Slovák vychováva hokejistov vo Švédsku: Trénera, ktorý hral na výsledky, sme vyhodili

Švédski hokejisti do 20 rokov na MS neprehrali zápas v základnej skupine od roku 2007. Ich víťazná séria sa natiahla už na 51 stretnutí.

Bývalý slovenský hokejista Róbert Döme je šéftrénerom akadémie vo švédskom IFK Österåker. Na MS je konzultantom pri slovenskej reprezentácii.

„Netrénujeme toľko, aby deti stratili čas na počítač. Brať chlapca sedemkrát za týždeň na ľad je podľa mňa nezmysel,“ hovorí o výchove detí vo švédskom hokeji.

Skúste zhrnúť, čo je cieľom vášho klubu vo Švédsku.

Nemáme žiadne ciele ako napríklad získavanie trofejí. Chceme rozvíjať hráčov, sme farmou AIK Štokholm, ktorým posúvame našich najlepších hráčov. Našou povinnosťou je vychovávať hráčov pre lepšie a väčšie kluby.

Koľko trénerov máte v klube celkovo na starosti?

Päťdesiatdva.

Všetci dokážu potlačiť ego a podriadiť sa spoločnej metodike?

Musia, aj keď nechcú. Mohli by sme sa o tom rozprávať do rána, nedávno som o tom robil prednášku aj chalanom v Trenčíne a vo Zvolene. Na začiatku sa musí vytvoriť celkové nastavenie klubu, ktoré ozrejmí, akí majú byť naši tréneri, ako trénujeme a aká je identita nášho klubu. Ak sa s tým nejaký tréner alebo hráč nestotožňuje, ide preč.

Museli ste preto niekoho aj vyhodiť?

Áno, už som to spomínal aj v rozhovore s Borisom Valábikom. Pred troma rokmi sme vyhodili dokonca trénera, ktorého tím bol najlepší v štokholmskej oblasti. Viedol tím do pätnásť rokov a boli jednoznačne prví, porážali veľké kluby ako Djurgaarden či náš klub AIK Štokholm.

Mali hráčov, z ktorých sú dnes už veľmi dobrí hokejisti. Tento tréner však hral na dvanásť hráčov, pričom neexistuje, aby sa v takom veku hralo na výsledky. Nestotožnil sa s tým, na čom sme sa ako klub dohodli, a potom sme ho prepustili.

Skôr teda podržíte trénera, ktorý prehrá desať zápasov, ale drží sa dohodnutej metodiky?

Na sto percent. Vývoj hráča sa zavŕši až po dvadsiatke, a preto nemá zmysel hrať na výsledky, keď majú deti štrnásť či pätnásť. V tom je veľký rozdiel medzi Škandináviou a zvyškom Európy.

Keď hociktoré švédske mužstvo do štrnásť či pätnásť rokov príde na turnaj do Európy, nevyhrá. A tak to má byť, pretože hráči na to ešte nie sú pripravení. Vo Švédsku si na vývoj hráča zoberú potrebný čas, všetko má svoju postupnosť.

V šestnástich s nimi však už každý má veľké problémy a v sedemnástich začnú vyhrávať. Nastane zlom, ktorého výsledkom je, že Slováci s nimi potom prehrávajú rozdielom triedy. U nás sa veľmi ponáhľame a hráme na sedem, osem hráčov, z ktorých možno jeden bude napokon hokejistom.

Myslíte si, že aj Slovensko by sa časom zlepšilo, ak by sa u nás prestalo tlačiť na výsledky?

Som o tom stopercentne presvedčený.

Je súčasťou rozvoja mladých švédskych hráčov aj to, že si vyskúšajú viacero pozícií?

Samozrejme. Mali sme chalana, ktorý bol niekoľko rokov brankár a dostal sa aj do národného tímu. Potom z ničoho nič povedal, že by chcel byť útočník. Tak sme ho dali do útoku a o rok sa presadil do národného tímu ako útočník. O dva roky povedal, že ho to v útoku už nebaví, tak šiel do obrany a hral obrancu na majstrovstvách sveta.

Je to vec, nad ktorou sa ľudia podľa mňa musia zamyslieť. Deti prídu na hokej, keď majú šesť, sedem rokov, a niekto im zrazu povie: „Ty si obranca.“ Nikto nevie, kto je obranca, útočník alebo brankár. Treba ich nechať, nech sa ich zmocní láska k postu, ktorý si sami vyberú.

Naši tréneri často hovoria, že deti sú stále za počítačmi a smartfónmi. Také sú ale aj deti vo Švédsku, nie?

Sú také isté. Je to na dlhšiu debatu, ale v skratke – netrénujeme toľko, aby deti stratili čas na počítač. Brať chlapca sedemkrát za týždeň na ľad je podľa mňa nezmysel.

Na ľade trénujeme napríklad dvakrát do týždňa, potom deti idú ešte na basketbal alebo lakros. V piatok, sobotu a nedeľu nech si doprajú voľno. Vo Fínsku to robia podľa mňa ešte lepšie – dva dni do mesiaca deti dokonca musia byť iba doma a nesmú nič robiť.

Počíta švédsky systém aj s tými, ktorí v dospelosti hokej hrať nebudú?

Je to otázka, ktorá sa musí vyriešiť v celej Európe, pretože tu chýba akademický zámer. V Amerike systém univerzitného športu funguje už asi päťdesiat rokov. Ani vo Švédsku to nie je stopercentné, ale máme tam hokejové gymnáziá. Chalani musia chodiť do školy. Ak nechodia alebo sa zle učia, nehrajú, takže funguje aspoň takýto kontrolný mechanizmus.

Som veľkým fanúšikom univerzitnej EUHL, projektu Jara Straku a Ľuba Sekeráša. Snažím sa im čo najviac pomôcť aj vo Švédsku, kde sa taktiež snažia presadiť. Rišo Pavlikovský otvára v Trenčíne akadémiu, takže malé posuny tu sú.

Čo vám imponuje na Švédsku, čo sa týka bežného života?

Pokoj, stále fungujúci systém. Vypláca sa tam tvrdá práca a skromnosť. Čím skromnejší človek je, tým viac toho vo Švédsku dosiahne.

Fín Jukka Tiikkaja v rozhovore pre SME hovoril, že slovenský hokej brzdí alfa-mentalita. Sú Švédi otvorenejší spolupráci so zahraničím?

Som Slovák a vždy ním budem, ale domov mám vo Švédsku a chápem miestnu mentalitu, ktorá je trošku iná. Ľudia vo Švédsku sú viac otvorení debate a zmene, nechajú si poradiť a dokážu požiadať o pomoc.

Na konci dňa si všetci tréneri musíme pomáhať, pretože len tak sa zlepšujeme. Bez kolegov v Rusku, Lotyšsku, Fínsku či Amerike by som nevedel, čo viem dnes. Veľa cestujem a nechám si poradiť oveľa lepšími a skúsenejšími trénermi, než som ja. Bez toho by som sa nikdy neposúval.

Kto vás priviedol k práci so slovenskými mládežníckymi reprezentáciami?

Prvý telefonát prišiel od Jana Lašáka a potom od Mira Šatana. Stretli sme sa a dohodli, že to skúsime. Veľmi sa z toho teším a ďakujem im, je to pre mňa obrovská vec. Cením si to a vážim si slovenských chalanov hokejistov. Chcem im pomôcť najviac, ako sa bude dať.