Denník N

Nudil sa v korporáte, v Kanade si kúpil dodávku a deväť mesiacov v nej žil a cestoval

Foto - Rado Hanko
Foto – Rado Hanko

Rado Hanko dnes chodí po Slovensku, premieta a spieva o tom, čo zažil.

Pracovali ste vo veľkej nadnárodnej spoločnosti, v januári 2018 ste dali výpoveď. Prečo?

Už som tam bol päť rokov a začínal som chápať, že to nie je práca, ktorú som ochotný robiť celý život. Sedieť za počítačom vo veľkej kancelárii a monotónne opakovať to isté ma nebavilo. Mal som síce povolený aj „home office“ a zarábal som dobré peniaze, nedávalo mi to však zmysel. Predstava, že takto strávim ďalších dvadsať rokov, bola hrozná.

Rozhodli ste sa cestovať a vybrali ste si Kanadu.

Lebo práve do nej som získal jednoročné pracovné víza. Vyberajú ich lotériou. Získala ich aj moja priateľka. Kúpil som si jednosmernú letenku, netušil som, kedy sa vrátim. Cestovanie lákalo aj priateľku, tak o pol roka v septembri dala tiež výpoveď a priletela za mnou.

Začínali ste vo Vancouveri. Tušili ste, čo budete robiť?

Nie. Najskôr som dokonca premýšľal nad IT, teda nad tým, čo som robil doma. Bol som aj na jednom pohovore, našťastie ma neprijali. Až potom mi došlo, že by som vlastne robil to isté, len na druhej strane sveta. Šialené.

Vytočilo ma to, tak som si spravil kurz snowboardového inštruktora. Učil som ľudí, lenže skončila sa zima a bol som bez práce. Šiel som preto robiť maliara na stavbu. Vyčistila sa mi tam hlava. Stavali sme dom pre strašne prachatého Číňana. Obrovská vila, množstvo nekonečnej roboty.

Sedel som pri zábradlí, natieral ho štetcom, potom som šiel natierať drevené dielce a iné veci. Popritom som premýšľal, čo ďalej. Vonku bola jar, teplo, tešil ma fyzický pohyb.

Nakoniec ste sa uchytili na Granville Islande medzi takzvanými buskermi, teda pouličnými umelcami.

Je to poloostrov v strede Vancouveru, asi najkrajšia časť centra mesta s veľkým trhoviskom a plná turistov. Buskerov tam vystupuje mnoho. Klasicky hrajú, spievajú a robia šou na vyhradených miestach a námestíčkach, pričom im ľudia hádžu peniaze. Všetci sú riadne nazvučení a nie je v tom žiadny chaos.

V akom zmysle?

Nik sa tam nemôže postaviť len tak a otravovať turistov. Mesto na to vydáva licencie. Podmienkou je žiadosť a následná skúška pred komisiou, ktorá zváži, či sa tam hodíte a či má vaše umenie zmysel a pridanú hodnotu. Následne musíte zaplatiť ročný poplatok. Ide totiž o prestížne miesto a mesto chce, aby turisti boli spokojní.

Vy ste hrali na gitare a spievali?

Presne tak. Uspel som na skúške, gitare a spievaniu sa venujem už pomerne dlho. Rovno som prestal s ostatnými prácami a sústredil sa výhradne na hranie na ostrove.

Každé ráno sme sa všetci zhromaždili na určité miesto, prišiel zástupca mestskej rady a urobil sa rozpis pre všetkých na daný deň. Miesta sa žrebovali, keďže je to najspravodlivejší systém určovania, kto, kde a kedy bude vystupovať. Ak som si vyžreboval jednotku, mal som právo ako prvý si vybrať miesto a čas, kde budem hrať.

Takto sme na celý deň obsadili všetky „fleky“ a nik sa s nikým nehádal. Presne som vedel, že o jedenástej hrám na tom mieste, o dvanástej na inom, o jednej na ďalšom a o tretej zase inde. Každý z nás mal na vystúpenie presne hodinu.

Foto – Rado Hanko

Odkiaľ pochádzali umelci?

Z celého sveta. Boli medzi nimi ľudia so smutnými a s ťažkými príbehmi, ale aj takí, čo to brali ako životné poslanie a vystupovali na plný úväzok, pričom sa s tým nikdy nechystali skončiť. Tí, čo tie licencie získajú, si to vážia, lebo je to svojím spôsobom garancia zárobku. A keďže licenciami sa vlastne strážila aj kvalita, bol to aj istý honor.

Koľko ste zarábali?

Dosť, niekedy som mal za hodinu aj dvesto dolárov. Umelci z toho, čo turisti hádžu do kufrov, dokážu normálne žiť. Za dve až tri hodiny sme zarobili viac ako za osem hodín na stavbe. Bolo to prínosné pre mesto, lebo malo zdarma atrakciu pre turistov, a aj pre umelcov, ktorí mali prácu.

Príjmy z vystupovania sa nezdaňovali?

Nie. Také veci tam nik nerieši, išlo o čistý keš pre umelcov. Zarába sa nielen na hádzaní peňazí do kufra či puzdra, ale aj predajom cédečiek. Predával ich každý muzikant vrátane mňa. Jednoducho som si nahral vlastné covery starých rockových či bluesových piesní, vytlačil obal a hotovo. Ľudia to kupovali.

Po troch mesiacoch vystupovania ste si kúpili dodávku a začali cestovať.

Bolo leto a netúžil som vystupovať celý rok, lákalo ma cestovanie po krajine. Hľadal som spôsob, ako najefektívnejšie cestovať na obrovské vzdialenosti, a vyšla z toho dodávka. Chcel som ju prerobiť tak, aby som v nej mohol žiť a neplatiť za ubytovanie kdesi v nájme. Podarilo sa a stal som sa nezávislým.

Dodávku som kúpil od Kanaďana, ktorý v nej tiež býval, lebo nechcel platiť nájom za byt. Vo Vancouveri sú veľmi vysoké nájmy, problém s tým majú aj Kanaďania, nieto prisťahovalci. Dodávku som prerobil, aby sa v nej dalo pohodlne spať. Pod posteľou boli veľké nádoby so surovinami na varenie, mal som tam police na oblečenie, komodu so šuplíkmi, stôl, všetko potrebné.

Koľko stojí taká dodávka?

Zaplatil som za ňu 4200 dolárov. Výhodou je, že v Kanade nie je žiadna byrokracia okolo prehlasovania auta. S majiteľom sme

Rozhovory

Kultúra, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie