Denník N

Cez hranicu sa šprintuje. Reportáž z miesta, kde zakrátko vypukla vzbura utečencov

Reportéri Denníka N boli na srbsko-maďarskej hranici, ktorú mesačne prekročia tisíce utečencov. Čakajú na správnu chvíľu, aby sa mohli dostať na Západ. V lese a vo fabrike tam dočasne žijú Sýrčania, Afganci aj Iračania.

I56A9943
Nemajú veľa jedla, chcú sa však podeliť. Kto vidí v týchto utečencoch teroristov? Foto N – Vladimír Šimíček

Niektorá z týchto nocí rozhodne o živote rodiny Arnahmmada Rahmaniho. On, jeho tri deti a tehotná manželka čakajú v starej a studenej továrni v srbskej Subotici na správne podmienky, aby sa vyhli pozornosti hraničnej polície. Chcú ísť do Nemecka.

Cesta z továrne k hranici trvá päť hodín, kráčajú v lese a vo vysokej tráve, občas v pšenici a kukurici. Majú za sebou 40 dní putovania, žena v siedmom mesiaci kráča rovnako ako zvyšok rodiny. Ani jeden z malých chlapcov nie je vyšší ako jeden meter.

Keď sa Arnahmmada opýtate, prečo riskoval cestu s tehotnou manželkou a deťmi, ukáže rany po strelách Talibanu. Na členkoch, predlaktí, na stehne. Nikdy nebude úplne zdravý, trochu kríva. Takto kráčal veľkú časť trasy z Afganistanu.

Mená detí a manželky nechce prezradiť, chráni ich. Málokomu dôverujú. Je im zima, skrývajú sa pred dažďom a dnes nemajú čo jesť.

Video: Čakali sme s utečencami na hranici Európskej únie na prevádzača

autor: Martina Pažitková

Putujú už 5600 kilometrov, dlho pešo. Zo Subotice ich čaká do vysneného Nemecka ďalšia tisícka kilometrov. Na hranicu so Slovenskom je to asi štyristo kilometrov.

Chlapci sa v priestoroch opustenej a špinavej tehelne jašia a hrajú s ostatnými deťmi. Aj rodičia sa usmievajú. Najťažšiu trasu už majú za sebou, teraz sú už spokojnejší. Prekročili aj najprísnejšie strážené hranice Bulharska a Turecka, čo sa nepodarí každému. Spomínajú na agresívnych policajtov a ostnatý drôt.

V Srbsku na schengenskej hranici s Maďarskom majú zasa srbskí pohraničiari termovízie a policajnú techniku z Rakúska ukrytú v trstinách okolo línie hraníc.

Fabrika, stany, vysoká tráva a čoskoro plot

Utečenci majú v srbskej Subotici nový, dočasný životný priestor. Väčšinou sú z Afganistanu, zo Sýrie, z Iraku a Iránu. Viacerí hovoria, že utekajú pred Talibanom a Islamským štátom.

Prišli cez Turecko a Balkán, niektorí sa vylodili na brehoch Grécka. Rozprávajú o hraniciach, kde ich policajti bili a kopali. Ak idú cez Irán, tam policajti na ľudí strieľajú.

V Subotici obsadili opustenú tehelňu a čističku vody. Iba výnimočne čakajú dlhšie ako zopár dní, hranice chcú prekročiť čo najskôr. Vedia, že na tejto hranici chce maďarská vláda čoskoro postaviť plot proti utečencom.

Žiadosti o azyl na Slovensku v rokoch 1993 až 2015
(vrchol v rokoch 2003 a 2004)

utecenci_grafy_web

Premiér Viktor Orbán sa sťažuje, že Maďarom Európa nepomáha, hoci tam prúdi už viac utečencov ako do Grécka či Talianska. Odmieta brať späť migrantov, ktorí prešli cez Maďarsko, a sťažuje sa na Srbov, že utečencov nechytajú. Aj vďaka tomu sa mu zrejme v noci zo štvrtka na piatok podarilo v Bruseli vybojovať výnimku na prijímanie utečencov. Krajiny Európskej únie si ich majú rozdeľovať dobrovoľne bez kvót.

V Subotici je ľudí na úteku pred vojnou mnoho. Chcú stihnúť hranicu prekročiť, kým sa uzavrie. Továrne na srbskej strane, v ktorých zatiaľ prespávajú, sú v dezolátnom stave.

Vnútri sa chodiť nedá, strop by sa mohol prepadnúť. Obsadili iba zopár miestností v ošarpaných búdach okolo fabriky, priestor je plný stanov a prístreškov, tie postavili aj v lesoch a na okolitých poliach.

Vo vysokej tráve sú vychodené cestičky vedúce k miestam, kde spia vo väčších skupinách. Spiace deti sú prikryté vrstvami igelitu. Ak si ich chcete pozrieť, rodičia ich na chvíľu odbalia.

Pri rozhovore o plote smutne krútia hlavou. Nerozumejú, prečo si niekto myslí, že by ich mohol zastaviť.

I56A9572
Na úteku je celá rodina. Musia vydržať ťažkú cestu, potom už hádam bude lepšie. Foto N – Vladimír Šimíček

„Ak by tam postavili plot, určite by sa našlo miesto, kde by sme mohli preliezť. Alebo by som ho rozstrihol. Určite by ma nejaký plot neodradil,“ hovorí Zaid, ktorý uteká pred vojnou. Priznáva, že plot by mohol zastaviť deti a ženy. Silnejší muži ho bez problémov preskočia. Výstavba plotu, ktorý má byť 175 kilometrov dlhý, štyri metre vysoký s desať metrov hlbokými základmi, bude trvať dlho. Za ten čas sa dá očakávať, že nával utečencov ešte zosilnie.

Pletivo má byť iba na hranici so Srbskom, utečenci sa teda určite pokúsia prekročiť rumunskú alebo chorvátsku hranicu. Srbský premiér Aleksandar Vučič Orbánovi odkázal, že si doteraz o Berlínskom múre myslel, že je zbúraný.

Cez hranicu sa šprintuje

Zatiaľ je však hranica voľná, strážia ju policajti. Tri deti z rodiny Rahmaniovcov už vedia, ako s rodičmi a ich skupinou utečencov prekročia hranicu. Roztrúsia sa po ploche hranice a prikrčia sa vo vysokej tráve či pod kríkmi. Väčšinou chodia v noci. Nosia tmavé oblečenie a bežecké topánky, cez hranice sa šprintuje.

I56A9961
Trochu tepla pri ohni. Foto N – Vladimír Šimíček

Zaid vysvetľuje, ako sa nepozorovane dostať cez čiaru. Spoza trávy sleduje svetlá policajných áut. „Keď svetlá odídu, utekáme. Bolo nás dvanásť, teraz sme len dvaja, museli sme sa od skupiny odtrhnúť, pretože nás našli policajti.“

Hovorí, že je lepšie cestovať v menších skupinách. Nie sám, ale maximálne desiati. Podarilo sa im pred policajtmi utiecť, skupinu nechali za sebou. „Čo som mal urobiť? Musel som sa zachrániť.“

Sedí na pumpe sto kilometrov pred Budapešťou, večeria koláč a pije kolu. Stretávame ich už pri návrate na Slovensko. Dvaja mladí chalani spávajú pod holým nebom, zohrievajú sa navzájom, pretože noci sú chladné aj v lete.

V ich skupine boli aj deti. Ľudia okolo nich sa striedajú, ale on a jeho kamarát Abdalrahman, ktorý si hovorí Abdo, spolu cestujú už od Turecka.

Hovorí, že pochádza z mesta Aleppo v Sýrii, ktoré je od roku 2012 neprestajne vo vojne, ulice sú zničené, vraví, že tam nie je možné prežiť.

Abdo hovorí, že za sebou nechal vo vojnou zničenej krajine ročného syna a manželku. Ukazuje fotografie, dieťa má veľké oči a usmieva sa, volá sa Rida.

Abdalrahman viac nehovorí, plače. Jeho kamarát Zaid vysvetľuje, že ich chce neskôr opäť stretnúť, najlepšie v Nemecku.

utecenci_mapa_web

„Moju matku zabila vojna. Nezomrela v Sýrii, ale v Iraku pri bombovom útoku. Odišiel som preto, lebo som mal každý deň miesto raňajok bomby. Doma nemáme budúcnosť,“ rozpráva Zaid. Peniaze má od otca. Nemajú vrúcny vzťah, ale pomáha mu. Bankovky nosí ukryté v ponožkách a spodnej bielizni. Kradne sa.

Kradnú aj policajti, aj hraničná stráž, aj pašeráci, sťažujú sa viacerí ľudia na úteku, s ktorými sme na výprave do Maďarska hovorili. A kradne sa aj medzi nimi, no hovoria, že určite menej. Zaid rozpráva, že na úteku si všetci pomáhajú. On nosí deti cez hranice. Na tej macedónskej tlačil kočík.

Voda je ťažká

Čo jete? „Väčšinou chlieb, sladkosti, keksy. A vodu. Málo, tá je ťažká, a keď nejakú mám, dávam ju najprv deťom.“

Teplé jedlo? „Nie. Nechodím do reštaurácií ani do miest, obchádzam ich.“ Kedy si videl naposledy posteľ? „Pred tromi dňami. Niektoré hotely nás ubytujú nelegálne bez papierov.“

Dva dni bez prestávky bdie, hlava mu padá na stôl. Pracovníci benzínky si dvoch potmavších mladíkov podozrivo premeriavajú. Domov by sa vrátil, keby prišiel mier. Keď sa ho opýtate, na čo sa najviac v Nemecku teší, hovorí, že na pokoj a bezpečie.

I56A9713
V lese pri srbskej Subotici žije aj toto dievčatko. Foto N – Vladimír Šimíček

Zaid má dvadsať rokov, chce študovať. Rád by programoval, ovláda programovací jazyk. Pred týždňom mal narodeniny a ani si na to nespomenul. „Nemali sme párty. Ako by som mohol na niečo takéto myslieť?“ Po anglicky hovorí dobre, naučil sa z filmov, bavil ho americký komediálny seriál How I met your mother.

Z domova si Zaid nezobral na cestu nič vzácne. „Nechcem si pripomínať domov. Nemám ani tašku, stratil som ju. Ukradli mi ju.“ Nemajú ani stan, ani spacák. Všetko je to zbytočná záťaž, a keď príde polícia, ťažko sa uteká. Abdo má veľký smartfón s dotykovým displejom, cestuje aj podľa GPS.

Sýria, to znie lepšie

Na pumpe čakajú na niekoho, kto im má pomôcť v ceste ďalej. Zaid chce ísť do Fínska, Abdo do Berlína či Hamburgu. Prešli polovicu kontinentu, majú za sebou takmer štyritisíc kilometrov cesty pešo a loďou.

Zaid s Abdom hranicu prekročili, sú v Schengene. Už majú veľkú šancu, že ich nechytia. Žiadne pravidelné kontroly na hraniciach ani časté hliadky v lesoch. Iba občasné kontroly. Nechcú sa fotiť, aj tak sa totiž boja polície. Ak ich v Maďarsku chytia, berú im odtlačky prstov a posúvajú ďalej do utečeneckých táborov.

Na druhý deň nám Zaid s Abdom píšu správu cez bezplatnú službu Viber. Sú už vo Viedni. Veľmi sa ospravedlňujú, že nám klamali. „Báli sme sa, že na nás zavoláte políciu. Preto sme vám povedali, že sme zo Sýrie. V skutočnosti sme z Iraku. Odpustite nám,“ napísali. Všetko ostatné je vraj pravda, naozaj utekajú pred vojnou a doma jeden z nich nechal dieťa. Ako dôkaz posielajú fotografie malého chlapca.

Viacerí utečenci sa v Maďarsku priznali, že radšej o sebe hovoria ako o Sýrčanoch, pretože tým teraz Európania rozumejú. Afgancov a Iračanov sa boja.

Tábor, azyl a možno späť do Srbska

Jeden dočasný záchytný bod je priamo pri hranici Európskej únie. Sme späť na srbsko-maďarskej hranici, na maďarskej strane. V odstavenom autobuse spia deti a desiatky ľudí pod strieškou čakajú na dočasný stan, ktorý rozprestierali vojaci.

Utečencov, ktorí nemali šťastie a chytili ich, strážia maďarskí policajti. Priestor je ohradený, nedá sa doň vstúpiť. „Čo stovky? Podľa mňa tisícky ľudí chytíme denne, prekračujú hranicu neustále, v noci aj počas dňa,“ hovorí policajt pri vstupe. Keď prídu autobusy, prevezú ich do táborov ďalej v Maďarsku. „Niektorí z nich sa nechajú chytiť, pretože sú už unavení. Väčšinou rodiny s deťmi,“ hovorí Valéria, obyvateľka pohraničnej dedinky Röszke.

I56A9897
Kým prekročia hranicu, prespávajú v tehelni. Foto N – Vladimír Šimíček

Ak sa utečenci dostanú do tábora v krajine Európskej únie, odovzdajú svoje údaje a môžu požiadať o azyl. V Maďarsku však chce zostať máloktorý z nich, chcú ísť ďalej.

V minulom roku o azyl v Maďarsku požiadalo takmer 43-tisíc ľudí, čo bol piaty najväčší počet žiadostí medzi krajinami Európskej únie. Tento rok tak spravilo už viac ako 33-tisíc ľudí a Maďarsko sa tak v počte žiadostí o azyl zaradilo na druhé miesto za Nemecko.

Väčšina z týchto ľudí už v Maďarsku nie je. Minulý rok vybavilo len 5445 žiadostí a azyl poskytlo len 9 percentám žiadateľov. Za ten istý čas vybavilo Nemecko 97-tisíc žiadostí (azyl poskytlo 42 percentám migrantov). Najväčšiu šancu na zisk azylu mali migranti v Bulharsku (dostalo ho až 94 percent žiadateľov) a vo Švédsku (77 percent).

O Slovensko zatiaľ migranti záujem nemajú. V minulom roku u nás o azyl požiadalo len 330 ľudí, menej to bolo už len v Estónsku. Náš migračný úrad rozhodol o 280 žiadostiach a azyl udelil zhruba dvom tretinám z nich.

Prstom po krku

Každý utorok a štvrtok do tábora utečencov pri srbskej Subotici chodia Lekári bez hraníc. Pri ich dodávke stoja rady ľudí čakajúcich na vyšetrenie.

Väčšina utečencov pochádza z Afganistanu. Keď majú povedať, prečo z domovov odišli, opakujú Taliban a prechádzajú si prstom po krku. Hrozí im smrť.

Vysoký tridsiatnik Quismar Ullah Khan ušiel z Kábulu. Dávame mu odznak, je nadšený, keď počuje, že je na ňom symbol slobody a samizdatu – kália na ňom rozbíja železnú reťaz. Quismar prirovnáva reťaz k Talibanu. Pracoval v odmínovacej jednotke. „Kábul je nebezpečný. Deň predtým, ako som odišiel, predo mnou vybuchla budova. Zomrelo v nej 140 ľudí. Vtedy som si povedal, že tu ostať nemôžem.“

Doma nechal štyri deti a tiež smeruje do Nemecka. Sedí v pootvorenom stane, zohrieva sa vrstvami látok a usmieva sa. Vrátiť sa nechce. Pri stane tlie malý oheň a okolo sedia mladí muži. Všetci sú Afganci, niektorí tu majú aj rodiny. Deti spia, dospelí ich strážia.

„V Afganistane sa teraz nedá žiť, všade hrozí Taliban. Mám päť detí, žili sme v dedine blízko pakistanskej hranice. Tam je to najhoršie. Bol som šoférom vládneho predstaviteľa, ale vzdal som svoju prácu, bojíme sa Talibanu,“ rozpráva Ataullah Shinwari, priateľ Quismara.

Čakajú na lekára. V rade na prehliadku stojí aj otec so synom, pricestovali z Kábulu bez mamy. „Je to preňho veľmi ťažké, chýba mu mama,“ hovorí otec, ktorý tiež chráni svoje meno aj svojho syna. Odmietajú nášho fotografa.

Chlapec má na sebe zaprášený čierny rolák a čierne nohavice, je veľmi tenký. Má asi sedem rokov, väčšina detí je mladších. Je už dosť starý, aby rozumel všetkému, čo sa okolo neho deje. Hrá sa menej ako ostatné deti. Keď si skupina Afgancov večer pri ohni spieva, tancuje, no oči sa mu napĺňajú slzami, keď sa ho pýtame na mamu.

Na cestu z Blízkeho východu do stredu Európy potrebujete peniaze. Pašeráci si na každej hranici pýtajú štyristo až tisíc eur na osobu. Niekedy viac. Rodina s malým dieťaťom, ktorá sa zohrieva pri ohni pod strechou, zaplatila za celú cestu 14-tisíc eur. Predali všetok majetok, ktorý v Iráne mali.
V minulosti sa tam prisťahovali z Afganistanu a v novom domove si nemohli kúpiť ani simkartu, boli bez práce. Muž je architekt a jeho manželka sa stará o trojročného syna.

Rodina Afgancov, stará mama so synom, matka a otec s dvomi synmi, obďaleč večerajú. Majú pred sebou dva taniere kuracieho mäsa a dva bochníky chleba. Kým z miesta neodídeme, neprestajne nás volajú na večeru a ponúkajú jedlom, ktoré by normálne nestačilo ani polovici ich rodiny.

Maďari ani Srbi sa ich neboja

Na maďarskej strane zelenej hranice je v drobnej obci Röszke jediná krčma, asi pol kilometra od hraničnej tabule. Križuje cestu tým, ktorí prekročili srbsko-maďarské polia.

„U mňa sa nezastavujú,“ hovorí krčmárka a spoza výčapu sprisahanecky mrká chlap. Vonku prší a na terase naozaj nikto nie je, hostia však za jej chrbtom šepkajú, že v daždi neputujú, preto je tu prázdno. Aj dnes ráno tu boli dvaja Sýrčania. Zaplatili a odišli. Krčmárka sa bojí a chráni ich kvôli čoraz prísnejším policajným kontrolám.

Filó Imre žije v dedine Röszke a migrantov stretáva denne. Keď sa k nim pri hranici náhodou priblíži, musí ich upokojovať, že im neublíži. Nemá žiadnu zlú skúsenosť, v dedine nestúpla kriminalita. „Veľmi ich ľutujem. Keď vidím, ako si nesú dve deti, jedno v šatke vpredu, druhé na chrbte. Stretol som už aj vozičkára, nedokážem im nepomôcť. Veď ich vraždia vo vlastných domovoch. Kam by sme utiekli my, keby sme sa mali takto?“ hovorí so slzami v očiach. Nechce ani plot, pripomína mu Berlínsky múr. Utečenci si od neho nepýtajú nič viac než vodu. Občas im spraví chlieb s masťou na cestu.

Sú však aj ľudia, ktorí im vodu odoprú. Miestni hovoria o staršej žene zo susednej dediny. Utečencov fotí, posiela fotky policajtom a vždy, keď nejakého vidí, zavolá im.

Ani v srbskej Subotici sa nestretávajú s kriminalitou utečencov. „Nikomu neubližujú a nesúhlasím s tým, aby bola na hranici stena. Ale nemôžu ani ostávať v Srbsku,“ hovorí starší pán sediaci na námestí a dodáva, že krajina je chudobná.

Teroristu by som zabil

Utečenci vedia, že ich Európania odmietajú kvôli predsudkom. Hanif Ullah, šestnásťročný chlapec z Afganistanu, stratil otca. Zabil ho Taliban. „Medzi nami som teroristu nestretol ani raz. Keby som ho stretol, asi ho zabijem. Prišiel som o otca. Nie som terorista. Odchádzam zo svojej krajiny, pretože tam nemôžem byť šťastný. Nie bez otca.“

I56A9994
Hanifovi Ullahovi zabil Taliban otca. Teroristi medzi nami? Zabil by som ich. Foto N – Vladimír Šimíček

Iránca Zaida sme sa pýtali, ako je možné, že aj po mesiaci na ceste vyzerá čisto a upravene. „Nesmieme zabúdať, že sme ľudia a nie zvieratá. A na to nesmú zabúdať ani tí, čo nás odmietajú.“ Hovorí, že chápe, keď Európania nechcú prijímať utečencov, ktorí neprichádzajú z núdze. On však prichádza z krajiny, kde si svoju budúcnosť nevie predstaviť.

Po prechádzke v okolí subotických lesov a fabrík môže byť človek prekvapený. Utečenci, ktorí tu dočasne žijú, vyzerajú spokojne. Hovoria o ťažkých životných skúsenostiach, ale usmievajú sa. Sedia na mokrej zemi a zohrievajú sa pri ohni. Jedia plody stromov a ten, čo má na starosti zber, má modré ruky. Tancujú. Aj s nami.

Ženy rozprávajú, ako doma predali aj posledné náušnice, aby sa dostali až sem. Vyzerajú spokojne. Sú rady, že sú z najhoršieho vonku. „Šťastný? Nie som šťastný. Bol by som, keby tu bol môj otec. Keby som tu sedel s rodinou,“ hovorí Hanif.

Chudobní podľa neho nemajú šancu vyraziť do Európy. Aj preto často odchádza iba jeden člen rodiny a všetci ostatní ho podporujú.

Ďalší Afganec sedí pri ohni a rozpráva o svojej mame, ktorá nie je iná ako akákoľvek matka. Klame jej, keď s ňou telefonuje.

Nepriznáva, že spia v divočine, ani že musia platiť pašerákom. Aby sa oňho nebála.

 

V deň návratu reportérov Denníka N zo srbsko-maďarskej hranice, v stredu tohto týždňa, zadržali maďarskí policajti na hranici 1141 ilegálnych migrantov  z Afganistanu, Pakistanu a zo Sýrie. Umiestnili ich v dedine Röszke, ktorá sa spomína aj v tejto reportáži. Utečenci sa vo štvrtok vzbúrili, zasahovať musel vrtuľník a vyše dvadsať policajných vozidiel. Rodiny utečencov s malými deťmi rozviezli po táboroch v Maďarsku.

Migrácia

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie