Denník N

Teologička Michaela Kušnieriková: Viera nám môže byť oporou bez toho, aby sme si vytvárali ilúzie

Michaela Kušnieriková. Foto - archív Gymnázia C. S. Lewisa
Michaela Kušnieriková. Foto – archív Gymnázia C. S. Lewisa

„Cirkvi by mali reagovať na zlyhanie, prijať kritiku a napraviť to. Nedopustiť sa viac rovnakých chýb. A tí, ktorí nás na to upozornia, nemusia byť nevyhnutne kresťania,“ hovorí evanjelická teologička.

Podcasty nájdete na: Apple Google Spotify Podbean RSS

Začiatok nového roka je vždy spájaný aj s novými osobnými začiatkami. Ako by sme mohli v tento deň začať niečo robiť inak alebo lepšie, aby sme dali sebe a svojmu životu zmysel?

Potrebovali by sme zažiť nové sebaprijatie. Nemyslím to nesebakriticky, egoisticky, ale ako realistické a láskavé prijatie seba samej a seba samého. V tom by som videla nádej prvého kroku. Následne totiž tento proces vedie k prijatiu aj iných ľudí.

Zdravá sebaláska je aj podľa psychoterapeutov dôležitá pre duševné zdravie. Ale ak sa niekto má rád, pre mnohých je to podozrivé, až hraničiace s egoizmom. Čo je dobrá miera sebalásky a sebaprijatia? 

Rozdiel medzi sebaprijatím a egoizmom je v tom, že v sebaprijatí máme miesto pre druhých, v egoizme nie.

V sebaprijatí si nezakrývame oči pred svojimi chybami, ale sme otvorení ich novému objavovaniu a zložitej práci na sebe. V sebaprijatí nechávame iným priestor, aby boli tým, kým sú. Nemáme potrebu ich meniť na svoj obraz, dokonca sa chceme tejto potreby vzdať. Opäť, je to proces, cesta, možno až zápas.

Keď sa vzdáme potreby porovnávať sa s druhými a byť niekým iným, vytvára nám to priestor byť tými, kými sme.

Veľmi tomu pomáha, keď sme vo vzťahu s ľuďmi, ktorí nás prijímajú. To nás môže výrazne posunúť, aby sme vedeli prijať samých seba: v obdarovaní, ktoré máme, v schopnostiach, ktoré sme získali prácou na sebe, aj v tom, s čím bojujeme, čo je pre nás ťažké.

Akú rolu má v tomto rodič a akú, nazvime to, „duchovný sprievodca“?

Zásadnú. Otázka by možno ešte mohla byť, akú rolu v tom zohráva naša predstava Boha. Zdá sa, že to, ako si Boha predstavujeme, veľmi závisí od toho, ako vnímame autoritu. To sú vlastne na začiatku života naši rodičia.

Veľmi záleží, či nás obklopuje prostredie, v ktorom nás rodičia a naši duchovní sprevádzajúci prijímajú, aký majú voči nám vzťah, ako sa smerom k nám prejavujú.

Ako by to mali rodičia robiť, aby nerobili chyby?

Mali by prijímať samých seba. Mali by sa to učiť. Mali by si to dovoliť.

Dospelí ľudia sú rôzni a nie vždy žijú životy podľa svojich predstáv. Kde v takom prípade brať silu na to prijať sa takí, akí sme?

Verím, že Boh nás prijíma aj v našich zlyhaniach, nesplnených predstavách, očakávaniach od seba. Bezpodmienečne nás miluje. Paradoxne od nás nemá očakávania, ktoré možno máme od seba my sami.

To prijímanie od Boha nám môže pomôcť prijať sa aj v úskaliach, do ktorých sme sa dostali alebo ktoré sa jednoducho stali bez toho, aby za to ktokoľvek mohol. Možno za to ani Boh nemôže.

Ak sme nejako zlyhali, dopustili sa chýb alebo dokonca aj viny, tak verím, že odpustenie je tá druhá opora, ktorú máme. Predpokladám, že platia slová Písma, že nikto z nás nie je bez viny. Spoliehať sa na odpustenie od Boha znamená mať silu do nového začiatku – či je to rok, rozhodnutie, alebo deň.

Keď budeme prijímať samých seba takých, akí sme, bude sa nám lepšie zdieľať život s inými a pomáhať iným? Kde je priestor, v ktorom by sme sa mali viac deliť o svoju ľudskosť?

Ponúkať ľudskosť súčasne znamená stávať sa zraniteľnou, zraniteľným. To môže byť ťažké v spoločnosti, kde sú sila, moc a schopnosť presadiť sa dôležité a považované za podmienku úspechu.

Myslím si, že ľudskosť by si našla miesto všade. Od výchovy cez vzdelávanie až po sociálne veci.

Ako uplatniť ľudskosť, vľúdnosť a lásku v kresťanskom ponímaní „miluj blížneho svojho“ k ľuďom, ktorí pod rúškom noci vtrhnú na cintorín a rozbijú náhrobky na hroboch ľudí, ktorých nikdy nevideli, a nenávidia ich len preto, že sú židia? Alebo k niekomu, kto dokope na smrť človeka len preto, že má inú farbu pleti, či k takým, ktorí hajlujú a verbálne útočia na matku s deťmi len preto, že je zjavne iného vierovyznania, a toto všetko zakrývajú za heslo „Za Boha a za národ“?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Slovensko

Teraz najčítanejšie