Atentáty vojne nezabránia

Autorka je profesorka medzinárodných vzťahov na The New School v New Yorku

Pre gaučového bojovníka, ako je americký prezident Donald Trump, ktorý dostal päť odkladov nástupu do služby vo Vietname, musia atentáty pôsobiť ako jednoduché riešenie komplikovanej zahraničnopolitickej situácie.

Zaútočíte na vedenie nepriateľskej krajiny napríklad dronom alebo výstrelom z pušky a vaše problémy sú razom vyriešené. V skutočnosti ne­existuje žiadna historická opora pre presvedčenie, že atentáty niečo vyriešia. Existuje však veľa precedensov, ktoré dokazujú, že veci veľmi výrazne zhoršujú.

Atentáty sú takmer v každom prípade zúfalými hrami, ktoré zvyčajne nerozohrávajú štátnici, ale angažovaní ideológovia. Jasné je to prinajmenšom od „zlatého veku atentátov“ v Európe a Amerike na prelome 19. a 20. sto­ročia.

V týchto dekádach anarchisti zavraždili dvoch amerických prezidentov – Jamesa Garfielda a Williama McKinleyho, ruského cára Alexandra II., habsburskú cisárovnú Alžbetu, manželku Františka Jozefa I., talianskeho kráľa Umberta I., francúzskeho prezidenta Sadiho Carnota a dvoch španielskych premiérov – Antonia Cánovasa del Castilla a Josého Canalejasa y Méndeza.

Dvaja veľkí hrdinovia týchto anarchistických atentátov, Michail Bakunin a princ Peter Kropotkin, boli Rusi, čo nie je nič prekvapujúce. Napokon, podľa slov nemenovaného súdobého ruského diplomata, ktorého citoval Georg Herbert zu Münster, Rusko 19. storočia by sa dalo označiť za „absolutizmus udržiavaný atentátmi“ alebo, ako to nazvala harvardská kultúrna historička Maya Jasanoffová vo svojej štúdii Hliadka na úsvite: Joseph Conrad v globálnom svete, „propagandou dynamitom“.

Nástroj duševne chorých

Jasanoffová narážala na Conradovho Tajného agenta, temne cynický príbeh poľsko-anglického novinára, v ktorom obchodník s pornografiou, nie nejaký politický fanatik, snuje teroristické zverstvá. Zdá sa, že taktika, o akej píše Conrad, je nástrojom duševne chorých, morálne skorumpovaných jedincov, no nie vládnych predstaviteľov.