S diktátormi to nevedel ani Obama

Irán zaútočil na dve americké základne v Iraku. Bez ohľadu na to, čo tvrdí propaganda režimu samotným Iránčanom, prvé útoky nenapáchali väčšie škody a podľa dostupných správ si nevyžiadali ani žiadne americké životy.

Zatiaľ môžeme dúfať, že to bol zámer. V duchu blízkovýchodnej politickej tradície treba neustále prezentovať silu a odhodlanosť, nápadná zdržanlivosť sa, naopak, berie ako prejav slabosti a podnecuje k ďalšej agresii. Teherán teda musel predviesť ráznu reakciu na zabitie jedného zo svojich najvýznamnejších lídrov, musel skrátka vyceriť zuby.

Našťastie, súčasťou tejto tradície je aj to, že predvádzanie sily je často dôležitejšie ako jej skutočné použitie. Najmä ak ste v konflikte tou slabšou stranou a nechcete veci dohnať až k otvorenej vojne, ktorú by ste napokon prehrali.

Kľúčovou otázkou teraz zostáva, či je doterajší dojem správny, či iránska odveta zostane na tejto úrovni a ani americký prezident Donald Trump nepodnikne ďalšie kroky na vyhrotenie konfliktu.

V prospech pokojnejšieho scenára hrá na iránskej strane to, že aj väčšina teheránskych lídrov je pragmatickejšia, než by sa zdalo podľa ich prejavov. Stať sa mučeníkom viery je síce jedným z ideálov radikálneho výkladu islamu a najmä jeho šíitskej vetvy, to však ešte nutne neznamená, že samotní lídri režimu túžia po rýchlej smrti alebo po zrútení svojej vlády – čo by asi bol jeden z dôsledkov vojny.

Proti pokojnejšiemu scenáru naopak hovorí to, že sa iránsky režim, motivovaný nábožensky aj nacionálne, nevzdáva žiadneho zo svojich doterajších cieľov. Stále sa chce stať hegemónom Blízkeho východu, chce nejakou formou, pomocou závislých hnutí a vlád určovať osud krajín, ako sú Irak, Sýria, Libanon či Jemen. Chce rozšíriť svoj, dnes výrazne menšinový, výklad islamu ako jediný správny a chce rozširovať aj teokratickú formu diktatúry, ktorá funguje v Iráne.

Na to potrebuje z celej oblasti vypudiť Američanov, ktorých prítomnosť je dokonca i pre mnohých väčšinových sunnitských moslimov stále jednou zo záruk ich bezpečnosti – práve pred iránskym režimom. A ďalej potrebuje získať jadrové zbrane, v ktorých vidí, podobne ako režim v Severnej Kórei, najistejšiu záruku toho, že sa proti nemu nikto neodváži vážne zasiahnuť.

Podobne ako Kim Čong-un sa bude o jadrové zbrane usilovať bez ohľadu na to, či mu zo zahraničia niekto skutočne útokom a zmenou režimu hrozí. Jednak preto, lebo ho aj tak bude živiť vnútorná paranoja lídrov režimu, ale aj preto, že ak bude Teherán ďalej pokračovať v rovnakej politike, je nejaká konfrontácia v podstate nevyhnuteľná.

Bolo by naivné očakávať, že ďalšie blízkovýchodné štáty ako Saudská Arábia či Izrael, alebo jednoducho sunnitská väčšina regiónu, budú pokojne sledovať, ako ich Irán postupne obkľúči a v niektorých krajinách priamo ovládne cez svojich vazalov.

Nebola to síce prvotná príčina vzniku takzvaného Islamského štátu, strach sunnitov z Iránu a jeho miestnych spojencov však výrazne prispel k tomu, že bol IS často vítaný a dokázal rýchlo ovládnuť veľké oblasti Iraku a Sýrie.

Niektoré výhrady sú sporné

Trumpovi správne vytýkajú, že jeho zahraničná politika je nekonzistentná, pokrytecká, náladová a emocionálna, že sa stará len o svoje osobné záujmy a že nemá žiadne solídne vedomosti o svete, ktoré by brzdili jeho úlety.

Ani keby chcel a aj keby ho to zaujímalo, nedokáže posúdiť dlhodobejšie dôsledky svojich krokov najmä v takej zložitej situácii, aká permanentne vládne na Blízkom východe. A ťažko napríklad svet presvedčíte, že vám ide o princíp, ak síce brojíte proti iránskej diktatúre, rádovo horšieho diktátora Kim Čong-una však nazývate svojím dobrým priateľom.

Niektoré z výhrad na adresu Trumpovej politiky sú však aj pri zohľadnení toho všetkého sporné a zavádzajúce – bez toho, aby to Trumpovo konanie ospravedlňovalo.

Súčasnému americkému prezidentovi sa napríklad vyčíta, že sa oproti svojmu predchodcovi Bara­ckovi Obamovi riadi ideológiou namiesto pragmatizmu. Ideologická politika by však musela byť oveľa konzistentnejšia než to, čo Trump predvádza. Okolo Trumpa bolo najmä spočiatku skutočne veľa ideológov, tých sa však prezident postupne zbavuje, pretože ho tiež príliš obmedzujú.

Nehovoriac o tom, že ani Obamova politika nebola slobodná od ideológie. Jeho snaha o zblíženie sa s Ruskom a reštart vzťahov s Putinovým režimom bol tiež do veľkej miery ideologickou záležitosťou. A nedopadlo to práve dobre.

Druhá častá výhrada na adresu Trumpa je, že jeho zahraničná politika je oproti Obamovej neúspešná. To však tiež nie je úplne pravda. Skutočných, a nielen deklaratívnych úspechov zaznamenala Obamova politika málo – Putin napríklad zbližovanie a uvoľnenie využil na posilnenie svojej moci a vplyvu vo svete.

Podobne to platí aj pre Obamovu zmluvu o iránskom jadrovom programe. Irán počas platnosti zmluvy nerušene ďalej pracoval na dosiahnutí svojich cieľov, a to neznamená len šírenie vlastného vplyvu a destabilizáciu regiónu.

Pokračoval i v jadrovom programe, aj keď to nutne neznamená, že tajne naďalej vyvíjal bombu. Súčasťou zmysluplného programu na získanie jadrových zbraní nikdy nie je len výroba samotnej bomby, ale aj zaistenie spôsobu, ako bombu dopraviť do cieľa.

Investovať množstvo energie a obrovské čiastky do vývoja balistických striel s dlhým doletom nemá zmysel, ak ich nechcete využiť ako dopravný prostriedok pre zbraň hromadného ničenia, najlepšie práve pre jadrovú bombu.

Irán takéto strely roky vyvíja a vyvíjal napriek existencii zmluvy, ktorá sa nimi ani nezaoberala. Zmluva a čiastočné zrušenie sankcií mu skôr pomohli získať oveľa viac peňazí na udržanie režimu, posilnenie zahraničných intervencií a na rozvoj rakiet.

Ťažko nájsť dobré riešenie

Neznamená to, že Obamova zmluva bola úplne zlá, zbytočná a že bolo správne, že ju Trump vypovedal. Bola asi stále lepšia ako nič a určite v niečom aj užitočná. Návrat Iránu na trh s ropou napríklad znížil ceny tejto komodity a plynu, čo aspoň trochu oslabilo potenciál Ruska ohrozovať svet.

Iránsku snahu o získanie bomby však zmluva iba spomalila a snahe Teheránu získať nosiče bomby možno dokonca pomohla. Aj tak však platí, že Trump túto dohodu ničím lepším nahradiť nedokázal, skôr naopak. Nové americké sankcie síce iránsky režim opäť oslabia, ani to však nevyváži, že USA medzitým pre Trumpovu nestálosť v regióne strácajú kredit a spojencov, akými sú napríklad Kurdi.

Skutočnosť je však taká, že sa iba veľmi ťažko hľadá správny a efektívny postup voči diktatúram, ako je Irán, Severná Kórea, ale aj Rusko či Čína, ktoré žiadne medzinárodné normy a dohody neuznávajú, ak sa im to nehodí, snahu o kompromis si obvykle vykladajú ako prejav slabosti a ústupok ako uvoľnenie ďalšieho priestoru, ktorý môžu ovládnuť. Takúto účinnú politiku nemá Trump, nemal ju však ani Obama.

Hlavný problém Trumpovej zahraničnej politiky nie je ani tak to, že volí často tvrdší prístup než jeho predchodca, ale to, že jeho kroky nie sú vôbec premyslené, nie je za nimi žiadna dlhodobá predstava ani o tom, kam to celé má smerovať a ako sa to dá dosiahnuť bez toho, aby boli riziká vyššie než pravdepodobný zisk.

Zmysel pre realitu, dôslednosť a sledovanie dobre premysleného dlhodobého cieľa pomocou vytvárania spoľahlivých spojenectiev je pritom asi jediný spôsob, ako aspoň niečo voči niektorým režimom dosiahnuť. Nešlo to príliš ani Obamovi a Trump to nedokáže vôbec.

Trump je ako kšeftár, ktorý nemá predstavu dlhodobejšieho rozvíjania svojho podnikania a podľa momentálnej nálady nakupuje, čo mu práve napadne. Ako podnikateľ však Trump nebol veľmi úspešný, na rozdiel od mýtu, ktorý okolo seba šíri – jeho hlavným úspechom bolo, že neprešustroval celý zdedený majetok. Ako prezident sa Trump správa podobne, teraz si však nezahráva iba s vlastným majetkom a osudom ľudí, ktorých zamestnáva, ale s celou planétou.