Denník N

Kde sa vzali kultúrne vojny?

Andrej Hlinka vo Veľkej Fatre. Foto - archív mesta Ružomberok
Andrej Hlinka vo Veľkej Fatre. Foto – archív mesta Ružomberok

Po nástupe Andreja Hlinku na čelo slovenských ľudákov sa ich polemiky proti liberalizmu začali spájať s protimaďarsky zameraným nacionalizmom.

Naše dnešné spory o ochrane nenarodeného života, respektíve hraniciach slobody tehotných žien nespadli z neba. Ich korene treba hľadať v 19. storočí, keď dochádzalo v európskych štátoch k výrazným centralizačným snahám. Týkalo sa to jednak starých, dávno konštituovaných národných štátov ako Francúzsko, ale predovšetkým nových štátnych útvarov Talianska a Nemecka.

Taliansko sa zjednocovalo v priamej konfrontácii s pápežským štátom, ktorý postupne redukovalo na malý okrsok v centre novej talianskej metropoly. Ideológia národného zjednotenia sa odvolávala na heslá o liberalizme, pokroku a oslobodení a mala výrazne antiklerikálny nádych. Pápežská ideológia zasa zdôrazňovala tradície, konzervativizmus a náboženskú autonómiu.

Tieto ideologické fronty eskalovali na konci 19. storočia do otvorenej konfrontácie, ktorá nadobudla extrémne formy zvlášť v cisárskom Nemecku za vlády Otta von Bismarcka (odtiaľ pomenovanie Kulturkampf, teda „kultúrny“, presnejšie kultúrno-politický boj).

Oba tábory, „progresívny“ i „spiatočnícky“, vyšperkovali svoju argumentáciu morálnymi nárokmi, ktoré odvodzovali z univerzálnych dejín, respektíve z náboženstva. Diskusia sa odohrávala na pozadí modernizačných procesov a obe strany sa usilovali nájsť východisko z problémov, ktoré doba so sebou prinášala.

„Pokrokári“ i „spiatočníci“ chceli hovoriť v mene lepšej časti spoločnosti, takže už v dobových prameňoch sa spomínajú „dve Talianska“, „dve Francúzska“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História, Komentáre

Teraz najčítanejšie