Kauza Babiš alebo Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu

Spor medzi úradujúcim premiérom Českej republiky Andrejom Babišom a Ústavom pamäti národa o jeho vedení ako agenta v zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti sa po druhom náleze Ústavného súdu z konca novembra 2019 ešte neskončil. Podľa všetkého sa ani tak skoro nerozsekne.

Senát Ústavného súdu zrušil rozsudky Najvyššieho súdu aj krajského súdu a vrátil vec na nové prejednanie odvolaciemu súdu. Pre porušenie základného práva Andreja Babiša na súdnu ochranu.

Nič neobvyklé v rozhodovacej praxi Ústavného súdu. Lenže v prípade Andreja Babiša a po prečítaní nálezu musím konštatovať viac ako nezvyčajnosť postupu a prístupu senátu v tejto citlivej a sledovanej agende.

Sporové úspechy žalobcu zmazal v roku 2017 Ústavný súd

Po podaní žaloby o neoprávnenom vedení vo zväzkoch bývalej ŠtB Andrej Babiš uspel v roku 2014 pred okresným súdom. Jeho „pravdu“ potvrdil aj krajský súd (2015) a Najvyšší súd (2017).

Nálezom druhého senátu Ústavného súdu z októbra 2017 boli rozhodnutia krajského súdu aj Najvyššieho súdu zrušené. Nasledoval príkaz pre krajský súd rozhodovať znovu. Ústavný súd uzavrel, že ÚPN nemohol byť žalovaný a súčasne spochybnil aj vierohodnosť svedkov, bývalých príslušníkov ŠtB.

Krajský súd v novom rozhodnutí zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol. Najvyšší súd dovolanie Andreja Babiša odmietol.

Zdalo sa, že sa sága skončila. Omyl.

Zásadný problém s poskytnutím druhej šance

Proti rozhodnutiam odvolacieho a dovolacieho súdu podal ústavnú sťažnosť tentoraz Andrej Babiš.

Každý, kto pozná spôsob judikovania na Ústavnom súde, by očakával jednoduché procesné rozhodnutie senátu Ústavného súdu, ktorým by sa taká sťažnosť, so zreteľom na predošlý nález, odmietla ako zjavne neopodstatnená.

Prvý senát Ústavného súdu v novom zložení mal iný názor. Pretavil ho do nálezu, ktorým boli opätovne zrušené rozhodnutia krajského súdu aj Najvyššieho súdu pre porušenie základného práva na súdnu ochranu.

Prečítajte si

Babiš spor o spoluprácu s ŠTB nevyhral, no rozhodnutie Ústavného súdu mu môže pomôcť

Andrej Babiš dostal druhú šancu očistiť svoje meno od spolupráce s bývalou ŠtB, ktorá je odôvodnená spôsobom vyvolávajúcim silnú odbornú oponentúru.

Nález, ktorému sa Andrej Babiš isto potešil, vyvoláva viaceré otázky. Zásadným problémom je, z akých dôvodov Ústavný súd v spoločensky sledovaných kauzách rozhoduje tak, že to vyvoláva ostrý odpor nielen laickej verejnosti, ale aj príkru kritiku znalcov ústavného súdnictva (len na pripomenutie, Ján Drgonec na neslávny konečný nález vo veci nevymenovaných kandidátov na sudcov Ústavného súdu napísal, že predošlý prvý senát by za taký nález zasluhoval namiesto ovácií skôr defenestráciu, a podporil svoj názor tvrdými, ale vecnými argumentmi).

Ale už konkrétne.

Krajský súd má identifikovať, koho mal správne žalovať Andrej Babiš

Podľa názoru prvého senátu krajský súd i Najvyšší súd nerešpektovali právny názor senátu z roku 2017, ktorým bolo týmto súdom uložené, aby identifikovali pasívne vecne legitimovaný subjekt vo veci žaloby o ochranu osobnosti podanej Andrejom Babišom.

Pravdou je, že druhý senát v roku 2017 napísal do odôvodnenia svojho nálezu (skrátená verzia): V konaní o sťažnosti Ústavný súd nie je oprávnený „vystupovať“ mimo predmetu konania, preto ponecháva všeobecným súdom, resp. aj zákonodarcovi priestor na hľadanie odpovede na otázku, ako má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti.

Z tohto obiter dictum (nezáväzné stanovisko, ktoré je iba okrasou odôvodnení s určitým, veľmi obmedzeným praktickým významom) druhého senátu však prvý senát vyvodil dosť problematický záver. Podľa neho nie je ústavne akceptovateľné, aby si orgán verejnej moci (všeobecný súd) viazanosť právnym názorom Ústavného súdu vyložil ako viazanosť len tou jeho časťou, ktorá sa mu hodí (ÚPN nemôže byť žalovaný), kým druhú časť právneho názoru, t. j. kto mal byť správne žalovaný, nevzal do úvahy. Jednoduchšie: krajský súd aj Najvyšší súd po náleze z roku 2017 mali v rozhodnutiach jednoznačne určiť, koho mal Andrej Babiš žalovať. Ak tak neurobili, tak mu odopreli spravodlivosť.

Táto výčitka je nielen problémová, lež aj vecne nesprávna, formulovaná zjavne účelovo, v rozpore s nálezom z roku 2017 a platným právnym stavom.

V predošlom náleze druhý senát krajskému súdu neuložil povinnosť identifikovať, koho má Babiš žalovať. Z nezáväzného stanoviska (spomenuté obiter dictum) len vyplýva, že otázka, koho v prípade registrovania osoby vo zväzkoch ŠtB žalovať, je vecou všeobecných súdov (nielen krajského súdu) a, a to je podstatné, aj zákonodarcu tak, aby vytvorili priestor na preskúmanie otázky, či niekto bol alebo nebol neoprávnene evidovaný vo zväzkoch ŠtB.

Nezáväzné stanovisko bolo dodané do odôvodnenia nálezu z roku 2017 z pochopiteľného dôvodu. Ani druhý senát si nebol istý, koho bolo potrebné v spore o ochranu osobnosti žalovať, hoci naznačil, že by to mohlo byť (nemuselo) ministerstvo vnútra. Medzeru v právnych normách Ústavný súd nechcel vypĺňať rizikovým výkladom práva. Takže odkázal vo všeobecnosti na súdy a zákonodarcu.

Ak sa opýtate na príčinu, ktorá viedla prvý senát, aby z nezáväzného stanoviska iného senátu urobil súčasť svojho záväzného právneho názoru, teda prekrútil jeho zmysel, musím napísať, že neviem.

Horšie je, že námietky sa nekončia iba pri tomto svojvoľnom výklade odôvodnenia nálezu druhého senátu.

Najprv vysvetlím, čo treba rozumieť pod povinnosťou krajského súdu „identifikovať“ toho, koho mal Andrej Babiš namiesto ÚPN žalovať. V skutočnosti to znamená, že krajský súd v odvolacom konaní by mal poučiť žalobcu, že nesprávne žaloval ÚPN a mal žalovať niekoho iného. Krajský súd by sa teda podľa prvého senátu mal „zahrať“ na pomocníka žalobcu. Je tu rozpor so zákonom, ktorý poučovaciu povinnosť súdu upravuje inak.

Podľa § 160 ods. 1 a 3 písm. b) Civilného sporového poriadku súd má všeobecnú povinnosť poučovať o procesných právach a povinnostiach strany len vtedy, ak strana nie je zastúpená advokátom. Babiš bol a je zastúpený advokátom. Krajský súd ho nebol povinný poučovať. A už vôbec nebol povinný ho poučovať, koho by mal žalovať. Takéto poučenie je totiž poučením o hmotnom, nie procesnom práve, a je úplne zakázané. Preto sa krajský súd správne zdržal „identifikovania“ toho, kto mal byť žalovaný, inak by mohol niesť zodpovednosť za to, že by „identifikoval“ nesprávneho žalovaného, napríklad ministerstvo spravodlivosti, hoci v skutočnosti by to malo byť ministerstvo vnútra alebo naopak.

Výňatok z najnovšieho komentára k tomu ustanoveniu (Horváth a kol.) uvádza, že: … súd nemôže poučovať strany o hmotnom práve, nemôže napríklad stranu poučiť, koho má žalovať… Takéto poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti strán konania.

Chýba vysvetlenie, prečo sa krajský súd odchýlil od rozsudkov Najvyššieho súdu

Podľa prvého senátu zamietnutie žaloby krajským súdom predstavovalo zásadný odklon od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu, v ktorej bolo akceptované žalovanie Ústavu pamäti národa. Z toho vyplynula povinnosť krajského súdu nielen identifikovať pasívne vecne legitimovaný subjekt o ochranu osobnosti podanej Andrejom Babišom, ale sa zároveň vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami dovolacieho súdu.

Krajský súd nemal za povinnosť vyrovnať sa s rozsudkami Najvyššieho súdu; postačuje to, že Ústavný súd uzavrel, že ÚPN nie je pasívne legitimovaný a žalovať ho znamená neúspech v konaní (zamietnutie žaloby). Vyrovnať sa s takými rozsudkami by bolo povinné vtedy, ak by neexistoval nález Ústavného súdu a sám krajský súd by sa rozhodol odkloniť od rozhodovania Najvyššieho súdu. O taký prípad nešlo.

Hoci to prvý senát odmietol, ozaj postačovalo konštatovanie krajského súdu, že rozhodoval inak ako Najvyšší súd v predošlých rozsudkoch na základe právneho názoru Ústavného súdu. Senát Ústavného súdu je nesporne oprávnený nariadiť zmenu právneho názoru v konkrétnej veci bez toho, aby musel rešpektovať predošlé verdikty Najvyššieho súdu.

Z tohto dôvodu nedáva zmysel ani tá časť odôvodnenia nálezu prvého senátu, v ktorej sa uvádza, že dovolací senát Najvyššieho súdu zmaril zákonom predpokladanú možnosť, aby veľký senát tohto súdu zaujal vo svojom rozhodnutí záväzný zjednocujúci právny názor, ktorý by už reflektoval aj právny názor Ústavného súdu o absencii pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa vyjadrený v náleze druhého senátu z októbra 2017.

Veľký senát by totiž konal len formálne. Alebo sa sudcovia prvého senátu nazdávajú, že táto formácia Najvyššieho súdu by sa mohla postaviť proti právnemu názoru druhého senátu z roku 2017, podľa ktorého ÚPN nemožno žalovať? Hádam nie! Ak by veľký senát prijal názor, podľa ktorého by ÚPN mohol byť žalovaný, tak by aj tak každá vec končila na Ústavnom súde. Nuž, a hádajme, či by sa senáty Ústavného súdu priklonili k vlastným judikátom alebo k stanovisku veľkého senátu.

Pálčivé otázky pre sudcov krajského a Najvyššieho súdu

V roku 2017 krajský súd vyhovel žalobe Andreja Babiša. Nálezom z roku 2017 bol tento rozsudok zrušený a krajský súd zamietol žalobu, podanú na ÚPN. Prvý senát v novembri 2019 znovu zrušil rozsudky krajského aj Najvyššieho súdu, hoci konali na základe právneho názoru druhého senátu z roku 2017.

Dôvodom zrušenia nie je to, že by ÚPN mohol byť žalovaný. Nemohol a ani v budúcnosti už nemôže byť. Iba skutočnosť, že oba súdy nepoučili Andreja Babiša, koho mal správne žalovať alebo, ako zahmlene napísal prvý senát, neidentifikovali správneho žalovaného. Ostatné dôvody (nevysvetlenie odklonu od judikatúry, rozhodovanie veľkého senátu) sú totiž len vatou vypĺňajúcou 35-stranový nález bez ozajstného právneho významu.

Právny názor prvého senátu však vyvoláva nepríjemné otázniky. Čo ak tieto súdy prehrabú celý právny poriadok a nezistia, koho mal žalobca správne žalovať? Prípadne dôjdu k názoru, že chýba potrebná právna norma a na takú medzeru v práve nestačí len výklad, ale treba prijať zákon, tak ako to naznačil nález Ústavného súdu z roku 2017? Znamenalo by to, že ak sa krajský súd nedopátra, koho by mohol pán Babiš právom žalovať, tak nemôže rozhodnúť? Napriek tomu, že je nad slnko jasné, že žalovaným nemôže byť ÚPN? Dokedy krajský súd nebude môcť vyniesť rozsudok? Rok, dva alebo desať?

Na stoličke sudcov krajského i Najvyššieho súdu by som sa veru necítil práve komfortne.

Nebudem v hodnotení nálezu prvého senátu Ústavného súdu vo veci Babiš taký rezolútny ako Ján Drgonec. Hádam postačí, ak skončím svoj príspevok povzdychom, že takéto a podobné nálezy sú základom pre nedôveru a dešpekt ku konečným rozhodnutiam aj Ústavného súdu. Každý, kto ich prečíta, si spomenie na známe quod licet Iovi, non licet bovi (čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi). Právom.