Putinovými rúrami tečie plyn a moc

Autorka je rusko-americká politologička

Minulý rok sa vo svetovej tlačí začali kopiť predpovede o tom, ako ruského prezidenta Vladimira Putina čakajú vážne ťažkosti, alebo dokonca o tom, že sa nakoniec vzdá svojho úradu. Jedným z takýchto príkladov je čerstvý článok v časopise The Economist s názvom Hrozný týždeň Vladimíra Putina. Ale zdá sa, že pravdepodobnejšie bude to, čo o ruskom prezidentovi tvrdí jeho životopisec a korešpondent denníka New York Times Steven Lee Myers. Ako mi opakovane povedal: „Putin vždy vyhráva.“

Možnože príslovka vždy nie je úplne pravdivá. Očakáva sa, že tohto roku ruská ekonomika porastie len o jedno percento a to pre slabú diverzifikáciu exportu, veľký únik kapitálu a nízke priame zahraničné investície, ktoré súvisia so západnými sankciami zavedenými po tom, čo Rusko v roku 2014 anektovalo Krym. Výsledkom je, že Putinova popularita už nedosahuje ohromných osemdesiattri percent z júla 2014, keď ju hore vystrelila práve anexia.

Trump dole, Putin hore

Ale 61 percent Rusov Putinovu činnosť naďalej oceňuje. O takejto náklonnosti verejnosti môže väčšina demokratických lídrov len snívať. Veď napríklad amerického prezidenta Donalda Trumpa oceňuje len necelých 43 percent Američanov. Ten istý nekoherentný a bojový americký prístup k Európe, Číne, Turecku či iným krajinám prispieva k Trumpovej nepopularite, no Putinovi popularitu dvíha, pretože mu poskytol sériu taktických víťazstiev.

Napríklad neexistencia efektívnej americkej prítomnosti v Sýrii zatlačila Turecko do ruského náručia. Spojené štáty stiahli už v októbri 2015 z juhovýchodného Turecka svoje strely Patriot, ktoré tam boli rozmiestnené po tom, čo Spojené štáty apelovali na svojich spojencov v Severoatlantickej aliancii, aby sa chránili pred strelami zo Sýrie. V roku 2017 USA ponúkli Turecku, že mu strely Patriot predajú, ale bez podpornej technológie.

A tak Turecko namiesto toho uzatvorilo zbrojný obchod za mnoho miliárd dolárov s Ruskom, a to aj napriek hnevu partnerov v NATO. (Bez ohľadu na Putinovu popularitu by mal americký prezident Donald Trump, ktorý sám seba považuje za majstrovského vyjednávača, svojmu ruskému náprotivku závidieť jeho vyjednávacie schopnosti.) Ako pomstu za turecké rozhodnutie nakúpiť ruský systém protivzdušnej obrany S-400 Američania pohrozili, že zavedú sankcie a Turecku neumožnia, aby získalo bojové lietadlá F-35 tak, že krajine zabránia zúčastniť sa programu ich budovania.

V čo Putin dúfa

Lenže Turecko vie, že je to Rusko, nie Spojené štáty, kto má vplyv na vývoj sýrskeho konfliktu a bude hrať hlavnú úlohu v prípade lukratívnej rekonštrukcie po skončení občianskej vojny, čo z neho bude robiť ešte žiadanejšieho partnera. Putin a turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan však bilaterálne vzťahy posilňujú ešte viac – v blízkej budúcnosti spolu otvoria plynovod TurkStream, ktorý spojí obe krajiny.

Rusko zahájilo aj obrovský projekt nového plynovodu do Číny, ktorý by mu mal k najbližších tridsiatich rokoch priniesť 400 miliárd dolárov, a rokuje o ďalšom. Aj tu činnosť administratívy amerického prezidenta – zvlášť jej tvrdá a sebadeštruktívna obchodná vojna proti Číne, ktorá môže pokračovať aj napriek tomu, že obe krajiny nedávno dosiahli dočasnú dohodu – vytvorila pre Putina lukratívnu možnosť, ktorú ruský prezident rýchlo využil.

Podľa Putina projekt plynovodu znamená, že sa „strategická kooperácia v energetike dostáva na kvalitatívne novú úroveň“ a že ide o pokrok na ceste k cieľu, ktorý odsúhlasil aj čínsky prezident Si Ťin-pching a ktorým je zvýšiť vzájomný obchod do roku 2024, čo je posledný rok Putinovho „posledného“ prezidentského mandátu, na 200 miliárd dolárov. Je možné, že dúfa, že úspechy tejto politiky posilnia jeho pozíciu natoľko, aby mohol zostať pri moci či už ako prezident, alebo trebárs ako šéf bezpečnosti, ktorý by v takom prípade dostal väčšie právomoci.

Priveľká moc nad spojencami Ameriky

Putin si zapísal aj iné plynové víťazstvo. Ukrajinská národná ropná a plynová spoločnosť Naftogaz nedávno dostala 2,9 miliardy dolárov od ruského energetického koncernu Gazprom. Ide o výsledok štokholmskej arbitráže, v rámci ktorej Ukrajinci požadovali 12 miliárd. Finančné vyrovnanie bolo súčasťou väčšej dohody medzi dvomi spoločnosťami, ktorá obsahuje päťročný plán dodávok ruského plynu do Európy cez ukrajinské rúry. Naftogaz súhlasil aj s tým, že stiahne ďalšiu žalobu na Gazprom.

Hoci strach, že sa Ukrajina dostane do ruskej sféry vplyvu, patril k hlavným motívom protestov z roku 2014, ktoré mali za následok zvrhnutie proruského ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča, čo priamo viedlo k ruskej anexii Krymu a k tomu, že Ruskom podporovaní separatisti odvtedy bojujú na východe Ukrajiny, strach z konfrontácie s veľkým susedom je dnes ešte väčší. A keďže je Ukrajina v centre procesu impeachementu, ktorý zahájila Snemovňa reprezentantov amerického kongresu a ktorý bude pokračovať v senáte, USA nemôžu byť považované za spoľahlivého partnera.

To neznamená, že sa teraz prezident Volodymyr Zelenskij musí Rusku klaňať. Dohodol sa s Kremľom na výmene dvesto vojnových zajatcov, čo je už druhá výmena týkajúca sa vojny na východe krajiny tohto roku. Aj čerstvá plynová dohoda sa dá považovať za víťazstvo Ukrajiny: Gazprom predtým trval len na dohode na jeden rok, pretože už má k dispozícii plynovod NordStream 1, ktorým prúdi surovina po dne Baltického mora priamo do Nemecka, a čoskoro dostavia NordStream 2.

Ale ruskí vyjednávači ustúpili zo svojich pozícií. Zrejme aj preto, že dúfajú, že to oslabí odpor k projektu NordStream 2. Tento odpor predstavujú aj sankcie zahrnuté v americkom obrannom rozpočte na rok 2020 a zacielené na spoločnosti pracujúce na plynovode, ktorý, ako tvrdia Spojené štáty, dá Rusku priveľkú moc nad európskymi spojencami Ameriky. To isté sa týka firiem pracujúcich na plynovode TurkStream.

Séria víťazstiev

Nielen Rusko chce, aby baltický plynovod fungoval. Nemecko ako hlavný zákazník pre ruský plyn tvrdí, že o jeho energetickej politike by sa malo rozhodovať v Európe, nie v USA. Keď jedna švajčiarska firma podieľajúca sa na stavbe v odpovedi na sankcie neochotne, ale poslušne zastavila svoju účasť na projekte, Nemci okamžite naznačili, že nájdu iný spôsob, ako stavbu dokončiť tak rýchlo, ako je to možné.

Ruskí predstavitelia to len zopakovali a pripomenuli, že Gazprom už oslovil iné firmy, ktoré sú ochotné v práci pokračovať. Predseda ruskej vlády Dmitrij Medvedev tvrdí, že v tomto prípade sa niet čoho báť, čo zvlášť platí o transporte plynu cez Ukrajinu. Podobne ako v prípade Blízkeho východu a Číny, aj v tomto prípade Putin vie, že práve obdobie napätého vzťahu medzi Európou a Spojenými štátmi je ideálne na posilnenie ruskej pozície voči susedovi.

Putin možno nemá dlhodobú víťaznú stratégiu, ako zachrániť ruskú ekonomiku, ale jeho plynová politika viedla k sérii pôsobivých zahraničnopolitických víťazstiev. Tento prístup mu môže dodať dostatok prestíže na to, aby jeho úspešná séria pokračovala aj ďalej.

© Project Syndicate