Denník N

Rómskeho žiaka nechala prepadnúť, učiteľka zo špeciálnej školy v Košiciach dnes vie, čo by robila inak

Zuzana Réveszová. Foto - archív Z. Réveszovej
Zuzana Réveszová. Foto – archív Z. Réveszovej

„Dnes by som už vedela, že mohol postúpiť do ďalšieho ročníka, ale ja som ho úplne ignorovala. A koľko ďalších takých bolo,“ hovorí učiteľka Zuzana Réveszová.

Zuzana Réveszová najprv učila v bežnej základnej škole, potom v súkromnej a nakoniec v špeciálnej, kde učí dodnes. V bežnej sídliskovej škole sedela za katedrou, deti ju poslúchali, a ak niekto nevedel dobre čítať, dala mu to pocítiť. Keď nastupovala do špeciálnej školy, rodina sa jej pýtala: načo si tak dlho študovala, keď teraz učíš také deti?

Špeciálna škola však Réveszovú priviedla k inému učeniu a spolu s rómskym asistentom začali budovať v triede dobrú klímu. Teraz školí učiteľov o tom, ako vyzerá inklúzia, a hovorí, že práve neochota učiteľov je stále najväčšou prekážkou. V rozhovore vysvetľuje, aké to bolo, keď mala ako jedna z prvých učiteľov na Slovensku rómskeho asistenta. A prečo ich špeciálna škola išla opačnou cestou – namiesto posielania detí so znevýhodnením do bežnej školy otvorila triedy bežnej základnej školy v špeciálnej škole.

Prešli ste bežnou základnou školou aj súkromnou. Sú to odlišné svety?

Deti sú rovnaké. Videla som, že majú spoločné problémy, ak sa im rodičia nevenujú, či je to v špeciálnej, bežnej, alebo aj súkromnej škole, kde sú to deti podnikateľov. Majú niečo spoločné, a to potrebu pútať pozornosť, aby si ich niekto všimol. To, že sa rodičia nevedia deťom venovať alebo na to nemajú možnosť alebo čas, čo je bežné v strednej triede, zanecháva rovnaké stopy.

Čo ešte?

Spoločné je aj to, že v školách klesá počet žiakov a vyučovanie sa mení. Učila som v 90. rokoch vo veľkej sídliskovej škole, kde som mala v triede 35 detí, učila som na dve zmeny, v triede boli štyri rady lavíc po desať a deti sedeli ticho ako pečiatky. Sedela som za katedrou a počúvali ma, aj keď som bola ešte mladá a začínajúca. Potom sídlisko pomaly starlo a po materskej dovolenke pre mňa už nemali miesto, tak som nastúpila do špeciálnej, vtedy osobitnej školy. Výrazne klesol počet žiakov aj v špeciálnej škole.

Mali ste aj v tej bežnej škole rómskych žiakov?

Mala. Jedného chlapca. Toho som nechala bez problémov prepadnúť. Dnes by som už vedela, že mohol postúpiť do ďalšieho ročníka a ísť podľa iných osnov, mohol sa doučovať. Ale ja som ho úplne ignorovala. A koľko ďalších takých bolo! Ale tak sme boli vychovávaní aj my: Róm sedel vzadu, nikto si ho nevšímal, cez hodinu sa ani raz neozval, pretože nič nevedel. Väčšinou bol aj starší ako všetci ostatní, lebo prepadol a nechodil do školy. Vďaka rómskemu asistentovi, ktorého som dostala v špeciálnej škole, som však všetko začala vnímať inak.

Ako by ste v bežnej škole pri takomto chlapcovi postupovali inak?

Keď som učila prvé dva roky, celé dni som sedela za katedrou a deti poslušne pracovali. Občas som sa prešla, a keď niekto nevedel dobre čítať, dala som mu to pocítiť. Mala som jedno pomalšie dievčatko, ktoré som poslala na psychologické testy. Otec sa mi snažil vysvetliť, že je iba pomalšia, ja som však trvala na svojom. Katedru pred žiakmi nemám už dávno, je to pre mňa bariéra. Je úplne bokom, len poobede si za ňou píšem nejaké veci. Počas vyučovania používam len pomocný stolík, na ktorom mám pomôcky. Stále sedím medzi žiakmi, podľa toho, ako to potrebujú. Dnes by som úplne inak mala aj lavice. Snažili by sme sa, aby sa chlapec cítil v triede lepšie, určite by nesedel vzadu.

Mal by aj iné učivo, iné osnovy?

Áno, dalo by sa to, už sú na to rôzne spôsoby. Mohol by napríklad postúpiť ďalej, ale išiel by podľa osnov predošlého ročníka. Ale učitelia nehľadajú spôsoby. Prichádzam do kontaktu s učiteľmi, ktorí si myslia, že už všetko vedia a netreba sa im učiť. Ale my dnes učíme už inú generáciu a oni si to nevšimli. Hoci sa trápia, nechcú si pripustiť, že sa má učiť inak.

Čo sa zmenilo?

Veľa.

Rozhovory

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie