Svet 2019: Fukuyama sa mýlil, dejiny sa môžu skončiť ako Maďarsko

„Napadla mi deprimujúca myšlienka, že koniec dejín nie je Dánsko, ale niečo také ako Maďarsko,“ povedal vraj v marci tohto roku počas prednášky vo Viedni známy americký politológ a filozof Francis Fukuyama.

Tento rok si nepripomíname iba tridsiate výročie konca komunistických režimov v strednej Európe, ale aj okrúhle výročie jednej z najoptimistickejších a zároveň, žiaľ, asi aj najmylnejších predpovedí v dejinách politických vied, ktorá bola inšpirovaná práve týmito zmenami.

V lete 1989 vyšiel slávny Fukuyamov článok s názvom Koniec dejín? V roku 1992 Fukuyama svoje tézy rozpracoval do knihy s podobným názvom Koniec dejín a posledný človek, dokonca už bez otáznika na konci.

V článku a potom aj v knihe autor v podstate predpovedá, že sa postupne na svete presadí západný model liberálnej demokracie a voľného trhu, ktorý po kolapse komunistických režimov už nemá žiadnu životaschopnú alternatívu. A to jednoducho preto, lebo tento najvyspelejší systém vládnutia najviac vyhovuje najzákladnejším potrebám ľudí a zaisťuje im najvyššiu mieru slobody.

Koniec dejín podľa Fukuyamu znamená koniec zápasu alternatívnych politických ideológií, z ktorých sa dlhodobo osvedčila jediná. Nevyhnutne sa ňou zavŕši ideový vývoj ľudstva a vývoj jeho vládnych foriem. Prežívajúce diktatúry sú podľa neho iba dočasným anachronizmom a vybočením z celkového trendu.

Pochybnosti boli už vtedy

Fukuyama podal dobre znejúcu analýzu aktuálneho vývoja jednej veľmi optimistickej doby. „Na začiatku 70. rokov nemohlo byť vo svete viac ako 35 – 40 demokracií. Dnes je toto číslo okolo 110 – 120,“ obhajoval svoje vtedajšie názory ešte v roku 2014 v rozhovore pre maďarský týždenník Magyar Narancs.

Ako vidno aj z jeho citátu v úvode, dnes je aj on oveľa skeptickejší. Pritom už v čase publikovania jeho téz a najmä knihy bolo veľa dobrých dôvodov na to, aby sme ohľadne nevyhnutnosti prechodu k demokracii mali pochybnosti.

Bolo to po masakre na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, ktorý ukončil demokratizačné snahy časti čínskeho vedenia, rozbiehala sa vojna v bývalej Juhoslávii a čoraz viac silnel islamský fundamentalizmus.

Posledné roky sa dokonca zdá, ako keby sa prodemokratický vývoj obrátil. Rok 2019 nie je výnimkou.

Hoci nájdeme pozitívne príklady dávajúce nádej do budúcnosti, základným trendom vývoja vo svete v končiacom roku bolo stále oslabovanie a spochybňovanie liberálnej demokracie.

Moderná demokracia

K tomu treba nutne dodať, že liberálna demokracia je v podstate iba synonymom modernej demokracie ako politického režimu, v ktorom demokratická vláda väčšiny neznamená, že si táto väčšina môže robiť, čo sa jej zachce. A už vôbec si nemôže robiť, čo sa mu zachce, niekto, kto sa za zástupcu väčšiny vydáva.

Liberálna demokracia je jednoducho demokracia, ktorá garantuje aj práva jednotlivca a menšín a v ktorej je vládna moc obmedzená právnym štátom, vládou zákona stojaceho nad každou politickou mocou plus efektívnym fungovaním inštitúcií a mechanizmov určených na vyvažovanie a obmedzovanie vládnej moci – od súdov cez médiá až po aktívnu občiansku spoločnosť.

Čokoľvek iné ako liberálna demokracia vlastne znamená veľmi obmedzenú demokraciu, v ktorej moc nie je podriadená dostatočnej kontrole.

Rusko ani Čína sa liberálnymi demokraciami nestali. Dnes k nej majú v mnohých ohľadoch ďalej ako pred tridsiatimi rokmi. Staré diktatúry nielenže prežívajú, vyzerá to tak, že aj silnejú.

Najmocnejšie z nich, ako Putinovo Rusko, Čína alebo po novom aj Turecko, sa aj tento rok snažili získať či obnoviť svoje postavenie určujúceho hráča globálneho alebo aspoň regionálneho diania. Celkom sa im to darí, najmä čínsky vplyv vo svete posledný rok opäť výrazne narástol a stal sa veľmi reálnou a vážnou hrozbou aj pre náš región.

Čína sa aktívne snaží ovplyvňovať politické dianie a slobodu slova v iných krajinách sveta, snaží sa meniť spoločenské pomery v týchto krajinách vo vlastný prospech, ale na škodu občanov daných krajín.

India

Rastúci vplyv a angažovanie sa najväčších diktatúr sú jedným z dôvodov, prečo režimov obmedzujúcich či úplne rušiacich demokraciu vo svete skôr pribúda, ako ubúda. Azda najhrozivejším príkladom tohto trendu je to, čo sa posledné roky deje v Indii.

Krajina s dnes už skoro 1,4 miliardy obyvateľov bola dlho označovaná za najväčšiu demokraciu sveta a bola dôležitým príkladom toho, že demokracia môže fungovať aj tam, kde nevyrastá priamo z domácich tradícií. Aj v Indii sa však presadzuje čoraz autoritárskejší a nacionalistickejší spôsob vlády reprezentovaný fanatickým hinduistom a nacionalistom premiérom Narendrom Modim.

Skôr ojedinelé prechody k demokracii či k demokratickejším a menej skorumpovaným formám vlády navyše často stoja na vratkých nohách. Demokratické inštitúcie a demokratická mentalita v týchto krajinách nezapustili hlboké korene.

A netýka sa to iba rozvojového sveta. Stačí si spomenúť na domáce pomery alebo vývoj v susedných štátoch. Azda najlepším príkladom tohto javu bola v roku 2019 Ukrajina. Rusko okupuje veľké časti ukrajinského územia, aby svojho suseda dostalo do problémov, ktoré majú znemožniť západné smerovanie Kyjeva, posilňovanie demokracie i boj proti korupcii v krajine.

Medzi výrazné a dlhodobo veľmi nebezpečné negatíva končiaceho roka patrí i to, že nijako zásadne nepokročila modernizácia obrovských častí sveta vrátane Afriky, Latinskej Ameriky a arabských krajín. Väčšina tunajších štátov sa nijako nepriblížila k tomu, aby mala efektívne vlády a konkurencieschopné ekonomiky, ktoré by dokázali uživiť ich vlastné obyvateľstvo bez jednostrannej závislosti na vývoze surovín (a často aj napriek vývozu surovín, pozri prípad Venezuely).

Tieto krajiny sú tak i naďalej trvalým zdrojom bezpečnostných hrozieb, najmä migrantov, prípadne drog, a tým nepriamo ohrozujú aj demokraciu vo vyspelejších častiach sveta.

Západné demokracie zase síce vedú reči o tom, že problém migrantov treba riešiť na mieste jeho vzniku, krajinám „vypúšťajúcim“ migrantov však nedokážu a neraz ani nechcú účinne pomáhať v tom, aby sa situácia zmenila.

Nehovoriac o tom, že akákoľvek snaha pomáhať má vždy len obmedzený účinok, ak najmä miestne elity pri riešení problémov úprimne nespolupracujú.

Maďarsko na hranici

A čo je najhoršie, moderná demokracia, právny štát, demokratické inštitúcie a zvyklosti sú aj vo vyspelejších západných demokraciách vystavené čoraz silnejšej kritike a útokom a pokusom o ich obmedzovanie. Minimálne jedna západná krajina – Maďarsko – už je na hranici toho, aby o nej ešte bolo vôbec možné hovoriť ako o demokracii.

A opäť je to autoritársky režim, ktorý sa veľmi aktívne snaží šíriť svoj vplyv aj za svojimi hranicami. Vrátane Slovenska.

Najvážnejším trendom končiaceho roka tak boli problémy demokracie. Tým najviditeľnejším však boli čoraz zjavnejšie prejavy zmeny klímy. Zažívali sme ich na každodennej úrovni a doslova na vlastnej koži.

K negatívam končiaceho roka patrí, že doterajšie snahy o zmiernenie tempa otepľovania planéty a adaptáciu na meniace sa podmienky neboli príliš účinné. Mnohí politici rovnako ako voliči si stále neuvedomujú vážnosť situácie alebo nechcú podstúpiť obete, ktoré riešenie situácie vyžaduje.

Pritom je to veľmi komplexná hrozba, ktorá bude jednou z hlavných príčin toho, ak dnes práve driemajúca migračná kríza v dohľadnej dobe opäť naplno prepukne.

Brazília je navyše dobrým príkladom toho, ako ohrozenie demokracie a klimatické zmeny spolu úzko súvisia a majú dosah aj na nás v strednej Európe. Stačí jeden populistický autoritársky vodca, ktorý umožní devastáciu dažďových pralesov, a doplatí na to celá planéta.

Pozitíva

Medzi pozitívami končiaceho roka treba určite vyzdvihnúť dve veci – ochotu významnej časti stredoeurópskych spoločností aktívne sa brániť nedemokratickým praktikám a mafiánskym metódam v politike.

K významným udalostiam roka v celosvetovom meradle patrili státisícové demonštrácie proti Babišovej vláde v Česku, úspech maďarskej opozície v jesenných komunálnych voľbách a zvolenie Zuzany Čaputovej za slovenskú prezidentku.

Druhým pozitívom je, že si čoraz viac ľudí uvedomuje dôležitosť toho, aby sme sa pokúsili zmenu klímy aspoň spomaliť, a zároveň potrebu, aby sme sa prispôsobili zmenám, ktoré už zastaviť nedokážeme. Významný podiel na tom má oná mnohými podceňovaná a ohováraná švédska dievčina.

Je trochu mylné a často veľmi pokrytecké Grete Thunbergovej vyčítať, že hrá na emócie, preháňa a šíri paniku. Emócie hrali pri zásadných politických zmenách vždy významnú úlohu, najmä ak bolo treba zmeniť ľahostajnosť ľudí a dosiahnuť, aby sa pre niečo robili.

Preháňanie a šírenie paniky zase Thunbergovej vyčítajú najmä populisti a extrémisti, pre ktorých je vyvolávanie negatívnych emócií a šírenie paniky ich základným politickým nástrojom. Hrozby, na ktoré sa odvolávajú, pritom majú oveľa menej reálny základ a za švédskou „pubertiačkou“ zaostávajú dokonca aj v ponúkaní použiteľných riešení.

Problém je, že podmienkou skutočných zmien aj v stredoeurópskych krajinách je zmena vlád a tá je zatiaľ vo všetkých krajinách Vyšehradskej štvorky neistá či v horšom prípade nepravdepodobná. A klimatické protesty zatiaľ tiež nepriniesli zásadné zmeny v postojoch politikov a hlavne väčšiny voličov.

Dôvody na optimizmus

Napriek tomu netreba strácať optimizmus. S ohľadom na to, akým výzvam čelí, je dokonca možné povedať, že si demokracia vedie celkom dobre.

Úspešné demokratické štáty existujú aj v Afrike a žiadna západná demokratická krajiny azda s výnimkou Maďarka o svoju demokraciu zatiaľ neprišla. Stále platí aj to, že Čína či Rusko neponúkajú žiadnu lepšiu a trvalo udržateľnú alternatívu západného modelu demokracie.

Vedia to aj vládcovia týchto krajín, práve preto sa tak snažia vlastnému obyvateľstvu zatajovať informácie o skutočných pomeroch v demokraciách. Preto Čína tak brutálne vystupuje proti demokratickým silám v Hongkongu a chce ovládnuť Taiwan. Potrebuje zlikvidovať pozitívny príklad toho, že je demokracia lepšia voľba aj pre Číňanov a že si ju sami Číňania vyberú, ak dostanú možnosť voľby.

Fukuyamovi často vyčítali podobnosť s marxizmom, hlásanie toho, že dejiny smerujú k jasnému a nevyhnutnému cieľu, ktorým však v jeho prípade nebol komunizmus, ale liberálna demokracia. Jeden z podstatných rozdielov je však v tom, že kým marxistický spoločenský model jednoznačne zlyhal, liberálna demokracia nie.

Môže mať pravdu

Má veľa problémov, napriek všetkým pochybovačom sa však stále dlhodobo ukazuje ako najprijateľnejší a najefektívnejší spôsob vládnutia. Dokázal pokojnou cestou riešiť krízy, aké autoritárske režimy prežili len vďaka tvrdým represiám voči vlastnému obyvateľstvu.

Fukuyama nakoniec ešte môže mať pravdu, aj keď postup liberálnej/modernej demokracie nebude ani taký priamočiary či jednoduchý, ako si to pred tridsiatimi rokmi predstavoval. Neskončil ani zápas ideí. Je jedno, ako často nedemokratické a totalitárne ideológie v praxi zlyhali, stále budú mnohí, ktorých najmä v časoch krízy oslovia.

Liberálna demokracia je síce najlepšia, nie je však samozrejmá a hlavne to nie je nič, čo sa nevyhnutne presadí aj bez nášho prispenia. Ak existuje z roka 2019 nejaké hlavné ponaučenie, je to práve toto.