Atentáty vojne nezabránia

Autorka je profesorka medzinárodných vzťahov na The New School v New Yorku

Pre gaučového bojovníka, ako je americký prezident Donald Trump, ktorý dostal päť odkladov nástupu do služby vo Vietname, musia atentáty pôsobiť ako jednoduché riešenie komplikovanej zahraničnopolitickej situácie.

Zaútočíte na vedenie nepriateľskej krajiny napríklad dronom alebo výstrelom z pušky a vaše problémy sú razom vyriešené. V skutočnosti ne­existuje žiadna historická opora pre presvedčenie, že atentáty niečo vyriešia. Existuje však veľa precedensov, ktoré dokazujú, že veci veľmi výrazne zhoršujú.

Atentáty sú takmer v každom prípade zúfalými hrami, ktoré zvyčajne nerozohrávajú štátnici, ale angažovaní ideológovia. Jasné je to prinajmenšom od „zlatého veku atentátov“ v Európe a Amerike na prelome 19. a 20. sto­ročia.

V týchto dekádach anarchisti zavraždili dvoch amerických prezidentov – Jamesa Garfielda a Williama McKinleyho, ruského cára Alexandra II., habsburskú cisárovnú Alžbetu, manželku Františka Jozefa I., talianskeho kráľa Umberta I., francúzskeho prezidenta Sadiho Carnota a dvoch španielskych premiérov – Antonia Cánovasa del Castilla a Josého Canalejasa y Méndeza.

Dvaja veľkí hrdinovia týchto anarchistických atentátov, Michail Bakunin a princ Peter Kropotkin, boli Rusi, čo nie je nič prekvapujúce. Napokon, podľa slov nemenovaného súdobého ruského diplomata, ktorého citoval Georg Herbert zu Münster, Rusko 19. storočia by sa dalo označiť za „absolutizmus udržiavaný atentátmi“ alebo, ako to nazvala harvardská kultúrna historička Maya Jasanoffová vo svojej štúdii Hliadka na úsvite: Joseph Conrad v globálnom svete, „propagandou dynamitom“.

Nástroj duševne chorých

Jasanoffová narážala na Conradovho Tajného agenta, temne cynický príbeh poľsko-anglického novinára, v ktorom obchodník s pornografiou, nie nejaký politický fanatik, snuje teroristické zverstvá. Zdá sa, že taktika, o akej píše Conrad, je nástrojom duševne chorých, morálne skorumpovaných jedincov, no nie vládnych predstaviteľov.

Napokon, násilnícka anarchia Bakunina a Kropotkina prispela k vzniku Sovietskeho zväzu, ktorý bol za Stalinových čias najtotalitnejším štátom, aký kedy svet poznal. Na tento titul by mohla pohodlne ašpirovať aj Mao Ce-tungova Čína a aj príchod veľkých dát, technológie rozoznávania tvárí a umelej inteligencie, ktorý by umožnil, aby si ho udržala aj za vlády súčasného prezidenta Si Ťin-pchinga.

A ak bolo cárske Rusko „absolutizmom udržiavaným atentátmi“, Japonsko v 20. a 30. rokoch minulého storočia zdokonalilo politiku, v ktorej sa vražda stala bežným vojenským prostriedkom ovplyvňujúcim vládnu politiku.

Pri odhodlaní eliminovať civilnú opozíciu pri japonskej invázii a prevzatí Číny viaceré extrémne nacionalistické živly z japonskej armády a námorníctva zosnovali sériu atentátov, aby dosiahli svoje politické ciele.

V roku 1932 tak bol zavraždený premiér Inukai Cujoši, ktorý rokoval o Londýnskej zmluve z roku 1930 (pre ktorú malo Japonsko v očiach nacionalistov pri námornom zbrojení horší status ako Spojené štáty či Spojené kráľovstvo). Útočníci pôvodne plánovali zabiť aj Charlieho Chaplina, ktorého Inukai predtým v ten deň hostil na recepcii.

Nízke tresty udeľované vrahom len povzbudzovali ďalšie a ďalšie politické krviprelievanie. Hoci organizátori „incidentu z 26. februára“ zlyhali pri snahe zavraždiť premiéra Keisukeho Okadu alebo zajať cisára Hirohita ako rukojemníka, podarilo sa im zabiť ministra financií Takahašiho Korekijoa (niekedy nazývaného japonský Keynes) a admirála Saita Makota, jedného z cisárových najbližších vojenských poradcov. Ďalší admirál, Kantaro Suzuki, bol zranený.

Istým spôsobom boli tieto atentáty úspešné, pretože japonskí militaristi tak zastrašili vládu a cisársky palác, že ich politiku v Číne a inde už nebolo možné spochybňovať. Cesta k vojne a konečnej skaze Japonska teda ostala otvorená.

Aj osobná pomsta

Je pravda, že niektoré štátom sponzorované atentáty a pokusy o atentáty obsahujú prvok osobnej pomsty. Stalin nenávidel Leva Trockého a nepochybne ho potešilo, keď španielsky komunista a agent sovietskej NKVD Ramón Mercader jeho rivala zavraždil.

Ruského prezidenta Vladimira Putina zase obvinili z údajného príkazu na zabitie bývalého agenta KGB Alexandra Litvinenka rádioaktívnym polóniom v roku 2006 a otravu Sergeja Skripaľa a jeho dcéry, ktorí v roku 2018 našťastie prežili, aj keď boli vystavení nervovému jedu novičok. Putin si údajne ich útek do Londýna vyložil ako osobnú urážku.

Pokiaľ však ide o atentáty, svetové demokracie by nemali byť pokrytecké. Je ľahké predstaviť si, že neopätované city boli aj za pretrvávajúcimi snahami vodcov Spojených štátov o atentát na Fidela Castra. Využívali na to všetko možné, od jedu až po vybuchujúce cigary. A tiež to bol britský pokus o atentát na Napoleona, ktorý viedol k obnoveniu vojnového konfliktu v Európe po uzavretí Amienského mieru.

Dvojica politológov – Benjamin Jones zo Severozápadnej univerzity a Benjamin Olken z MIT, sa skutočne pokúsila kvantifikovať, aké neúčinné sú atentáty, keď ide o politiku. Preskúmali 298 spáchaných atentátov od roku 1875 a zistili, že úspech nie je zaručený. Veď iba 59 pokusov sa skončilo želanou smrťou.

Jonesov a Olkenov výskum navyše priamo súvisí s atentátom na Kásema Solejmáního. Zistili, že ak vláda siahne po takomto cielenom atentáte, vojne zabráni alebo ju minimalizuje len málokedy.

Tak, ako je to v Trumpovom prípade obvyklé, svet bol možno práve svedkom prázdneho – a z dlhodobého hľadiska potenciálne veľmi drahého – gesta.

© Project Syndicate