Aká by bola cena škótskej nezávislosti

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Nedávne britské voľby mali dvoch víťazov. Konzervatívnu stranu v Anglicku a Walese a Škótsku národnú stranu (SNP) v Škótsku. Šéfka SNP Nicola Sturgeon okamžite po voľbách poslala do Londýna tri odkazy: nechceme Johnsonovu konzervatívnu vládu, chceme samostatnosť a nechceme opustiť Európsku úniu. Samostatnosť a zotrvanie v Únii sú tradičnými bodmi programu škótskych nacionalistov. Sú však tieto ambície reálne?

My sme sa pred 27 rokmi zamatovo rozišli s Čechmi. Máme teda určitú intímnu skúsenosť, ako taký rozvod prebieha. A tiež koľko stojí. Každý, kto sa rozvádzal, vie, že okrem emocionálnych nákladov sú s rozvodom spojené aj finančné ťahanice. Rozvod štátov je o to komplikovanejší, že predmetom sporov je omnoho väčší objem majetku i záväzkov. V praxi je to tak, že dominantná krajina na seba vztiahne viac dedičstva, ako by jej prislúchalo podľa počtu obyvateľov.

Slovensko malo v roku 1993 polovičnú populáciu a objem ekonomiky asi tretinový v porovnaní s Českom. Škótsko by ťahalo za omnoho kratší koniec. Jeho obyvateľstvo i ekonomika tvoria len desatinu tej anglickej. Škótska ekonomika je ešte previazanejšia s anglickou, ako bola slovenská s českou. Dve tretiny škótskych tovarov smerujú do Anglicka. Zvyšok je rozdelený medzi Úniu a zámorské územie, najmä USA.

Škótska ekonomika nedosahuje výkon tej anglickej, ale je vyspelá. Dominujú v nej ťažba ropy, výroba whisky, ale aj výrobky leteckého, lodiarskeho a automobilového priemyslu. Veľmi dobre funguje sektor služieb, najmä finančné centrá v Edinburghu a Glasgowe, a IT biznis. Škóti sú dnes na tom určite lepšie, ako sme na tom boli my v roku 1993. To však neznamená, že rozvod s Anglickom by zvládli bez problémov.

Škótsko má v rámci Spojeného kráľovstva rozsiahlu finančnú autonómiu. Vláda v Londýne je zodpovedná za financovanie armády, zahraničnej služby a, samozrejme, za verejné služby na území Anglicka. Škótsko si riadi a financuje verejné služby na vlastnom území, najmä školstvo, zdravotníctvo a sociálne veci. Napriek slušnej produktivite práce však výber daní nestačí pokryť výdavky škótskej vlády. Vo finančnom roku 2018-2019 dosiahol škótsky deficit verejných financií 12,6 miliardy libier, čo bolo sedem percent škótskeho hrubého domáceho produktu. Takýto deficit nemá žiadna členská krajina Únie. Deficit sa financuje cez priamy finančný transfer z Londýna.

Vláda v Londýne rada škótskym nacionalistom pripomína: „Ak budete samostatní, budete žiť za vlastné.“ Pravdou je, že dotovanie škótskych verejných služieb londýnskou vládou je silným argumentom pre mnoho škótskych voličov, aby volili rozumom a nie srdcom. Po vyhlásení samostatnosti by Škótsko muselo buď prudko zvýšiť dane, alebo zoškrtať verejné služby. Takisto by museli financovať vlastnú armádu, zahraničnú službu, vládny dlh a veľa iných vecí, ktoré dnes zabezpečuje Londýn.

Škóti už jedno referendum o nezávislosti mali v roku 2014. Prebehlo veľmi korektne. S jeho usporiadaním súhlasili aj Škóti, aj vláda v Londýne. A dopadlo jasne: dva milióny hlasov za zotrvanie v Spojenom kráľovstve, 1,6 milióna za samostatnosť. Po celoštátnych voľbách v roku 2019 však škótski nacionalisti tvrdia, že situácia sa zmenila. Kým Anglicko v referende v roku 2016 jasne hlasovalo za opustenie EÚ, Škótsko hlasovalo za zotrvanie. Brexit mení situáciu. Prečo by Škótsko malo opustiť Úniu, keď v nej chce zostať? Vláda v Londýne o novom referende nechce ani počuť.

Čo by sa stalo, ak by si Škóti odhlasovali nezávislosť? Londýnska vláda by to určite akceptovala. Spomeňme si na český výrok z roku 1992: „Ať si jdou.“ Aj v Anglicku je veľa ľudí unavených z večných žiadostí o nezávislosť. Ak chcú žiť Škóti za svoje, nech sa páči. Zistia, že to nie je jednoduché. Škóti napríklad budú musieť zaviesť vlastnú menu. Tá veľmi pravdepodobne okamžite zdevalvuje voči britskej. To spravila aj slovenská koruna voči českej v roku 1993. Pre Škótov to však bude mať ťažšie dôsledky.

Predstavme si bežného Škóta, ktorý si kedysi vzal hypotéku v britských librách. Po devalvácii mu zrazu dlh môže narásť o 10 – 20 percent. Takýchto pascí je v samostatnom živote veľa. Škótski nacionalisti hovoria o vlastnej mene veľmi opatrne, vraj by to trvalo 5 – 10 rokov. Česko-slovenská menová únia v roku 1993 však trvala veľmi krátko, lebo jej trhy neverili. Je celkom možné, že anglicko-škótsku menovú úniu by zrušil samotný Londýn.

Budúce členstvo Škótska v Únii je ešte väčším orieškom. Škóti by museli absolvovať štandardný prístupový proces. Ich členstvo by muselo schváliť všetkých 27 členov Únie. Aj takých, ktorí majú dosť vlastných problémov so separatizmom. Nie všetci budú nadšení. Keď Škótsko áno, prečo nie Katalánsko, Baskicko či severné Taliansko?

Anglicko-škótske naťahovačky o usporiadaní referenda budú zrejme čoraz intenzívnejšie. Je však nepravdepodobné, že Škóti vyhlásia nové referendum bez súhlasu londýnskej vlády (ako to urobili Katalánci v Španielsku). Londýnska vláda skôr počká na vhodnú chvíľu. Nové referendum vyhlási v spolupráci so Škótmi. A je dosť možné, že ho znovu vyhrá.