Krehký príbeh o mori a o priateľstve

More, ktoré sa nám otvára pred očami v útlom románe kanadského spisovateľa Denisa Thériaulta má bezpochyby ľudské vlastnosti. Je nevyspytateľné, nemilosrdné a kruté, dokáže však aj pohladiť, ukolísať a zmyť z pokožky i z človečieho vnútra všetko nečisté. Toto more nekompromisne vstupuje do životov ľudí a zásadne ovplyvňuje stav vecí i duší.

Thériaultov román Chlapec, ktorý patril moru je dojemným príbehom lásky a priateľstva dvoch dospievajúcich mladých mužov, je o sile rodiny i prírody, ale aj o zásadných otázkach, ktoré sa nám vynárajú pri pohľade na morskú hladinu. Čo sa ukrýva pod tou tenkou zrkadlovou vrstvou? Je tam azda dáky iný svet? Podmorské kráľovstvo?

Denis Thériault je slovenskému čitateľskému publiku známy z českých prekladov série kníh o osamelom poštárovi, ktorý experimentuje s japonskou básnickou formou haiku i cudzími milostnými životmi. Jeho krehučký román Chlapec, ktorý patril moru prináša vydavateľstvo Albatros pod značkou Lindeni v preklade Kristíny Hečkovej, ktorá sa svojimi ilustráciami postarala aj o jemný výtvarný sprievod.

Zamrznutí  v samote

Osamelosť sa nemeria tým, ako dlho sme sami, ale tým, koľko ľudí sme stretli, a nijako sa nás to nedotklo, nijako to nezasiahlo do nášho života, nijako to nami nepohlo. A je to zároveň stav bytia, v ktorom je možné prežiť normálny a pokojný život. Teda v prípade, ak si nezmýlime osamelosť s prázdnotou.

Thériaultov bezmenný rozprávač je dospievajúci chlapec, ktorý žije so svojimi rodičmi a starými rodičmi v malom mestečku na severe Kanady. Ráno čo ráno chodieva na neďalekú pláž, aby sa nadýchal mora a precítil prichádzajúci deň.

Nikdy však nie je prvý, vždy ho predbehne on, Luc Bezeau, samotársky podivín z jeho triedy, mĺkvy objekt šikany a tajomný filozof, ktorý ešte nedostal príležitosť, aby naplno prejavil svoju náuku.

Do pokojného života rozprávača zrazu nečakane a fatálne zasiahnu dôsledky choroby, ktorú sám pre seba nazval skútermániou. Ide o posadnutosť snežnými skútrami, ktorou trpia mnohí obyvatelia týchto severných oblastí. Počas jedného zo skútrových výletov rozprávačových rodičov dôjde na 54. kilometri k tragickej kolízii s vlakom. Otec neprežije, matka zostane paralyzovaná v hlbokej kóme a zlomený chlapec celkom sám so starými rodičmi.

Tieto udalosti, pochopiteľne, prudko otrasú jeho životom, avšak v priestore, ktorý vznikol po tom všetkom, čo sa tak náhle zrútilo, sa veľmi rýchlo ukážu aj celkom nové a nečakané možnosti. Napríklad – na vznik jedného pekného priateľstva.

Nebáť sa dýchať pod vodou

„Podľa mňa je duševne narušený alebo to veľmi dobre predstiera. Volá sa to mizantropia. Neviem, či ju zdedil, nadobudol v útlom detstve, alebo sa sám rozhodol vylúčiť zo spoločnosti mladých Ferlanďanov, no fakt je, že v celej škole neexistuje chlapec, ktorý by bol menej obľúbený.“

Takto charakterizuje Luca Bezeaua náš rozprávač, ktorý tiež nepatrí medzi najobľúbenejších a spoločensky najvyťaženejších žiakov miestnej školy. Ten zvláštny Luc ho však napriek týmto príkrym slovám akýmsi osobitným spôsobom priťahuje. Ako magnet. Možno preto, že v skutočnosti vidí oveľa viac, možno preto, že sa snaží nahliadnuť aj pod viditeľnú škrupinu, do neznámych vrstiev.

Ich priateľstvo sa začalo výbuchom podvedomia, ktoré znenazdajky porazilo vedomý strach z bitky i bolesti a postrčilo rozprávača, aby zasiahol proti partičke tyranov zvaných Kyklopi, ktorí na pravidelnej báze šikanovali bezbranného Luca.

Dvoch osamelých chlapcov po tomto incidente spojí pevné priateľské, ba takmer až bratské puto. Je to puto vylúčených. Puto ľudí vytlačených za okraj. A napriek tomu šťastných. Ťažko však povedať, či sa týmto spojením ich osamelosť znegovala, alebo naopak, ešte viac umocnila.

Luc nie je jednoduchá ľudská postavička. Spoznať ho možno najlepšie počas dlhej túry, alebo vo vytrvalom mlčaní na brehu mora. Ale nejde len o spoznávanie, ide aj o iné procesy. Napríklad o to, že Luc dokáže otvoriť myseľ rozprávača, aby sa nebál hoci aj dýchať pod vodou či privolať naspäť medzi živých matku živoriacu vo vegetatívnom stave.

Chlapci sú vo veku, keď sa vzďaľujú od detstva, no na dospelosť ešte nedovidia. A v okamihoch, keď spoznávajú jeden druhého, učia sa najviac sami o sebe.

Vedúci špeciálnych efektov

Životy oboch priateľov sa nachádzajú v bode, keď je zrejmé, že jediné, čo im môže pomôcť, je skutočný zázrak. Tak to aspoň nachystal boh, ktorého rozprávač ironicky nazýva Vedúcim špeciálnych efektov. Lenže obaja chlapci vedia, že uskutočniť zázrak vlastne nie je nič zložité, stačí uveriť, že je to možné, stačí pripustiť tú možnosť.

Luc žije s tyranským otcom, ktorého chlapci prezývajú Sviňa, a zdá sa, že neexistuje žiadna možnosť, ako sa z tohto pekelného kruhu vymaniť. O matku prišiel ešte ako batoľa – nikto nevie ako, nikto nevie prečo a najmä – nikto nevie, či je vôbec ešte nažive.

Sviňa ju pred Lucom nikdy nenazve inak ako pobehlica, čím sa priepasť medzi nimi prehlbuje a modriny na chlapcovom tele pribúdajú geometrickým radom. Zatiaľ si Luc z časopisov vystrihuje tváre a postavy žien, čím si vytvára akési archetypy matiek. A neprestáva veriť, že raz stretne aj tú skutočnú.

Do stavu „bez matky“ bol po nehode vrhnutý aj rozprávač, no tá jeho, aj keď spiaca, je aspoň hmatateľná. Ešte v stave kómy sa medzi ňou a Lucom vytvorí zvláštny silný vzťah, a keď ju napokon chlapci preberú k životu (s pomocou modly vypchatého leguána z Galapág, ktorú ukrývajú v jaskyni), matka prijme neznámeho chlapca za svojho.

Projekt návratu matky medzi živých je ďalším bodom programu, ktorý ešte silnejšie spojí a prepletie životy oboch chlapcov. Naučiť ju znova hľadieť na svet, chodiť, zbaviť sa strachu a tešiť sa zo života napriek tomu, že celá jeho polovica zmizla v nenávratne, to je teraz ich hlavná úloha. Prázdno treba najprv pomenovať. A potom hľadať cestu k jeho zaplneniu.

Riziko hĺbkovej choroby

Lucovým druhým domovom je more. V objatí vody sa cíti vo svojom živle, sčasti možno aj preto, že tento stav mu pripomína jediné okamihy, ktoré trávil v spoločnosti svojej matky kdesi v jej vnútri. Je si celkom istý, že ľudia dokážu dýchať pod vodou, že to len z lenivosti zabudli, a že hlboko pod morskou hladinou sa nachádza akýsi mýtický svet, ktorého existenciu nemôžeme potvrdiť, ale ani spochybniť. A práve tam sa raz chce vrátiť ako do zasľúbenej zeme.

„Aby ste videli jeho ojedinelú krásu, musíte ho hodiť do vody a pozorovať, ako pláva s pôžitkárskym oduševnením tuleňa. Jeho vychudnuté končatiny a čaptavé chodidlá, po ktorých sa na súši tacká ako tučniak, sa vo vode prirodzene premenia na plutvy a umožnia mu sebaisto sa pohrúžiť do vĺn.“

Aj vo svojich mystických snoch sa premieňa na akéhosi morského muža, ktorého jediným osudom je návrat do objatia mora.

Tajomnú hĺbku však nemá len more, ale aj rodinné zväzky, o ktorých vie v malom mestečku najmenej vždy ten, koho sa najviac dotýkajú. A keď sa do tajomstiev svojho života ponoríte príliš prudko, môže nastať to, čo potápači nazývajú hĺbkovou chorobou. Úplný kolaps. Zatmenie.

Román Denisa Thériaulta Chlapec, ktorý patril moru v sebe ukrýva rytmus i tempo obrovskej masy vody, ktorá sa s nesmiernou gráciou pohybuje po povrchu našej planéty a tvorí jej absolútny základ.

Za jej zdanlivou ľahkosťou, kdesi pod tenkou vrstvou hladiny, sa však ukrýva hĺbka, na ktorej koniec tak ľahko nedosvietime ani tou najlepšou baterkou. Aby sme ju odhalili, musíme vstúpiť dovnútra.

Do Thériaultovej knihy sa môžeme ponoriť bez strachu, môžeme sa v nej pokojne kúpať a prežívať podobné pocity, ako Luc pri plávaní v mori. Vytrženie, úžas, i náhle pozabudnutie na to, že pod hladinou ešte stále nevieme dýchať.