Napriek strachu, ktorý vyvolávala, minulý rok európska krajná pravica stagnovala
Popularita krajne pravicových strán sa nehýbala a každý jej volebný úspech sprevádzal neúspech inde. Najlepšie by bolo, keby mainstream pozval populistov do vlády, aby sa tam znemožnili.
Máme za sebou ďalší rok a v Európe aj ďalšiu hrozbu, ktorá sa nepremenila na skutočnosť. Hoci sú krajne pravicové strany dnes už pevnou súčasťou politickej scény na kontinente, minulý rok tu nedosiahli žiadne signifikantné úspechy. Napriek zväčšujúcej sa politickej fragmentácii sa stred ešte stále drží. A nacionalistickí populisti sú tak ako doteraz nepripravení a neschopní vládnuť.
Valónsky prepadák
Keď som vo februári išiel do Bruselu, aby som sa porozprával s Michelom Modrikamenom, belgickým právnikom, ktorý bol považovaný za styčného dôstojníka amerického nativistického ideológa Steva Bannona v Európe, mal som tušenie, že krajná pravica v roku 2019 moc nezažiari. Bannon hovoril o operácii, ktorej cieľom malo byť rozvrátenie Európskej únie prostredníctvom radikálnej krajne pravicovej vlny v májových voľbách do Európskeho parlamentu. Ale Modrikamen, líder Ľudovej strany, malého nacionalistického zoskupenia vo Valónsku, ktoré je frankofónnou časťou Belgicka, nepracoval na ničom podobne ambicióznom. Namiesto toho sa zaoberal organizovaním diskusného klubu pre európskych nacionalistických a konzervatívnych politikov.
Sny o centralizovaných generálnych štáboch nacionalistických strán sa ukázali neuskutočniteľné napríklad z dôvodu prísnych zákonov o financovaní kampane. Americké peniaze a technologické know-how neprišli. A spomínaná Ľudová strana sa v júni po sklamaní z európskych a belgických volieb rozpustila.
Z tohto zatiaľ nemrazí
Matteo Salvini, taliansky burič a demagóg, ktorý vedie protiimigrantskú stranu Liga, bol ďalší Bannonov priateľ, ktorý sa pokúsil dať pred voľbami do Európskeho parlamentu dokopy medzinárodnú koalíciu nacionalistov. Spojenectvo ohlásili na veľkom zhromaždení v Miláne, ale frakcia Identita a demokracia, ktorú sformoval Salvini a jeho spojenci, skončila so 73 miestami ako len piata najväčšia stranícka skupina v 751-člennom zbore.
Oproti Európe národov a slobody, ktorá zoskupovala podobné strany v predchádzajúcom volebnom období, je to zlepšenie o 37 kresiel, ale tento nárast prišiel na úkor podobne naladených skupín. Salviniho výtvor nemal žiadny vplyv na obsadenie najvyšších miest v Európskej únii a nehrá ani žiadnu úlohu v rozhodovaní celého bloku. S prihliadnutím na to, že európske voľby bývajú často prostriedkom, ako dávajú voliči v jednotlivých členských krajinách najavo svoju frustráciu, a že majú len malý vplyv na ekonomiku, sa dá ich výsledok z hľadiska krajnej pravice interpretovať ako premárnená príležitosť.
Vo voľbách do Európskeho parlamentu mohla krajná pravica dúfať len v symbolické víťazstvo, moc v EÚ sa totiž do veľkej miery koncentruje na národnej úrovni. Lenže ani tu sa krajne pravicovým stranám nepodarilo dosiahnuť žiadne spektakulárne víťazstvo.
