Denník N

Psychologička: Máme fantastických učiteľov, ktorí deťom veľmi často nahrádzajú rodičov a ich lásku

Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940) je vysokoškolská učiteľka. Pôsobí na Ústave psychologických a logopedických štúdií, katedre psychológie a patopsychológie PdF UK v Bratislave. V pedagogickej a vedeckej práci sa zameriava na pedagogicko-psychologické a sociálno-psychologické problémy u dospievajúcich dievčat a chlapcov so špecifickým zameraním na drogové závislosti, výchovu k manželstvu a rodičovstvu, na etiku intímnych vzťahov a širšiu oblasť sexuálnej výchovy. Študuje aj problémy mládežníckych subkultúr a zaujíma sa o ich pedagogické a psychologické riešenia. Foto N - Vladimír Šimíček
Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940) je vysokoškolská učiteľka. Pôsobí na Ústave psychologických a logopedických štúdií, katedre psychológie a patopsychológie PdF UK v Bratislave. V pedagogickej a vedeckej práci sa zameriava na pedagogicko-psychologické a sociálno-psychologické problémy u dospievajúcich dievčat a chlapcov so špecifickým zameraním na drogové závislosti, výchovu k manželstvu a rodičovstvu, na etiku intímnych vzťahov a širšiu oblasť sexuálnej výchovy. Študuje aj problémy mládežníckych subkultúr a zaujíma sa o ich pedagogické a psychologické riešenia. Foto N – Vladimír Šimíček

Rodič by si mal uvedomiť, že vysvedčenie dieťaťa je aj jeho vysvedčením, hovorí psychologička Eva Poliaková z Univerzity Komenského v Bratislave.

Psychologičky Evy Poliakovej sme sa spýtali na to, či je koniec školského roka pre deti stresujúcim obdobím, či sú dnešní rodičia ambiciózni a od detí chcú hlavne výsledky, a v akom stave je slovenské školstvo. Zaujímali sme sa aj o to, ako dnes vyzerá učiteľské povolanie na Slovensku. „Neviete si predstaviť, koľko učiteľov zháňa po známych oblečenie pre svojich žiakov. Myslíte si, že im za to niekto potrasie rukou a povie im: To, čo robíte, je úžasné?“

Je koniec školského roka, deti dostávajú vysvedčenie. Ide pre dieťa o obzvlášť stresujúce obdobie?

Podľa mojich skúseností áno. U nás je deň, keď sa odovzdáva vysvedčenie, po psychickej stránke veľmi náročný – aj pre rodičov, ale hlavne pre deti. Deti cítia obrovskú ťarchu toho výnimočného dňa, keď prídu s kyticou, vyobliekané a zúfalo čakajú, aké to vysvedčenie bude.

Napríklad v takom Taliansku sa končí školský rok okolo 9. júna, ale deti si vtedy vysvedčenia nepreberajú. Pani učiteľka sa s deťmi rozlúči, zaželá im príjemné prázdniny a poviem im, čo majú cez prázdniny robiť. Dieťa je potom doma a hodnotenie dostane až o 10 dní. Za tých 10 dní, kým dieťa dostane vysvedčenie, opadne ťarcha školy, jej náročnosti. Dieťa je potom lepšie pripravené aj na horšie hodnotenie. Nápor emócií tam nie je taký masívny, psychický tlak je rozložený.

Čo ak dieťa domov prinesie dvojku, ale ambiciózny rodič je nespokojný?

Máme skupinu veľmi ambicióznych rodičov, ale na druhej strane máme rodičov, ktorým je úplne jedno, čo dieťa v škole robí a aké má známky. Keď som sa pýtala detí a stredoškolákov, ako sa ich rodičia informujú o ich prospechu a živote v škole, dostala som takmer unisono odpoveď: „Áno, oni sa opýtajú, čo bolo nové v škole, ale nečakajú na odpoveď.“ Položia tú klasickú otázku, ale vlastne nechcú odpoveď.

Rodičia musia rešpektovať vývinové štádiá detí a ich mentálne možnosti. Ale oni často nevedia, že ich nároky nemôže dieťa splniť – jednoducho preto, lebo na to nemá vybudované mentálne schémy.

Vieme, že deti, ktoré vyrastajú v podnetnom prostredí, napredujú rýchlejšie. Ale ani ony nedokážu prekročiť svoje vývinové štádium.

Čomu by sa mal rodič pri hodnotení vysvedčenia vyhnúť?

Rodičia vytvárajú pre dieťa stresové prostredie, keď nepríde s takými známkami, ako si predstavovali. Badáme, že sa nám zvyšuje počet samovražedných sklonov detí. Niekedy sa deti do školy boja ísť. To najhroznejšie, čo rodič môže dieťaťu povedať, je: „To som teda zvedavý, aké dostaneš vysvedčenie.“ Dieťa má vtedy strach. Rodič by mal povedať: „Budem rád, ak ty budeš so svojím vysvedčením spokojný.“ „A môžeme sa porozprávať, čo spraviť, aby si bol ešte viac.“

Keď od rodičov dostanú deti studenú sprchu, tak idú do protestného správania typu: „Teraz vám všetkým ukážem.“ Stiahnu sa do seba alebo sa u nich prehĺbi pocit menejcennosti. Vysvedčenie je taký lakmusový papierik vzťahu dieťa – rodič. Tam vidíte, ako obaja spracúvajú vysvedčenie dieťaťa a ako rodič zvláda to, že dieťa bolo eventuálne horšie, ako očakával.

Rodičia by si mali nad vysvedčenie, keď ich dieťa nevidí, sadnúť a porozmýšľať. „V čom som svojmu dieťaťu nepomohol? Čo mi uniklo? Ako mu môžem pomôcť, aby bolo úspešnejšie?“ To je naša rodičovská povinnosť. Otázka je, koľko rodičov je ochotných to urobiť. Dieťa potrebuje, aby ste sa s ním rozprávali, aby sme sa ho pýtali: „Prečo ti to dnes v škole nešlo?“ Učme deti, aby otvorene hovorili o svojich bolestiach, očakávaniach a problémoch. Rodič by si mal uvedomiť, že vysvedčenie dieťaťa je aj jeho vysvedčením.

ZŠ na Obchodnej ulici v Seèovciach trieda 1.B triedna uèite¾ka Katarína Ferenèíková školáèka
Ilustračné foto – TASR

Má rodič dozerať na to, či a ako sa dieťa učí?

Rodič musí dieťaťu stanoviť pravidlá, napríklad: „Od tretej do piatej sa budeš venovať školským povinnostiam, a potom máš voľný čas.“ Rodič musí dieťa kontrolovať a nespoliehať sa na to, že to dieťa urobí, alebo sa len spýtať: „Máš všetky domáce úlohy?“ Aká je prirodzená odpoveď dieťaťa? „Áno, mám.“

Kontroly nemusia byť každý deň, ale dieťa musí cítiť, že si svoje povinnosti musí plniť. Kontrola – to slovo znie tvrdo, ale vďaka nej si dieťa začne uvedomovať, že rodič má záujem o to, ako sa mu darí. Všetkým deťom, bez rozdielu, záleží na tom, či sa o ne rodičia zaujímajú. Niekedy síce brblú, ale po čase vám povedia: „Chvalabohu, že ma stále kontrolovali, lebo vďaka tomu sa mi podarilo toto a ono.“ Kontrolu neberme pejoratívne. Rodič by mal dieťaťu povedať: „Mám o teba záujem, chcem, aby z teba vyrástol múdry a dobrý človek. Je to moja povinnosť, ja som tvoj rodič. Poď, sadnime si. V čom potrebuješ moju pomoc?“

Funguje to tak v našich rodinách?

V niektorých áno, ale v prevažnej väčšine nie. Keď moji kolegovia robili výskum, zistili, že naši rodičia sa so svojimi deťmi rozprávajú v priemere asi 5 minút. Máte rodičov, ktorí sú nad priemerom, ale v podstate sa málo rozpráva. My neustále opakujeme: „Rozprávajte, rozprávajte, rozprávajte sa so svojimi deťmi. Zaujímajte sa.“

Je nepríjemné počúvať, keď 16-ročná študentka povie: „Vás zaujíma môj názor? Moji rodičia sa v živote nezaujímali, čo si ja myslím.“ A to nie je jediný prípad. Rodičovstvo je náročné, jeho úlohou je vychovať ďalšieho človeka. A človek je ten najcitlivejší, najjemnejší a najzložitejší tvor v prírode. Ťažko znášam, keď počujem na ulici mladú mamičku alebo otecka: „Taký si nešikovný. Ponáhľaj sa, taký si nemotorný.“

To najhoršie, čo rodičia môžu urobiť, je, keď vyjadrujú súd na osobnosť dieťaťa. Pretože dieťa – aj do adolescencie – seba vníma tak, aký obraz mu o ňom dávame. Dieťaťu sa nemusí všetko podariť a nemusíme ho vždy chváliť. Ale máme mu povedať: „Teraz sa ti to celkom nepodarilo, uvidíš, že nabudúce to bude lepšie. Poď, ešte to raz vyskúšame.“ Zásadne nehovoríme: „Si nešikovný, si grambľavý. Bože, aký si hlúpy.“ Súd na osobnosť dieťaťa ho vždy raní. Ono skôr prijme, keď mu poviete: „Tvoje výsledky nie sú celkom dobré, ale časom sa zlepšíš. Ty to dokážeš.“ Odmena, pochvala, porozumenie poháňajú dieťa dopredu.

Chodia deti do školy rady?

Máte školy, kam deti chodia veľmi rady. Pred rokmi ma pozvali na súťaž „Najlepší učiteľ Slovenska“. Deti mali možnosť písať listy o svojich učiteľoch alebo ich kresliť. Prišli tisíce nádherných listov a obrázkov. Jedno dievčatko napísalo v rozprávke: „Prešla som 7 hôr, 7 dolín, preplávala 7 riek a hľadala som ideálneho učiteľa. Nikoho som nenašla, vrátila som sa domov a zistila som, že prečo som chodila preč, keď ten ideálny učiteľ ma učí.“ Zo svojej skúsenosti, z prevažnej časti máme fantastických učiteľov, ktorí deťom veľmi často nahrádzajú rodičov a ich lásku.

Čím to je, že pre deti je učiteľ takou veľkou autoritou? Dieťa rodičov často opraví a povie: „Ale pani učiteľka povedala, že to je inak.“

Dieťa spontánne cíti, že pani učiteľka mu približuje svet, že sa vďaka nej niečo dozvie. Nezabúdajme, že pani učiteľka je – hlavne v prvých ročníkoch – s dieťaťom dlhšie ako jeho vlastný rodič. Pani učiteľky im nahrádzajú mamy, tety či rodinné prostredie. Svojim študentom hovorím: „Nevravte mi o komunikácii, hovorte mi o vzťahoch.“ To je kvalitatívne vyššia forma spolupatričnosti. Dieťa berie učiteľa ako toho, kto „všetko vie“, kto mu povie pekné slovo, vie ho oceniť, vie mu povedať: „Dnes to bolo vynikajúce.“

Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940) je vysokoškolská učiteľka. Pôsobí na Ústave psychologických a logopedických štúdií, katedre psychológie a patopsychológie PdF UK v Bratislave. V pedagogickej a vedeckej práci sa zameriava na pedagogicko-psychologické a sociálno-psychologické problémy u dospievajúcich dievčat a chlapcov so špecifickým zameraním na drogové závislosti, výchovu k manželstvu a rodičovstvu, na etiku intímnych vzťahov a širšiu oblasť sexuálnej výchovy. Študuje aj problémy mládežníckych subkultúr a zaujíma sa o ich pedagogické a psychologické riešenia. Foto N - Vladimír Šimíček
Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940). Foto N – Vladimír Šimíček

Odmeňovať dieťa za známky?

Dieťa treba hlavne pochváliť. Poznám také prípady, že si dieťa na niečo šetrí. Práca v škole je prácou, preto rodič môže povedať: „Áno, našetríš si, keď budeš kvalitne pracovať.“ Hovorí sa, že každá odmena je pozitívny popud, aby bolo dieťa ešte viac motivované pracovať. Len viete, pre dieťa je podstatne viac, keď ho objímete, dáte mu veľkú pusu a poviete: „Teraz mám takú radosť, že by som ťa aj polhodinu objímal.“ Dieťa to potrebuje počuť.

Dieťa nepotrebuje drahé hračky, to sme ich naučili my. Oveľa dôležitejšie je objatie matky, keď dieťa pritúli a povie mu: „Mám z teba strašnú radosť. Som z teba šťastná.“ Otec nemusí byť taký emocionálny, môže dieťaťu podať chlapskú ruku. Keď dieťa donesie štvorku alebo päťku, treba povedať: „Som spolu s tebou smutný, asi sa ti niečo nevydarilo. Poď, poďme hľadať spôsob, ako to zlepšíme.“ Dieťa musí mať pocit, že rodič je tu na to, aby mu pomohol. Nič nie je horšie ako remeň a bitka. To k ničomu nevedie. Dieťa to pretrpí, ale začne sa v ňom vytvárať pocit nespravodlivosti, krutosti a nenávisti.

Ako robiť s dieťaťom domáce úlohy? Predpokladám iba navádzať, výsledky nedávať.

Presne, iba pomôcť, aby dieťa prišlo na riešenie samo od seba. Sú však rodičia, ktorí urobia všetko. To je podstatná chyba, lebo dieťa sa nenaučí samostatnosti. Niekedy rodičia chcú, aby dieťa bolo úžasné za každú cenu, aj za tú, že to nie je výsledok práce dieťaťa. Rodičia si neuvedomujú, že tak dieťaťu ubližujú. Že znižujú jeho budúce šance, lebo sa nenaučí si samo riešiť svoje problémy a pracovať na sebe, ak mu niečo nejde.

Vyplniť deťom dvojmesačné prázdniny aj učením?

Poviem vám zážitky z Talianska, som tam každý rok dva až tri mesiace. Keď som tam bola na pláži, všimla som si dve dievčatká. Každý deň si robili domáce úlohy. Samy, úplne spontánne. Hodinu pracovali, potom sa šli polhodinu kúpať, potom sa hrali a zase sa učili. Striedali prácu s oddychom. Nie je dobré, aby sa cez prázdniny dieťa k niektorým problémom z výučby nevracalo. Prázdniny sú čas oddychu, ale dieťaťu treba vymedziť istý čas aj na prácu. Zvlášť tam, kde boli nejaké problémy. Nemusíme sa nevyhnutne vracať k učebnici, môžeme čítať rozprávku, encyklopédiu a podobne.

Mali by si rodičia s deťmi čítať?

Mali. Naše deti čítajú málo, potom majú malú slovnú zásobu. Čítajú len to, čo majú v škole, ani to nie.

Vedľa horšej známky môže dieťa dostať aj poznámku, často zvláštnu, napríklad, že si nedonieslo cvičky. A potom sa trápi.

Raz mi pani učiteľka hovorila, že dostala od rodiča pomyselnú facku. Napísala poznámku „Vaše dieťa vyrušovalo“ a mamička odpísala „A mne dnes nechcela jesť mrkvovú polievku“. Učiteľka si s tým musí poradiť. Na to je rodičovské združenie, aby rodičov upozornila, že má na dieťa také a onaké požiadavky a od rodičov chce, aby ich skontrolovali. Deti poznámky znášajú ťažko. Po prvé, nevedia, aká bude reakcia rodičov. Po druhé, vnímajú to ako istú nespravodlivosť. Tak si zabudlo cvičky, no a čo, aj deti majú právo zabúdať.

Orientuje sa slovenské školstvo stále na memorovanie?

Áno, aj keď sa to lepší. Zaspali sme tvorbu interaktívnych učebníc a pracovných zošitov. Napríklad v Taliansku majú krásne pracovné zošity – sú pestré, plné obrázkov, na výbornej tlači. Keď s nimi deti pracujú, musia tvoriť a rozmýšľať. Pozrite sa, ako sme na tom s učebnicami my. Veď sa pomaly ani nepíšu. Učiteľky si ich vyrábajú alebo zháňajú samy, z internetu a podobne.

Učil som dejepis na strednej škole. Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy sa nejaká udalosť stala, koľko ľudí pri nej zomrelo a aké zbrane pri tom použili?

To je úplne zbytočné, to dieťa zabudne. A keď bude potrebovať presné údaje, tak si ich nájde. Dieťa by malo pochopiť, kde daná krajina leží, čím bola charakteristická, čím prispela k rozvoju kultúry a vedy. Ale detaily, ako je rozloha, to nepotrebuje. Učitelia majú však určené, čo musia odučiť. Na to sú presne stanovené učebné osnovy.

Vidíte možnosť na zmenu?

Obávam sa, že zmena nás nečaká.

Čím to je?

Bohužiaľ, školstvo prestupuje na jednom mieste. Školstvo nie je v záujme tohto štátu ani tejto vlády. O vede sa na Slovensku pomaly nedá hovoriť. Na nič nie sú peniaze. Teraz sa zase krátili financie. Problematické je aj ich rozdeľovanie – preferujú sa prírodné a technické odbory, veď „načo nám je filozofia, pedagogika a psychológia“? Po 90. roku začalo školstvo stagnovať. Keď dáte deťom tisíc tabletov, hovorím „Áno, dobre“, ale to je len jedno zrnko v mori. Tu ide o zmenu systému, postavenie školstva, vedy, vedcov a učiteľov.

Aká je na Slovensku prestíž povolania učiteľa?

Spoločenská prestíž učiteľa klesá. To je to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Ako je možné, že príde matka a zbije učiteľku do bezvedomia, pretože dala jej dieťaťu zlú známku? To sa nestávalo.

Je školstvo prefeminizované?

Hovorím: „Chlapci nám došli.“ Prídem na seminár, mám tam 25 dám, sem-tam mladého muža, niekedy dvoch-troch. Muži hľadajú iné možnosti, ak si chcú založiť rodinu, lebo vedia, že budú 15 rokov na škole a budú mať 550 až 600 eur v čistom, v tom lepšom prípade.

V Terchovej, na vysunutom pracovisku základnej školy v Struhárni, privítali na zápis nových prváèikov. Uèite¾ky ich uvítali vo vyzdobenej triede, kde hravou formou preverovali ich vedomosti. Poh¾ad na zrekonštruovanú školu v Struhárni, ktorú navštevuje 400 detí z okolitých osád. Na snímke sa budúcim prvákom venujú uèite¾ky Iveta Vojteková (vpravo) a Alena Baránková (vpravo). V Terchovej, 5. februára 2015. FOTO TASR - Pavol Ïurèo.
Ilustračné foto – TASR

Ako chýba muž v školstve?

Je to iný štýl komunikácie, iný model. Predsa ľudský rod sa skladá z dvoch pohlaví, muža a ženy. Dieťa musí poznať tieto dva princípy. Škola mu to musí odovzdávať. Mužský a ženský princíp v škole sú dôležité, lebo takto funguje ľudské spoločenstvo. A škola vyzerá inak. Akoby škola neodrážala model toho, ako funguje ľudská spoločnosť. Kde-tu sa objaví učiteľ v materskej škole, a deti sa za ním idú zblázniť. Možno majú fantastické pani učiteľky a pán učiteľ môže byť aj taký, že „svet gombička“, a predsa ho tie deti milujú.

Stáva sa často, že učiteľ vyhorí?

Veľmi skoro sa to stáva. Pán profesor Daniel, bol koniec 80. a začiatok 90. rokov, robil ako prvý výskum o syndróme vyhorenie učiteľov. Vtedy sa nám reálne javilo, že prevažná časť učiteľov prežíva kritické obdobie po 15. roku učiteľskej praxe. Dnes naše výskumy hovoria, že už po 5. roku učiteľskej praxe nastáva syndróm vyhorenia. Sú tam faktory ako: nesmierna záťaž zo strany administratívy, ale aj iný obraz dieťaťa (žiaka). Je oveľa náročnejšie s dnešnými žiakmi pracovať. Mení sa aj obraz rodičov. Majú vysoké nároky na školu, ale pomerne nízke nároky na seba. Prevažná časť rodičov si myslí, že za všetko môže škola, a že škola je na to, aby dieťa vychovávala a učila. A oni aby si občas zakritizovali.

Sú učitelia preťažení?

Áno. Učiteľky majú domácnosť, robia si prípravy, zúfalo, pretože to, čo im odovzdáva štát, to je nula bodov. Zháňajú si všetko samy, vyrábajú si to na kolene a robia to po večeroch a nociach. Potom často nemajú čas a silu všímať si iné javy v škole, okrem tých vzdelávacích. Je však málo učiteľov, ktorí by nemali učiteľské svedomie. Predsa len, chcú deťom niečo odovzdať. Trápi ich, čo sa s deťmi deje. Hovorila mi jedna učiteľka: „Viete, ja nespávam, mám problémy, lebo ku mne začínajú chodiť deti, ktoré nemajú čo jesť.“

Učiteľky riešia nielen problémy, ktoré sa týkajú výchovy a vzdelávania, ale reálneho života detí. Učiteľky to sledujú a s deťmi to prežívajú. Vidia, koľko detí má či nemá desiatu, či majú, alebo nemajú na obed, či si majú, alebo nemajú čo obuť. Neviete si predstaviť, koľko učiteľov zháňa po známych oblečenie pre svojich žiakov. Myslíte si, že im za to niekto potrasie rukou a povie im „To, čo robíte, je úžasné“?

Ako učiteľovi na strednej škole sa mi v triede diali rôzne zvláštnosti – študent si rozbalil noviny a začal čítať, študentka vstala a oznámila mi, že ide na manikúru a nemám ju zdržiavať, alebo došlo aj k bitke. Zhoršuje sa naozaj správanie žiakov a študentov?

Podstatne sa zhoršila sociálna a emocionálna atmosféra v triedach. Zvyšuje sa počet šikanovania, narastá agresivita, nevraživosť a slovné urážky. Ako keby študenti nemali model, ako sa má správať človek k človeku. Dnešní učitelia sú dennodenne konfrontovaní s javmi, o ktorých sme pred 15 či 20 rokmi ani netušili. Vtedy jednoducho neexistovali. Kedysi bolo zníženie známky zo správania trestom, pred ktorým sa žiaci triasli. Dnes je to ako výhra. Ako keby kultúra vzťahov medzi ľuďmi zanikala. Deti sa jej nenaučia v škôlke ani doma. A v škole má učiteľka čo robiť, aby odrecitovala to množstvo učebnej látky, ktorú musí prebrať. Čiže nemá čas si sadnúť a debatovať s nimi.

Zakázali by ste mobily v triedach?

Áno. Mobil má komunikačnú funkciu. Počas hodiny komunikujem s učiteľom, preto to tam nemá čo robiť. Rodičia povedia, že dieťa má mobil pre bezpečnosť. Ja to chápem. Ale nech to má pre bezpečnosť. V triede – počas hodiny – ho nikto neohrozuje.

Má byť matematika povinnou súčasťou maturity?

Som za. Matematika učí logickému mysleniu. Otázka je v didaktike matematiky – prečo má naraz toľko žiakov problém s matematikou? V čom to je? Máme množstvo žiakov, ktorí vynikajú vo fyzike, v biológii, ale pri matematike máme veľké problémy. Ja vidím problém v didaktike predmetu. Možno matematici budú zúriť.

Známkovali by ste telesnú výchovu?

Nie. Prečo? Potom sa nám stáva, že jedna tretina triedy donesie od lekára potvrdenku, že nemôže cvičiť. Ako je to možné? My sme sa na hodinu telocviku tešili, bol to najobľúbenejší predmet. Na telocviku treba učiť láske k pohybu. Prečo by som musela skákať toľko do výšky a toľko do diaľky? Tam sú určité fyzické vlohy. Veľa detí ma z telocviku „mindráky“. Tie si potom prenášajú aj mimo telesnej výchovy. Prečo by sa telesná výchova nemohla hodnotiť slovne? Dieťa bude robiť všetko pre to, aby sa telocviku vyhlo.

Klesla úroveň stredných škôl na Slovensku?

Došlo k totálnej degradácii škôl a školstva. My sme zo žiaka urobili biznis. Nič horšie nemôže byť. Dnes sú dve tretiny detí na gymnáziách hlavne preto, lebo škola je platená od žiaka, nie výkonu. Čiže oni berú každého. Moja dcéra učí na elektrotechnickej priemyslovke. Hovorila mi: „Do prvého ročníka sme vzali decká, ktoré nevedia malú násobilku.“ Do systému sme nabrali tisícky škôl. Ako keby sme nevedeli o prírastku obyvateľstva. Predsa musíme vedieť, že keď sa nám v roku 1998 narodí istý počet detí, koľko nám o šesť rokov príde do prvej triedy a o ďalších deväť na strednú školu.

A ďalej, načo nám je toľko vysokých škôl? Potom idú úrovňou dole? A absolventi majú problém zamestnať sa.

Kedysi bol na gymnáziách výkvet, dnes je tam skoro každý.

Áno. A ten študent, hoci sa fláka, vie, že sa na nejakú vysokú školu dostane, že nejako zmaturuje, pretože „nesmie prepadnúť“. Prepadnúť samozrejme môže, ale to je pre školu finančný mínus. Úroveň sa znížila. Preto treba zaviesť prijímacie pohovory na všetky školy. Treba presne stanoviť, aké požiadavky musí žiak spĺňať, aby mohol byť prijatý na gymnázium. „Nedostal si sa na gymnázium? Choď na strednú odbornú školu alebo učňovskú školu.“ Tvrdé prijímacie skúšky treba prijať aj na vysoké školy.

Čo si myslíte o školách, ako je Waldorfská?

Na jednej strane je dobré, ak máme aj iné systémy škôl, ako je štandard. Je dobré, ak je konfrontácia. Ale s Waldorfskými školami je to ťažké. V západnej Európe sú Waldorfské školy na veľkom ústupe, pretože nenapĺňali štandardy – ich absolventi zlyhávali na prijímacích pohovoroch. Ale na druhej strane som za to, aby tu boli a aby tu bola konfrontácia. Aby tu bolo také vzájomné obohacovanie.

Je pravda, že rómske deti posielame automaticky do špeciálnych škôl?

Nie. Veľa rómskych detí, keď prídu do školy, často neovláda ani slovenský jazyk. Sú to také „deti vetra“. Treba si uvedomiť, že sú tam iné kultúrne konštrukty, je to iné kultúrne zázemie. Ich rodičia často povedia „Choď do školy“, ale keď dieťa nejde, prijmú to. Keď tie deti nechodia do školy, ich sociálno-kultúrna úroveň sa zhoršuje. Ony potom majú istý deficit. Obdivujem učiteľky, ktoré pracujú s týmito deťmi, pridala by som im 1000 eur. Nikto si nevie predstaviť, čo to je za náročnú prácu. Sú deti, ktoré doslova vypiplajú.

Čo môže urobiť štát?

Výborné sú komunitné centrá, ktoré sa otvárajú pri osadách. Tam môžu deti tráviť čas v spoločnosti sociálnych pracovníkov, asistentov alebo aj učiteľov. Treba hlavne pracovať s rómskymi rodičmi a učiť ich, že na škole záleží. Pokiaľ oni nepochopia význam vzdelania, nebudú ho akceptovať ani ich deti. Čo sa týka špeciálnych škôl, takým deťom pomôžu. Prečo? Je ich tam podstatne menej a majú individuálny prístup. Špeciálne školy nie sú diskriminácia. My sme mali špeciálne školstvo vybudované na európskej úrovni.

A čo inklúzia?

Súhlasím, ale je táto spoločnosť na inklúziu pripravená? Pozrite sa, čo sa deje s prístupom k imigrantom?

A nie je inklúzia práve cesta, aby sa to nedialo?

Západné štáty, kde nikdy nemali systém špeciálnych škôl, to riešia  inklúziou. Deti tam majú asistentov. Problém s inklúziou je v tom, že tým, ktorí potrebujú špeciálnu starostlivosť, ju vezmeme, a tie deti, ktoré sú výborné, naopak, brzdíme. Predstavte si, že v triede máte 28 žiakov a vyjde vám, že do nej musíte v rámci inklúzie prijať štyroch žiakov. To sa rovná štyrom asistentom. Možno o 10 rokov sa špeciálne školstvo môže zrušiť. Ale v súčasnosti, keď ešte máme také rómske komunity, keď dieťa príde do školy úplne nepripravené, takpovediac do iného sveta, tak ešte nie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie