen v tomto období – bolo číslo jeden hrať, byť videná a obdivovaná. Tak veľmi bola sústredená na seba a svoj cieľ, že som ochotná veriť tomu, že sa nijakým spôsobom politicky nezaplietla, lebo to pre ňu nebolo dôležité.

Myslíte si, že o tom, čo sa dialo, nevedela?

Určite bola účastná udalostí, ktoré signalizovali hrôzu, čo potom nastala. Ak by sa tým faktom venovala a pozerala by sa na ne v súvislostiach, musela by pochopiť, že niečo nie je v poriadku. Nemyslím si však, že tomu venovala pozornosť. Očarená sebou, slávou, mocou, pozabudla rozšíriť a zmeniť uhol pohľadu. V tých časoch bolo pre herečku v jej pozícii prirodzené stretávať sa s ľuďmi v najvyššom postavení. S nacizmom sa stretla tak nanajvýš na večierkoch, recepciách a skutočne pochybujem, že by s ňou ríšsky minister propagandy v intímnych chvíľach preberal politiku. Určite ju nezbalil na to, ako bude vyzerať budúcnosť Tretej ríše a aké sú ich plány. Ich vzťah sa odvíjal ešte pred vojnou, bolo to v rokoch 1936 až 1938, napriek tomu od nástupu NSDAP k moci dokázalo veľa ľudí rozpoznať ich tendencie a blížiacu sa katastrofu. Lída nie. Lenže je oveľa jednoduchšie hodnotiť to dnes ako vtedy. Jediná politika pre Lídu Baarovú bola jej herecká kariéra a byť niekým v rámci hereckého povolania.

Vy sa s tým dokážete stotožniť? S takýmto prístupom?

Určite nie. Ale ja nechcem hodnotiť ani súdiť. Je veľa vecí, ktoré sa dajú pozorovať zvonku, ale svoj život si žije každý sám, a aj tak sa v ňom niekedy nevyzná. Moja práca je skúsiť ju pochopiť. Následne to prijať a odovzdať. Ja nie som Lída Baarová. Žijem v iných časoch, s iným prístupom k informáciám, skúšam rozmýšľať v súvislostiach a bola som inak vychovávaná.

V inej politickej atmosfére.

Áno. Lídin príbeh lásky nie je ojedinelý. Slávna, krásna žena a vysokopostavený politik. Akurát to má v jej prípade veľmi zlý historicko-politický kontext a iné konzekvencie, ako keby sa to dialo dnes.

Je dôležité, aby sa umelci zaoberali politikou? Aby vnímali spoločnosť a súvislosti?

Nerada by som hodnotila voľbu kohokoľvek iného, ale pre mňa to cesta je. Myslím si, že by to malo byť dôležité najmä pre ľudí, ktorým je pre nejaký dôvod dávaný mediálny priestor, sú videní, čítaní, počúvaní. Ľudia by nemali byť sústredení len na seba, ale mali by cítiť určitú zodpovednosť voči sebe, blízkym aj spoločnosti, pre ktorú pracujú. Takú zodpovednosť máte aj vy. Aj vy si môžete vybrať, kam a čo budete písať. Či budete písať do Nového Času o tom, či mal alebo nemal niekto nohavičky, a fabulovať polopravdy, alebo môžete prinášať niečo, čo je podľa vás pre spoločnosť hodnotné. Stále som príliš hlúpa, ale snažím sa orientovať, čítať a rozmýšľať. Viac alebo menej úspešne.

Tri divadlá teraz hrajú hry ministra kultúry Marka Maďariča. Rozruch spôsobila najmä najnovšia hra v Aréne. Videli ste ju?

Nevidela.

A mali by divadlá hrať hry ministra kultúry?

Ako to môžem posúdiť, keď som nevidela ani jednu jeho hru a neviem, čo nám má ako dramatik povedať? Je problém, ak politik robí okrem svojej funkcie aj niečo, čo vyštudoval? Zaujímavá otázka. Mal napríklad Milan Kňažko ako minister kultúry právo občas hrať?

Mal?

Keď sa ktokoľvek rozhodne pre politickú dráhu, musí sa venovať naplno najmä jej. Ak by si v prvom rade svedomito plnil svoju funkciu a ak má okrem toho dosť času na to, aby hral, alebo písal hry, prečo nie. Ale musí si dobre vyberať, aké posolstvo chce šíriť a v akých projektoch sa objaví. Nemôžu sa hrať ničie hry a nikto nemôže byť obsadzovaný len preto, že je na významnom poste. To nie je fér. Ak má čo priniesť, v poriadku, ale ak je to paškvil a hrá sa to len preto, že ide o ministra, to v poriadku nie je.

Hrali by ste v hre, ktorú napísal Maďarič?

Rozmýšľala som nad tým. Snažím sa nevyhraňovať, niekedy je to však ťažké. Určite by som si hru prečítala, možno by som sa však nevyhla trpkej pachuti v ústach. Lenže mňa nikto nevolal, rozhodovať sa nemusím. Verím však, že režisér a moji kolegovia herci našli v hre potenciál a dôvod pustiť sa do nej. Rozhodne to pre nich nebola politická objednávka, sú to talentovaní a čestní ľudia, ktorí majú radi divadlo. Iná vec by bola, keby mi domov prišla veselohra, ktorú napísal pán premiér. Tiež si ju určite prečítam, možno sa aj pobavím, ale ani na sekundu by mi nenapadlo v nej účinkovať. Našťastie však žiadne umelecké diela nevydáva, asi si uvedomuje, že toto jeho parketa nie je.

Najmä ak by prišla vám, po tom, čo ste ho v kampani .týždňa pred voľbami prečiarkli.

Aj keď sa snažím extrémne nevyhraniť voči nikomu, čo sa týka nášho premiéra, veľmi sa mi to nedarí. Šponuje moju empatiu, trpezlivosť, ľudskosť až do červených čísiel. Netvrdím, že všetko, čo robí, je zlé. Ale chcem, aby nás viedol? Určite nie. A keď si vravím, že sa naňho skúsim pozrieť inak, tak ma vždy niečím dostane zas a znova. Naposledy po demonštrácii proti imigrantom.

Myslíte status na Facebooku, kde neodsúdil násilnosti, ktoré extrémisti po pochode robili?

Cítila som obrovskú bezmocnosť, bolo mi do plaču. Ako sa po tom všetkom, čo nás naša – a nie tak dávna – história naučila, môže niečo také stať? Veď nemáme s imigrantmi žiadne skúsenosti. Okrem toho – nie je naša povinnosť poskytnúť slabším a ľuďom v núdzi pomoc? Kde sa, preboha, našlo päť- či šesťtisíc ľudí plných iracionálneho hnevu? Je za tým len frustrácia, hnev a nenávisť, nepochopenie. Nerozumiem, ako sa nájde niekto, kto toto zorganizuje. Táto bizarná apokalypsa nenávisti sa udeje a náš premiér to okamžite neodsúdi. To je pre mňa zarážajúce. Kde je ľudskosť, solidarita? To je to jediné, čo nás ako ľudí môže spájať bez ohľadu na pôvod, rasu, kastu, náboženstvo. Ktokoľvek z nás sa môže imigrantom stať. Aj tí, ktorí si prišli kopnúť. Aké by to pre nich bolo, keby sa do takej situácie dostali a niekto by do nich hádzal dlažobné kocky? Bolo mi to veľmi ľúto. Verím, že v každom musí byť niečo dobré, aj v našom premiérovi. Možno, že doma je super chlapík, a kvôli jeho blízkym dúfam, že je. Ale to mňa ako občana nemusí zaujímať, mňa zaujíma, aký má postoj k tomuto národu a čo preň robí.

V čom to je, že ľudia na Slovensku majú potrebu ísť do ulíc pochodovať proti imigrantom alebo písať nenávistné reakcie?

Lebo nevedia, čo so sebou. A zo strachu. Necítia sa šťastní a spokojní a je oveľa jednoduchšie uniknúť od seba tak, že sa bude pľuť smerom von. Musí sa nájsť a pomenovať nepriateľ. Ak to nedokážu sami, niekto im v tom určite pomôže. Žid, Maďar, Ukrajinec, kapitalista, moslim, imigrant… hocikto. Zorganizuje sa skupinka a v nej sa aj najväčší úbožiak bude cítiť veľký a silný ako pán.