Vyznamenaná lekárka: Problémom nie je prijatie dieťaťa s Downovým syndrómom, ale postoj ľudí

Mária Šustrová je lekárka, ktorá sa roky venuje deťom s Downovým syndrómom a ich rodičom. Jej syn Juraj má vyše 40 rokov a má Downov syndróm.

Prezidentka Márii Šustrovej udelila štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti pozitívneho zviditeľňovania detí s Downovým syndrómom.

Aké to bolo, keď ste sa dozvedeli, že získate štátne vyznamenanie?

Bola som prekvapená a veľmi šťastná. Mimoriadne si vážim, že vyznamenanie dostanem z rúk pani prezidentky. Pani Zuzana Čaputová je síce mladý človek, ale rozhľadený a s veľkým srdcom, so zmyslom pre korektnosť a navyše je veľká bojovníčka za spravodlivosť. Som nesmierne rada, že máme prezidentku, ktorú nám závidia aj okolité štáty. Keď hovorím s českými kolegami, tak sa ma bežne pýtajú, ako sa má „naša Zuzanka“. To sa mi predtým nikdy nestávalo.

Dlhodobo sa venujete ľuďom s Downovým syndrómom a ich rodinám. Ako sa im na Slovensku žije?

Na vyznamenanie ma navrhli moji pacienti, rodičia detí s Downovým syndrómom. Starám sa o tieto deti od narodenia, dôležité je, že pomoc a poradenstvo dostávajú najmä rodičia. V ambulantnej starostlivosti mám deti od narodenia až po najvyšší vek – teda nad 50 rokov. Stávam sa takým „rodinným lekárom“. Vďaka vede a pokroku sa urobilo veľa pre ľudí s Downovým syndrómom na poli zdravotníctva, školstva a sociálnej pomoci. Mnoho týchto detí a dospelých žije v inkluzívnej spoločnosti, veľa z nich je integrovaných, mnohí sú úspešní športovci, umelci alebo jednoducho vo svojej práci. Dospelí ľudia s Downovým syndrómom sú v práci veľmi vytrvalí a spoľahliví. O niektorých ľuďoch hovoríme, že majú radi šport, iní umenie, niekto knihy, a o mojom synovi hovoríme, že má rád prácu. Od začiatku som verila, že v týchto ľuďoch je obrovský potenciál a že majú niečo, čo vyrovnáva chamtivosť a naháňanie sa za materiálnymi vecami, ktoré v tomto svete vládnu. Majú veľmi dobré srdce.

V jednom rozhovore ste povedali, že si akoby vyrovnávali to, čoho dostali menej, empatiou, ktorej majú omnoho viac. Ako sa to prejavuje?

Príde malý šesťročný človiečik do ambulancie, pozrie sa na mňa a povie: „Ale ty si dnes smutná.“ Všimol si, že som možno zle spala alebo mám veľa práce. Mám to denne, lebo mám doma takmer 42-ročného syna Juraja s Downovým syndrómom. Kamarátka mi povedala, že Juraj prišiel na tento svet, aby mi ukázal cestu, ako týmto ľuďom pomáhať. On okamžite rozozná, ak sa mi niečo stalo. Bežne sa dnes už ľudia nepozerajú do tvárí, pozerajú sa do mobilov a počítačov, ale tieto deti čítajú z vašej tváre a dokážu zistiť, keď sa niekto necíti dobre alebo naopak, keď je šťastný.

Narodenie Juraja bol zlomom aj vo vašej kariére. Pôvodne ste pracovali na oddelení imunológie a alergológie. Čo bol ten moment, keď ste si povedali, že sa budete venovať deťom s Downovým syndrómom?

Nebolo to náhle rozhodnutie. Pôvodná téma moje kandidátskej práce sa týkala atopického ekzému. No moja školiteľka