Denník N

Umelec Jan Durina: Umenie som neprestal robiť ani v čase depresie, ale už sa pýtam, či mi nemôže ublížiť

Jan Durina: zo série Horal, 2016 - 2017
Jan Durina: zo série Horal, 2016 – 2017

Jan Durina je multimediálny umelec, pracuje s fotografiou, hudbou aj performanciou. Pochádza z Liptova, posledných päť rokov úspešne pôsobí v Berlíne, kde práve chystá samostatnú výstavu.

Vlani sa stal jedným z finalistov Ceny Oskára Čepana 2019, ktorej výstavu môžete až do 1. marca 2020 vidieť vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • že nikdy nemal profesionálne vybavenie fotografa, no snažil sa to využiť vo svoj prospech,
  • čo všetko nachádza a vidí v prírode okolo Liptova,
  • aké boli jeho začiatky v Berlíne,
  • ako zvládol stav depresie a čo ho zachránilo.

Rozhovor vznikol v spolupráci pre Fotonoviny

Boli ste v detstve z tých, čo veľa kreslia a majú blízko k umeniu?

Vyrastal som v Liptovskom Hrádku. Mali sme šťastie, lebo tam na základnej umeleckej škole učila výborná učiteľka – Jana Kacianová. Moja mama sa s ňou spriatelila a fakt je ten, že to bola najmä mama, kto u nás v rodine inklinoval k umeniu. Aktívne sa mu nikdy nevenovala, ale vždy to v nej bolo a prirodzene k tomu viedla aj nás. Do základnej umeleckej školy ma preto zapísala ešte ako dieťa, mal som možno tri-štyri roky.

Kedy ste si sám začali uvedomovať, že vás to baví a že by umenie mohlo byť vašou profesiou?

Vždy ma bavilo kresliť, vytvárať, ako dieťa som sa nehral s autíčkami, ale s bábikami, pre ktoré som aj s mamou vytváral šaty a šperky. Na konci základnej školy som sa mal rozhodnúť, kam ďalej, a môj vtedajší sen bol, že zo mňa bude kuchár-čašník. Veľmi som to chcel robiť, ale moja mama si priala, aby som išiel na umeleckú školu.

U väčšiny umelcov či umelkýň je to presne naopak – rodičia ich zväčša od umeleckých škôl odhovárajú.

Áno, poznám viacero talentovaných ľudí, ktorí sa s rodičmi hádali, lebo chceli ísť na umelecké školy a napokon skončili inde. Ja som sa s mamou hádal, že chcem ísť inam, no dnes som jej vďačný, že trvala na svojom. Išiel som na ŠUV-ku do Ružomberka, na odevný dizajn. Bral som to ako prirodzenú vec, že niečo vytváram, hoci je pravda, že to nebolo jednoduché, lebo som sa odjakživa stretával s nepochopením. To, čo som robil, išlo mimo noriem, mimo toho, čo pedagógovia odo mňa očakávali. Našťastie som sa tam však po prvýkrát stretol aj s prijatím. Nechali ma byť samým sebou a netrestali ma známkami, keď som nerobil niečo presne podľa ich predstáv.

Videli ste v tom čase pred sebou perspektívu, že sa raz budete živiť umením alebo dizajnom?

Nie, nebol som si istý. Bavilo ma to, ale nevedel by som odhadnúť, že to môže byť moje živobytie, moje povolanie. To viem na sto percent možno až posledných päť rokov. Až teraz viem jasne povedať, že umenie je môj život, moja práca, beriem ju vážne a potrebujem sa tým aj uživiť.

Jan Durina: Bez názvu, zo série Horal, 2016 – 2017

Jan Durina: Bez názvu, zo série Horal, 2016 – 2017

Jan Durina: Sleep Tight, zo série Horal, 2016 – 2017

Jan Durina: Bez názvu, zo série Horal, 2016 – 2017

Jan Durina: Bez názvu, zo série Horal, 2016 – 2017

Jan Durina: Bez názvu, zo série Horal, 2016 – 2017

Z odevného dizajnu ste pokračovali na Technickej univerzite v Košiciach. Aké témy vás vtedy zaujímali? 

Téma identity bola pre mňa vtedy zásadná, ale v podstate je zásadná dodnes a myslím, že aj naďalej bude, lebo nielen ja, ale aj ľudia okolo mňa sa neustále menia, vyvíjajú a mňa fascinuje sledovať túto premenu. Baví ma sledovať, kým sme, čo je v nás, čo cítime.

Zároveň bola pre mňa tvorba v tom čase aj akousi terapiou, prácou so staršími traumami, s ktorými som sa vyrovnával. A opäť som mal šťastie, lebo som sa ocitol v ateliéri s jedinečnou Annou Tretter. Vďaka nej a podpore mojej mamy som mal pocit, že môžem vyjadriť čokoľvek, čo chcem. Už vtedy ma zaujímala intimita, objavovanie a skúmanie sexuality príznačné pre tento vek, uvedomovanie si vzťahov s ostatnými ľuďmi. To obdobie bolo pre mňa veľmi podnetné, začal som vyhľadávať a sledovať autorov nielen na základe formálnych kvalít, ale aj obsahových a teoretických východísk. A to ma veľmi ovplyvnilo.

Od vysokej školy pracujete s fotografiou. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto médium? Bolo to zámerné alebo skôr zhoda okolností?

Začalo sa to v podstate náhodou ešte na strednej škole. Odevný dizajn ma veľmi nebavil, lebo to boli len samé pravidlá – ako niečo odmerať, nakresliť, vystrihnúť, ušiť. Všetko malo presný technický postup a to ma iritovalo. Čo ma však bavilo, bol moment,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie