Žije bezobalovo, nelieta či kupuje lokálne potraviny. Aký je ekopríbeh Gregora Mareša

Ekologický príbeh moderátora Gregora Mareša a jeho rodiny sa začal písať pred siedmimi rokmi, keď začali poctivo separovať. Za týždeň nazbierali 200 litrov nestlačeného plastu, 110 litrov nestlačeného papiera, 50 litrov skla a 50 kilogramov bioodpadu.

„Bol som na nás hrdý, ale stále mi v hlave vŕtalo tých 200 litrov plastu týždenne. Veď ročne ide o zhruba 10-tisíc litrov plastu, ktorý vyprodukujú len štyria ľudia,“ vraví Mareš, ktorému prekáža, že iba zlomok odpadu na Slovensku sa spracuje a väčšinou skončí na skládkach alebo v spaľovniach. „Separovanie situáciu nerieši a problém iba odsúva o 20 či 30 rokov,“ vraví.

Pred rokom sa preto v rodine dohodli, že zmenia svoje návyky a odpad domácnosti sa pokúsia znížiť na minimum.

„V januári 2019 sme nevyhodili prázdne obaly na pracie gély, aviváže, šampóny, tekuté mydlá, sprchové gély, vyčlenili sme asi 20 umelohmotných nádob a približne osem tašiek, vyhľadali sme bezobalový obchod a začali sme skúšať výrobky. Za pol roka sme našli tie, ktoré nám voňajú, dobre čistia či chutia,“ hovorí Mareš.

Štvorčlenná rodina takto za rok ušetrila 1600 kusov plastového odpadu. „Ide o odpad, ktorý sme pred tým nazbierali za zhruba sedem týždňov,“ vysvetľuje Mareš.

Inými slovami, ušetrili toľko odpadu, ako keby žili takmer dva mesiace úplne bezodpadovo v porovnaní s obdobím, keď na produkciu odpadu toľko nehľadeli.

Napriek úsiliu však neznížili spotrebu plastov na nulu. Týždenne naďalej vyprodukujú zhruba 50 litrov nestlačeného plastu.

„Sú potraviny, ktoré sa balia do obalov, napríklad mäso. Ak si niečo objednáme z internetového obchodu, zabalia to do mnohých obalov,“ vraví Mareš a spomína na nedávne Vianoce, keď vyprodukovali najviac odpadu. „Spotrebné Vianoce sú ekologická pohroma, odpadkovo.“

Skládkujeme viac ako 50 percent komunálnych odpadov

V roku 2018 vzniklo na Slovensku viac ako 2,3 milióna ton komunálnych odpadov, čo je 427 kilogramov na hlavu. V porovnaní s rokom 2017 ide o nárast 34 kilogramov na obyvateľa.

„Produkcia komunálnych odpadov vzrástla od roku 2005 o 49,2 percenta,“ vraví odborníčka na odpadové hospodárstvo a cirkulárnu ekonomiku Petra Csefalvayová z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky (INCIEN).

V Európskej únii patríme ku krajinám, ktoré produkujú menej komunálneho odpadu, v skládkovaní a recyklácii však patríme k tým najhorším. „Skládkujeme vyše 50 percent komunálnych odpadov,“ hovorí pre Denník N Csefalvayová.

Na porovnanie, v Česku vyprodukovali v roku 2016 menej komunálneho odpadu na hlavu ako na Slovensku (339 kilogramov, u nás to bolo 348 kilogramov), v Maďarsku zase viac (403 kilogramov).

V roku 2018 sme na Slovensku recyklovali niečo vyše tretiny komunálnych odpadov a osem percent sme spálili a energeticky zhodnotili, čiže premenili na energiu, ktorou sa napríklad vykurujú byty.

Prečo viac ako 50 percent komunálneho odpadu skončí na niektorej z vyše sto skládok na našom území? „Na Slovensku ide o najlacnejší spôsob, ako nakladať s odpadom. Recyklácia aj spaľovanie vyjdú drahšie,“ hovorí Csefalvayová, podľa ktorej treba poplatok za skládkovanie zvýšiť, aby bolo skládkovanie „až posledným riešením, keď využijem ostatné“.

Keď sa na skládke vyloží odpad, kompaktor ho udusí, aby sa z vrstvy vytlačil kyslík. Bez prístupu kyslíka sa s materiálom nič nedeje a uskladní sa na milióny rokov, čím sa problém s odpadom presúva na ďalšie generácie.

Skládkovanie je síce najjednoduchším a najlacnejším riešením, ale pre životné prostredie najškodlivejším.

Csefalvayová však skládky celkom nezatracuje a hovorí, že aj ony majú svoje miesto v odpadovom hospodárstve.

„Ich využívanie má byť posledným a najdrahším spôsobom nakladania s odpadmi. Skládka ako taká môže plastom poskytnúť odkladisko – materiál sa k prostrediu správa inertne a nemusí sa s ním nič diať. Je to rozdiel oproti spaľovaniu, kde sa okrem iného uvoľňuje CO₂. Pri skládkovaní však degraduje materiál aj jeho kvalita a skládka zaberá životný priestor. A to hovoríme o ideálnom stave.“

Komunálny odpad sa spracúva veľmi ťažko

Ďalší spôsob, ako spracovať odpad z domácností, predstavujú spaľovne komunálnych odpadov. Máme dve – v Bratislave a Košiciach.

Dáva zmysel, ak jednotlivci ako Gregor Mareš separujú a znižujú odpad – okrem iného opakovaným používaním obalov –, alebo ide len o „kvapku v mori“, ktorá v skutočnosti nič nerieši?

Csefalvayová také aktivity rozhodne podporuje, keďže „obalové materiály tvoria viac ako polovicu odpadu v komunálnom odpade“. „Komunálny odpad tvorí síce len pätinu celkového odpadu na Slovensku, no jeho nevýhodou je, že sa veľmi ťažko spracúva, keďže je kontaminovaný jedlom alebo inými druhmi materiálu,“ vraví Csefalvayová.

Zatiaľ čo priemyselný odpad tvoria obyčajne nepodarky z výroby či čiastkové odpady, ktoré vznikajú v procese výroby a dajú sa dobre spracovať, lebo sú vyrobené z jedného druhu materiálu, odpad z domácností sa recykluje ťažko najmä v prípadoch, ak ho tvoria rôzne kompozitné materiály a zlúčeniny.

„Ak ide o plast, v ktorom bola zabalená potravina, do procesu recyklácie možno zaradiť teplú práčku, ktorá daný druh kontaminantu vyperie. To však neplatí pre papier, z ktorého biologický odpad nevieme odstrániť. Taký papier sa spracúva iba veľmi ťažko.“

Zabaliť do vytvoreného recyklátu potravinu si vyžaduje špeciálne postupy a povolenia, ktoré má na Slovensku iba niekoľko prevádzok. Polypropylén, z ktorého sa robia jogurtové tégliky alebo priesvitné fólie na potraviny, sa ako recyklát obyčajne využije na výrobu koberčekov do auta alebo tenisových loptičiek.

„Už sa to vôbec netýka potravín,“ hovorí Csefalvayová s tým, že plasty nemožno recyklovať donekonečna, takže jedného dňa sa aj tak spália alebo sa uložia na skládku.

Tepelné čerpadlo a zber odpadkov

Pri separovaní a znižovaní odpadu Gregor Mareš a jeho rodina neskončili. Na dom si dali nainštalovať tepelné čerpadlo (zariadenie, ktoré využíva teplo z vonkajšieho prostredia) na vykurovanie domu.

Súčasťou tepelného čerpadla je aj elektrická špirála, ktorou dokurujú v zimných mesiacoch, keď teplota klesne niekoľko stupňov pod nulu.

„V rámci svojich finančných možností chcem, aby bol môj dom čo najekologickejší,“ hovorí moderátor a na minuloročnej príhode z Kysúc vysvetľuje dôvody. „Boli sme na lyžovačke vo Veľkej Rači, lebo sa hovorí, že v lokalite je čistý vzduch. No miestni kúria drevom a uhlím a v doline sa nedalo dýchať. Na mieste, kde je v lete možno najčistejší vzduch, bol v zime jeden z najhorších.“

Najväčším znečisťovateľom ovzdušia na Slovensku nie je priemysel a energetika, ale doprava a predovšetkým vykurovanie domácností tuhými palivami.

Najviac sa na Slovensku smogové situácie vyhlasujú pre prachové častice PM₁₀ (s priemerom do 10 mikrometrov). Domácnosti sa na nich podieľajú asi 70 až 80 percentami a na prachových časticiach PM_2,5 (s priemerom menším ako 2,5 mikrometra) asi 80 percentami.

„Na Slovensku je stále kultúra, že do pece či krbu hodíme hocičo, čo horí. Končí v nich aj nábytok z formaldehydovej drevotriesky, PET fľaše, tégliky od jogurtov či noviny,“ hovorí environmentalista Daniel Lešinský z Centra pre trvalo udržateľné alternatívy (CEPTA).

Marešovci si tepelné čerpadlo zadovážili, aby prispeli k zníženiu emisií CO₂ a okolie nezaťažovali nepríjemné pachy. „Je pre mňa dôležité, aby som ja, žena a moje deti žili v čo najčistejšom prostredí,“ vraví moderátor.

Biologický odpad Marešovci kompostujú a využívajú ho vo svojej záhrade.

Keďže produkujú minimum odpadu, do kontajnera na zmesový komunálny odpad zbiera Mareš aj odpadky z okolia. „Keď behám, mám so sebou igelitku a pri vydýchavaní zbieram,“ vraví moderátor. „Ľudia radšej vyhodia odpad, ako by mali v zbernom dvore zaplatiť 1,20 eura. Z tejto krajiny si robíme jednu veľkú skládku.“

Marešovci kupujú sezónne a lokálne ovocie a zeleninu a tento rok prvý raz vyskúšajú aj takzvaný agrokruh. S ďalšími ľuďmi zadotovali miestneho poľnohospodára, ktorý sa postará o vypestovanie požadovanej zeleniny. „Vnímam to ako podporu malých a drobných pestovateľov,“ hovorí Mareš.

Vedomá skromnosť

Na dovolenky z princípu nelietajú, aby emisiami CO₂ neohrievali planétu, a už niekoľko rokov jazdia výhradne autom – buď do Talianska, alebo na Balkán. „Keď sme sa so ženou brali, sľúbil som jej, že ju na 20. výročie sobáša vezmem do super raja, ale zistili sme, že nám to už netreba. Raj je pre nás aj v Rajeckej doline alebo Tatrách. Minulý rok sme s deťmi prechodili celé severné Slovensko.“

Mareš a jeho manželka razia filozofiu „vedomej skromnosti“ a niektoré veci si naschvál nedoprajú, aj keď na to majú, lebo vedia o ich negatívnom vplyve na životné prostredie.

„V čase, keď som si mohol dopriať nové auto, som si ho nekúpil, lebo nepotrebujem druhým ukazovať, že na to mám,“ vraví Mareš a nostalgicky spomína na minulé generácie, ktoré podľa neho nič nevyhadzovali, a ak sa to dalo, veci opravovali. „Dnes je svet nastavený na konzum, že si veci za pár šušňov kúpime, a keď sa pokazia, vyhodíme ich a kúpime si nové. A tak stále dokola.“

Marešovci si kupujú kvalitné oblečenie a nosia ho celé roky. „V jednom tričku dokážem odmoderovať desiatky akcií. Nedávno som do handier vyhodil tričko, ktoré som si kúpil ešte v Markíze pred asi 16 rokmi. Teraz som ním umýval dlážku v dome,“ povie Mareš a dodá: „V šoubiznise som v tomto ohľade za čudáka.“

Vrecká a vlastné nádoby

Mlieko si Marešovci čapujú, syry a maslo kupujú do vlastných nádob (ak sa dá), preto ich musia za pár dní spotrebovať. Obaly a odpad zatiaľ nevedia znížiť pri mäsových produktoch a pri stravovaní v školskej jedálni alebo reštaurácii.

Odpad pri stravovaní chceli znížiť na nulu dohodou s firmou na rozvoz jedla, ktorá by pokrmy balila len do ich nádob, ktoré by sa opakovane umývali, no nakoniec z toho zišlo. „Budeme hľadať ďalej,“ vraví Mareš.

Marešovci nepoužívajú nové plastové vrecká na pečivo alebo ovocie a používajú staré z minulosti, ktoré nosia so sebou, keď idú nakupovať. „Ľudia vezmú plastovú rukavicu, naberú rožky a potom ju vyhodia. Vec, ktorá sa používa päť sekúnd, sa bude v prírode rozkladať stovky rokov,“ sťažuje sa Mareš.

Plastová rukavica nie je povinnosť, no obchod má povinnosť zabezpečiť hygienický prenos tovaru. „Veľa reťazcov malo nožnice, no ľudia sa sťažovali, že sa im pečivo poškodilo, a už ho nechceli,“ vysvetľuje Csefalvayová. „Ľudí treba edukovať, že ochrana životného prostredia je hodnotou, takže si musia dávať pozor, keď budú pečivo vyberať nožnicami.“

Ľudia sa naučili používať aj mikroténové vrecká, ktoré na rozdiel od igelitiek nie sú spoplatnené. „Obchod má povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi obal, v ktorom si tovar môže hygienicky zabaliť, na čo slúžia práve mikroténové vrecká. No ľudia to zneužívajú a tovar si v nich odnášajú domov,“ vraví Csefalvayová.

K predaju potravín do nádob, ktoré by si zákazník doniesol do obchodu, sú zatiaľ veľké reťazce zdržanlivé. O ekologicky zmýšľajúceho spotrebiteľa však majú záujem, preto sa kompetentných pýtali, ako majú postupovať.

Úrad verejného zdravotníctva SR (ÚVZ SR) vydal usmernenie, v ktorom uviedol, že prevádzky musia nastaviť také postupy, aby zabránili kontaminácii výrobkov. Ak by k nej došlo, obchody by znášali všetky následky šírenia nákazy.

ÚVZ SR odporúča bezobalový predaj nízkorizikových potravín, najmä suchých potravín, ako sú strukoviny, orechy, sušené ovocie a ryža.

„Zaoberali sme sa myšlienkou akceptovania vlastných vreciek a nádob od zákazníkov, avšak s dôrazom na zabezpečenie kvality a zdravotnej neškodnosti predávaných potravín a ochrany zdravia konzumentov nám Úrad verejného zdravotníctva SR neodporúčal povolenie predaja do obalov prinesených zákazníkmi,“ odpísala Denníku N Billa.

Tesco a Kaufland odpísali, že sa témou zníženia plastov a recyklácie intenzívne zaoberajú.

V rakúskom Spare vám naberú do vlastných nádob. Zdroj – SPAROesterreich/YouTube

https://www.youtube.com/watch?v=t_g-5j3s-9M&feature=emb_logo

Dodajme však, že to, čo zatiaľ nie je možné na Slovensku, umožnil od júna 2019 napríklad rakúsky Spar.

Ako sa v reťazci vyrovnali s prípadnou kontamináciou, ktorú by do obchodu zaniesol neopatrný zákazník? Spotrebiteľ odovzdá nádobu do špeciálnej misky, takže vôbec neprichádza do styku s pultom, váhami alebo príbormi.

Bioplasty

Mareš je presvedčený, že čiastočné riešenie, ako znížiť plastový odpad, spočíva vo vývoji biodegradovateľného plastu. Ide o taký plast, ktorý sa rozloží v priemyselnom či domácom kompostéri.

Zhodou okolností pracujú na tejto technológii aj slovenskí vedci – technológ Pavol Alexy z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave a jeho tím.

Bioplast, ktorý vyvíjajú, je vyrobený z obnoviteľných zdrojov surovín a biologicky sa rozloží, takže sa dá použiť ako humus, čiže odumretá biomasa, na pohnojenie pôdy.

Bioplast sa dá využiť na výrobu obalovín, pohárov, príboru, mulčovacích fólií či dizajnových predmetov. „Do našich výrobkov môžete naliať vriacu vodu a nič sa nestane,“ hovorí vedec z STU, že bioplast je odolný voči vysokým teplotám.

Nonoilen, ako bioplast nazvali, dokonca testuje spoločnosť Curaden, výrobca kefiek Curaprox.

„Bioplasty sa mi páčia. Spaľovňa problém s plastmi nerieši, lebo niečo vytiahneme z prírody a dáme to do vzduchu. Len tak. Výživné látky nevraciame do prírody, čo by mohli riešiť práve bioplasty,“ vraví Mareš.

Biodegradovateľný plast zo Slovenska zatiaľ testujú v „uzavretých systémoch“, napríklad na základnej škole v Pezinku – uzavretý je v tom zmysle, že bioplast, ktorý deťom rozdajú, vedia pozbierať, keď sa poškodí, a spracovať vo vlastnej kompostárni.

Ak by o taký bioplast prejavili záujem napríklad ľudia zo sídliskového paneláka, materiál by im bol v tejto chvíli nanič, keďže bioplast by aj tak hodili len do kontajnera na „obyčajné“ plasty.

„Na Slovensku sú desiatky kompostární, no nie všetky by bioplast prijali. Ak by ste im doviezli materiál, ktorý je biodegradovateľný, no nemá certifikát kompostovateľnosti, riskovali by, že znehodnotia celý kompost, čo si nemôžu dovoliť. Celý systém je v tejto chvíli iba na začiatku,“ vraví Csefalvayová z INCIEN-u.

Mareš aj Csefalvayová vítajú opatrenie EÚ, ktorá od budúceho roku zakáže predaj jednorazových plastových príborov, tanierov či slamiek.

„Jednorazovosť je zneužitím plastu. Privítala by som, keby sa opatrenie prijalo celosvetovo, keďže najväčším spotrebiteľom tohto druhu materiálu je Ázia,“ hovorí Csefalvayová.

„Niečo, čo môže bezo zmeny vydržať tisícky rokov, sme zneužili na niekoľkominútovú aplikáciu. Vzniknutý odpad je s ohľadom na recykláciu problematický aj z toho dôvodu, že je kompozitný a viacdruhový, prípadne obsahuje ďalšie aditíva.“

Ostatným ukazovať cestu

Mareš hovorí, že citlivo vníma problémy súčasného sveta – klčovanie lesov, znečistenie vodných zdrojov, odpady, klimatickú zmenu či vymieranie druhov. „Správame sa ako vlastníci prírody, no my sme len jej súčasťou. To je veľký omyl v hlavách nás ľudí,“ myslí si moderátor.

Aj preto víta aktivity švédskej environmentálnej aktivistky Grety Thunbergovej. „Za najdôležitejší odkaz Grety považujem, že sa začalo rozprávať o životnom prostredí a o tom, že tu máme problém.“

Vďaka vlastnému úsiliu a aj tomu, že sa o téme hovorí v médiách, uvažuje Marešov 16-ročný syn o svete dospelejšie ako jeho otec v rovnakom veku.

„Syn rozmýšľa o veciach, o ktorých som ja nerozmýšľal, ani keď som mal tridsať. Zvažuje, čo si kúpi a aký to bude mať vplyv na životné prostredie. To je asi najdôležitejší odkaz,“ chváli moderátor syna.

Csefalvayová oceňuje moderátorov prístup a hovorí, že „ostatným ukazuje cestu“. Vzápätí dodá, že také príbehy nenadchnú každého: „Len asi jednu pätinu ľudí motivuje k environmentálnym zmenám morálka a na zvyšok fungujú regulácie a reštrikcie.“

Podľa Csefalvayovej neustále rastie počet ľudí, pre ktorých sú odpady a ochrana životného prostredia témou.

„V Prezidentskom paláci sme mali workshop s upratovacou službou. Išlo o ženy z Ružomberka, ktoré si v mieste bydliska nenašli prácu, tak chodili do Bratislavy na týždňovky. Všetky povedali, že sa s témou ekológie už stretli. Vysvetlili sme im, aký majú čistiace prostriedky vplyv na životné prostredie, a uvedomili si, že výber ekologickejších variantov môže pozitívne vplývať aj na ich zdravie,“ hovorí Csefalvayová.

Aké je teda ideálne riešenie odpadov?

„Všetko, čo dáme na trh, by malo minimalizovať vplyv na životné prostredie. Záleží na tom, koľko materiálu miniem, z čoho a ako vyrábam a ako sa odpad spracuje. Materiály by mali byť opakovane použiteľné, opraviteľné a rozložiteľné. Ak je produkt určený len na lokálny trh, namiesto plastov je vhodné zvoliť sklo – hoci je ťažšie, čo sťažuje transport, na malé vzdialenosti sa oplatí viac ako plasty,“ vraví Csefalvayová a dôrazne dodáva, že separovanie vôbec nestačí.

Podľa nej je nedostatkom environmentálnej politiky štátu, že do rozhodovania vždy nezasahujú všetci relevantní hráči.

„Ak budú pri jednom stole sedieť výrobcovia, reťazce, recyklátori, spracovatelia odpadov, zástupcovia bioplynových staníc a ďalší, potom sa posunieme ďalej a prírodu budeme chrániť lepšie.“