S diktátormi to nevedel ani Obama
Trump je kazisvet, jeho porovnávanie s Obamom je však občas zavádzajúce. Voči režimom ako Irán sa správny postup hľadá ťažko.
Irán zaútočil na dve americké základne v Iraku. Bez ohľadu na to, čo tvrdí propaganda režimu samotným Iránčanom, prvé útoky nenapáchali väčšie škody a podľa dostupných správ si nevyžiadali ani žiadne americké životy.
Zatiaľ môžeme dúfať, že to bol zámer. V duchu blízkovýchodnej politickej tradície treba neustále prezentovať silu a odhodlanosť, nápadná zdržanlivosť sa, naopak, berie ako prejav slabosti a podnecuje k ďalšej agresii. Teherán teda musel predviesť ráznu reakciu na zabitie jedného zo svojich najvýznamnejších lídrov, musel skrátka vyceriť zuby.
Našťastie, súčasťou tejto tradície je aj to, že predvádzanie sily je často dôležitejšie ako jej skutočné použitie. Najmä ak ste v konflikte tou slabšou stranou a nechcete veci dohnať až k otvorenej vojne, ktorú by ste napokon prehrali.
Kľúčovou otázkou teraz zostáva, či je doterajší dojem správny, či iránska odveta zostane na tejto úrovni a ani americký prezident Donald Trump nepodnikne ďalšie kroky na vyhrotenie konfliktu.
V prospech pokojnejšieho scenára hrá na iránskej strane to, že aj väčšina teheránskych lídrov je pragmatickejšia, než by sa zdalo podľa ich prejavov. Stať sa mučeníkom viery je síce jedným z ideálov radikálneho výkladu islamu a najmä jeho šíitskej vetvy, to však ešte nutne neznamená, že samotní lídri režimu túžia po rýchlej smrti alebo po zrútení svojej vlády – čo by asi bol jeden z dôsledkov vojny.
Proti pokojnejšiemu scenáru naopak hovorí to, že sa iránsky režim, motivovaný nábožensky aj nacionálne, nevzdáva žiadneho zo svojich doterajších cieľov. Stále sa chce stať hegemónom Blízkeho východu,
