Nie som vojnový fotograf, nie som bojovník proti extrémizmu. Andrej Bán rozpráva aj o depresiách a o smútku, ktorý paralyzuje
Prezidentka Zuzana Čaputová vyznamenala Andreja Bána Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu.
Roky sa vracia do Gruzínska na miesta, kde v ošarpaných domoch žijú štvrť storočia zabudnutí utečenci z Abcházska. Na Balkáne stále pátra po miestach masakrov. V Iraku vyhľadal vypálený dom asýrskych kresťanov, ktorí utiekli na Slovensko, a priniesol im odtiaľ ohorené Biblie. A z gréckeho ostrova Lesbos upozorňuje, že migračná kríza neskončila, len ju už nevidíme.
Po vstupe kotlebovcov do parlamentu začal na Slovensku organizovať debaty o extrémizme a viackrát stál zoči-voči mužom v zelených tričkách.
Po príbehoch z vojnových zón, odľahlých kútov Slovenska či o agropodvodoch sa teraz Andrej Bán rozhodol vyrozprávať aj svoj intímny príbeh o súboji so psychickými problémami a depresiami. Rozpráva aj o detstve a o matke, o nedávno zosnulom blízkom priateľovi spisovateľovi Dušanovi Mitanovi, o ťažkých okamihoch paralýzy – a aj o tom, kedy sa naozaj cítil v ohrození života.
