Američanom už v minulosti zabíjali vojakov, ale ich prezidenti si udržali nervy
Spôsob iránskeho útoku naozaj Trumpovi dáva možnosť prestať so zhoršovaním situácie.
Na prvý pohľad vyzerá bezprecedentne, že si ktosi okrem Talibanu či Islamského štátu – s ktorými sú Spojené štáty aj tak vo vojne, dovolil zaútočiť na ich vojenské základne. Ťažko si predstaviť, že ktosi ako Donald Trump v takejto situácii rozmýšľa nad inou reakciou, ako je masívna odveta. Z nedávnej minulosti však poznáme minimálne dva prípady, keď sa následkami oveľa vážnejšie incidenty zaobišli bez ďalšieho krviprelievania. Okolnosti v oboch prípadoch boli iné ako dnes, ale sú zaujímavé tým, že v nich americkí prezidenti odolali nutkaniu (ak ho vôbec mali) použiť na odplatu armádu.
Za tri desaťročia Američania na Blízkom východe prišli o tisíce vojakov, ale ich smrť bola dôsledkom vojen, ktoré Spojené štáty aktívne viedli. Nasledujúce príklady sú však iný prípad. Prvý je z 12. októbra 2000. Teroristi vtedy v Jemene napadli americký torpédoborec, ktorý v tamojšom prístave doplňoval palivo. Pri útoku zomrelo 17 námorníkov. Prihlásila sa k nemu al-Káida, ale americké súdy o sedem rokov neskôr zodpovednosť pripísali aj sudánskej vláde a aj samotný Jemen zohral svoju nečestnú úlohu. Tesne po útoku aj neskôr však dostala prednosť diplomacia napriek tomu, že Jemen kládol vyšetrovaniu prekážky. Prezidentom bol v čase spáchania činu Bill Clinton.
Keď sa už na udalosť takmer zabudlo, 4. januára 2009 Američania informovali, že
