Denník N

Bola silná a statočná, aj v tých najťažších chvíľach kráčala so vztýčenou hlavou. Rozhovor o Milade Horákovej

Milada Horáková (vpravo) s dcérou a manželom. Zdroj – Archiv bezpečnostních složek ČR
Milada Horáková (vpravo) s dcérou a manželom. Zdroj – Archiv bezpečnostních složek ČR

Prezidentka Zuzana Čaputová udelila najvyššie štátne vyznamenanie Milade Horákovej in memoriam – jedinej popravenej žene v politických procesoch počas komunizmu.

Ocenenie za Miladu Horákovú prevzala Erika Mačáková z Klubu Milady Horákovej. „Schopnosť bojovať aj za tú najvyššiu cenu,“ vraví, čo je jeden z jej odkazov. Erika Mačáková je advokátka, venuje sa finančnému právu.

 

Za Miladu Horákovú preberáte štátne vyznamenanie. Prečo práve vy a čo to pre vás znamená?

Ocenenie preberám s veľkým rešpektom a vedomím, že tak konám v zastúpení dcéry Jany, ktorej toto právo ako jedinej prislúcha. Bohužiaľ, žije v Spojených štátoch amerických a z osobných dôvodov nemohla byť v tomto čase na Slovensku. Požiadala preto Klub Dr. Milady Horákovej, aby v jej mene ocenenie prevzal.

Znamená to, že ste stále v kontakte s Janou Kánskou?

Samozrejme, klub s ňou v kontakte je. Tým, že žije v cudzine, často sa osoby a inštitúcie, ktoré v súvislosti s Miladou Horákovou niečo organizujú alebo niečo chcú, obracajú práve na klub. Ten vlastne pôsobí ako taký prostredník, ale, samozrejme, to nie je jediné jeho poslanie.

Čo je teda zmyslom Klubu Dr. Milady Horákovej?

Pripomínať si odkaz a uchovávať hodnoty, ktoré Milada Horáková sama obhajovala. Myšlienkovo nadväzovala na Tomáša Garrigua Masaryka a Edvarda Beneša, teda na prvorepublikovú demokratickú tradíciu. Organizujeme prednášky, pripomíname výročia, tlačíme knihy a vydávame časopis Masarykův lid. V januári 2020 budeme oslavovať 30 rokov od jeho založenia. Klub zakladali v čase Nežnej revolúcie bývalí kolegovia Milady Horákovej.

Ste právnička, rovnako ako bola aj Milada Horáková. Je vaše vzdelanie, profesia to, čo vás spojilo? Je to dôvod, pre ktorý ste sa začali venovať jej odkazu a stali ste sa členkou klubu?

Vôbec nie. Impulzom pre činnosť v klube bol môj dedko, ktorý bol rovnako politickým väzňom. V roku 1959 bol odsúdený za rozvracanie republiky. Pôvodne to vyzeralo hrozivo, v odvolacom konaní dostal podmienku. Nechcel odovzdať svoje pozemky do družstva a navádzal na to aj ostatných roľníkov. Okrem toho, v 30. rokoch žil v Kanade, tak sa súdruhovia báli, či neodkukal výhody slobodnej spoločnosti. Bola to najmä babička, ktorá nám vnúčatám hovorila o tom všadeprítomnom strachu, s ktorým museli žiť.

Klub nechal Milade Horákovej postaviť pomník, pretože sa ani nevie, kde bol rozviaty jej popol. Chodia k nemu ľudia? 

Zrejme máte na mysli symbolický hrob na Vyšehradskom cintoríne. Ten síce nie je miestom jej posledného odpočinku, ale je určite miestom, kde sa ľudia schádzajú. Klub na tomto mieste každý rok v predvečer popravy organizuje aj pietnu spomienku, ktorá už má zavedenú tradíciu a veľmi dôstojný charakter. Hrob teda určite svoj význam má. Vždy, keď k nemu ideme, nájdeme na ňom sviečku alebo kyticu.

Milada Horáková

  • narodila sa 25. decembra 1901;
  • po štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej pracovala v Ústrednom sociálnom úrade hlavného mesta Prahy;
  • pôsobila aj v ženskom hnutí;
  • v roku 1929 vstúpila do národnej socialistickej strany;
  • v roku 1939 sa spolu s manželom zapojila do protinacistického odboja;
  • v auguste 1940 ich zatklo gestapo, až do konca vojny boli väznení;
  • po vojne sa stala poslankyňou v národnom zhromaždení, viedla aj Radu československých žien;
  • po prevzatí moci komunistami v roku 1948 sa na protest vzdala poslaneckého mandátu;
  • pracovala ako radová referentka na Ústrednom národnom výbore v Prahe;
  • v septembri 1949 ju zatkli a 8. júna 1950 odsúdili vo vykonštruovanom monsterprocese za vlastizradu a špionáž na trest smrti;
  • popravili ju 27. júna 1950;

Milada Horáková bola väznená nacistami aj komunistami, ktorí ju napokon popravili. Aká vlastne bola?

Bola silná a statočná. Keď si prejdete fakty z jej života, prežila v ňom veľa ťažkých rokov. Mala vieru v dobro, optimizmus, odvahu sa s problémami popasovať a neutekať hneď, keď sa nedarí. Bola aktívna v mnohých smeroch. Mala snahu meniť veci k lepšiemu a nespoliehať sa na iných. Zároveň však bola empatická, pracovala v sociálnych službách, čo bola po vojne časovo, ale aj psychicky veľmi náročná práca. Sú to obdivuhodné ľudské vlastnosti.

Považovala rozsudok, trest smrti, za svoju prehru?

Myslím si, že vo svojom vnútri bola presvedčená, že spoločnosť zažije lepšie časy a také časy aj všetkým priala. Bola vnútorne presvedčená o tom, ako majú ľudské hodnoty vyzerať. Verila v Boha, v človeka. Slúži jej určite ku cti, že aj v najťažších okamihoch dokázala kráčať so vztýčenou hlavou.

Film Milada ju vykreslil ako nezlomnú. Ani mučením ju nevedeli donútiť k priznaniu. Bolo to tak aj v skutočnosti? 

Myslím si, že áno. Okolnosti celého procesu, jej väznenie, to dokazujú. Vnútorne bola skutočná, silná, držala sa toho, v čo verila. A tým si u komunistov škodila. Neukazovala sa ako zlomená alebo pochybujúca. Aj voči spoluobžalovaným bola ohľaduplná a vypovedala tak, aby nedala žiadnu príčinu iným priťažiť.

Trailer filmu Milada (dostupné na spoplatnenom Netflixe)

Ako dlho Miladu Horákovú mučili?

Za nacistov bola väznená päť rokov, počas komunizmu ďalší takmer rok. Nátlakové prostriedky boli vtedy bežné. Zatiaľ čo nacisti sa uchyľovali skôr k fyzickému násiliu, komunisti používali najmä psychický nátlak. Mali rôzne metódy, ako vypočúvaných trápiť, od nepretržitých aj niekoľkodňových výsluchov až po zamlčovanie alebo vymýšľanie si informácií o rodine.

Ako sa máme spätne pozerať na ten proces? 

Ako na absurdné divadlo. To, čo bolo rôzne spájané a prezentované ako dôkazy, bolo v skutočnosti na odsúdenie žalostne málo. Keď som si po prvý raz prečítala súdny spis, bola som zmätená. Vôbec som nerozumela, čo je vlastne podstatou celej kauzy. Nechápala som, v čom mala spočívať vina obžalovaných. Niekto s niekým hovoril, niekto niekoho poznal a podobne. Takéto drobnosti boli zvláštne spájané a vydávané za protištátnu činnosť. Ten proces musíme vnímať s istým odstupom. Nesmieme sa naň pozerať cez požiadavky súčasného trestného konania.

Po druhej svetovej vojne po návrate z väzenia už uvažovala o tom, že sa bude venovať len blízkym. Čo ju presvedčilo, aby sa venovala politike?

Bola verejným človekom. Snažila sa meniť veci okolo seba. Zaujímala sa o spoločnosť, o politiku vo všeobecnosti, a to domácu, československú, ale aj zahraničnú. Bola intelektuálne na výške a mohla si tak politickú realitu spájať s veľkou predvídateľnosťou. Nechcela stáť bokom. Sú takí ľudia, ktorí i za cenu osobných obetí konajú veci, ktoré sú nebezpečné.

Ako to znášali jej najbližší? 

Hlavne treba povedať, že obeťami totality neboli len tí priamo trestaní, ale aj ich rodiny, deti, partneri, rodičia. Okrem toho, že sa museli vyrovnať s ťažkým osudom svojho blízkeho, sami znášali následky totalitného zaobchádzania. Často stratili zamestnanie, finančne strádali, museli sa vysťahovať z domova.

Jana Kánská v jednom z rozhovorov v minulosti povedala, že by nikdy nemohla byť taká statočná ako jej matka. Vy osudy z päťdesiatych rokov študujete. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by ste sa v tých rokoch zachovali? 

Na to nezistíme odpoveď, pokiaľ sa v takej situácii neocitneme. Výhoda retrospektívy všetko skresľuje. Samozrejme, že by sme všetci radi boli hrdinovia, ale nemali by sme súdiť ani tých, ktorí pod veľkým tlakom podľahli. Fyzické aj psychické násilie, ktoré totality používali, boli nepredstaviteľné. Každý máme hranice strachu či bolesti niekde inde.

Počas procesu s Horákovou napísali tisícky ľudí listy, v ktorých žiadali jej popravu. Boli to reálne listy alebo vymyslené komunistami?

Jedným z prostriedkov, ktorý komunisti využívali na presadenie sa, bola propaganda. Klamali vo svoj prospech. A tak aj odsúdených, ktorých bolo celkovo trinásť v procese s Miladou Horákovou, opisovali ako monštrá pracujúce v neprospech štátu a ľudovodemokratického režimu. Potrebovali si brutálne rozsudky nejak odôvodniť a pomocou klamstva presvedčiť občanov, že takáto brutalita je vlastne spravodlivá. Ťažko hodnotiť, koľko ľudí tomu uverilo a koľkí sa báli, a preto tie listy podpísali. Určite medzi nimi boli takí aj takí.

Ako máme spätne hodnotiť takéto správanie ľudí? 

Opakujem, treba to vnímať prípad od prípadu a hodnotiť individuálne. Určite boli takí, ktorí sa o vec nezaujímali, ale aj takí, ktorí mali strach. No a samozrejme, boli medzi nimi aj horliví komunisti, ktorí to robili z presvedčenia.

Vďaka tomu, že Milada Horáková dostáva slovenské vyznamenanie in memoriam, bude sa aspoň na istý čas pripomínať jej príbeh.

To je mimoriadne dôležité. O to viac, že nejde o minulosť dávnu, ktorú by sme poznali len z kníh. Mnoho obetí totalít, predovšetkým tej komunistickej, ale aj mnoho páchateľov stále žije. Sme povinní sa o tieto veci zaujímať, pretože sa nás bezprostredne týkajú. Podmienky, v ktorých ľudia v dobe oboch totalít, teda nacizmu aj komunizmu, žili, boli natoľko brutálne, že je veľmi dôležité a potrebné pátrať po dôvodoch ich vzniku a existencie.

Aký je odkaz Milady Horákovej? 

Tých hodnotových odkazov je viac. Predovšetkým by sme si mali uvedomiť, že sa musíme zaujímať o veci verejné, rovnako ako ona. Ide totiž o naše spoločné veci. To by si mal uvedomiť každý, kto sa napríklad dnes ani len neobťažuje ísť k voľbám. Potom je to určite otázka humanizmu. Tá je nesmierne dôležitá. Úcta k človeku a k ľudskému životu boli pre ňu príznačné. A potom, samozrejme, schopnosť bojovať za svoje presvedčenie, a to aj za tú najvyššiu cenu. Toto je odkaz, ktorý má nadčasovú hodnotu.

V novembri sme si v Česku aj na Slovensku pripomenuli 30. výročie Nežnej revolúcie. Ako sme sa vyrovnali s komunistickou minulosťou? 

Nedostatočne. Máme zákon o protiprávnosti komunistického režimu, jej páchateľov sme však nepotrestali. Je dôležité, aby sme opakovane prebádali jednotlivé skutky, odhaľovali, študovali, pripomínali a tam, kde boli spáchané zločiny, ich aj súdili a trestali. Toto odsúdenie však treba vnímať skôr v rovine morálnej, hodnotovej ako právnej. Bolo by potrebné vyvinúť maximálne úsilie pre potrestanie zla, aby sa nastolil zdravý hodnotový rámec. Na jeho vrchole musí stáť človek, ochrana života a ľudská dôstojnosť. To sa nestalo a a súčasný stav vecí verejných v oboch štátoch, v Česku aj na Slovensku, tomu dáva za pravdu.

Sama ste povedali, že páchatelia komunistického režimu neboli potrestaní. Ste právničkou, advokátkou, ako to vnímate?

Samozrejme, že to nevnímam ako správny a spravodlivý stav. Spoločnosť má povinnosť nastaviť systém hodnôt, ktoré chráni a ich ohrozovanie brániť a trestať. V dobe komunistickej totality, špeciálne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, sa v našich krajinách uplatňovala voči vlastným občanom brutalita, nikto si nemohol byť istý životom, a to ani vtedy, keď nič zlé neurobil. Mrzí ma, že nás nechávajú tieto veci pomerne ľahostajnými.

Spomeniete si na príbeh inej ženy z bývalého Československa, ktorá by bola taká statočná ako Milada Horáková? Alebo ktorej príbeh by sa dal prirovnať k tomu jej? 

Pripomenula by som veľmi podobný osud, a to Františky Plamínkovej. Bola popravená na Kobyliskej strelnici v roku 1942 za heydrichiády za protinacistický odboj. Bola to učiteľka, novinárka a politička, významná predstaviteľka ženského emancipačného hnutia. Paradoxom je, že sa s Miladou Horákovou veľmi dobre poznali. Spolupracovali aj v Ženskej národnej rade a myslím si, že boli aj rovnako hodnotovo založené. Žiaľ, Františka Plamínková už takmer úplne vymizla z povedomia širokej verejnosti.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie