Rodinné meditatívne priestory

Galéria mesta Bratislavy v Pálffyho paláci prezentuje do 1. marca 2020 jednu z najpozoruhodnejších výstav tejto sezóny. V rovnako pozoruhodnom katalógu sa postaral o uvádzajúceho sprievodcu výstavou Matej Krén (1958) a o predstavenie druhej časti projektu, komornú výstavu kresieb, obrazov a návrhov „monumentálok“ Juraja Kréna (1925-1969) zasa – v dobrom zmysle slova – citlivý text Ivana Jančára. Plus štúdia kurátorov výstavy Ivana Jančára a Kristíny Zaťko Jarošovej.

Začnime knihou/knihami. Pripusťme, že odkedy Jorge Luis Borges nazval svoje úchvatné prepletence všetkopohlcujúcej knižnice pojmom labyrint, akosi príznačnejšie vnímame text sám osebe ako pamäť. A knihu ako excelentný príklad umenia pamäti. Nečudo, že ma zaujalo uvažovanie Mateja Kréna o knihe ako o priestore – všetko a vrchovato – skrývajúcom, a o zrkadle ako arcipovrchu. Pravda, nielen vďaka znova a znova pripomínajúcej sa Borgesovej téme Zrkadla a masky. Veď či nie je Krénovo označenie knihy za úkryt rovnako aj (ukrývajúcou) maskou?

Predchádzajúci odsek krátkej úvahy o meditatívnych priestoroch inštalácií Mateja Kréna a aj o premýšľavých kompozíciách obrazov zo šesťdesiatych rokov 20. storočia jeho otca Juraja teda mienil byť odporúčaním, aby sa im dostalo zo strany diváka a čitateľa dosť dobrej vôle porozumieť – tak či onak značne sofistikovanej – téme na rôznych úrovniach. Od poézie remesla po večne aktuálne otázky generované závažnými myšlienkami a vážnou hudbou (výtvarného i básnického) kréda.

Vitajte v digitálnych časoch

Začnime časťou výstavy, o ktorú sa postaral Matej Krén. Teda tromi meditatívnymi skulptúrami či inštaláciami „ušitými“ na mieru priestorov Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislavy. Prvá, Semiolift (2019) čaká diváka už na prízemí, presnejšie za dverami kabínky výťahu.