Autor je právnik, kandidát PS/Spolu v parlamentných voľbách

Keď politici dávajú zlý príklad verejnosti, o to dôležitejšie je robiť si poctivo svoju prácu. Bez právnikov len ťažko rozvrátiť štát, kde vládne zákon. Alebo organizovať inscenované súdne procesy bez sudcov. Tak upozorňuje Timothy Snyder v knihe O tyranii na potrebu budovania profesionálnej etiky.

Rozumiem tlaku občanov na potrestanie niektorých predstaviteľov súdnej moci, prokuratúry alebo advokácie. Je to logická a legitímna reakcia. Samotné potrestanie jednotlivcov však problém nevyrieši. Ide o nevyhnutný prvý krok, ale len represia nestačí. Bez systémových zmien nezabránime opätovnému zlyhávaniu.

Ak chceme inštitúcie zlepšovať, musíme pomenovať existujúce problémy v celej šírke. A na začiatok odlíšiť, či ide o zlyhanie jednej osoby alebo problém celých inštitúcii. Pretože k omylom jednotlivcov dochádza a aj dochádzať bude. Problémom je, ak to inštitúcie nevedia identifikovať a napraviť.

Ako bolo možné, že Kočner ovládol najvyšších predstaviteľov prokuratúry a niektorých sudcov?

Prokurátor Ján Šanta v rozhovore pre Denník N na otázku, či vnímal minulé kontakty Kočnera a Dobroslava Trnku a prečo sa proti tomu nikto neozval, odpovedal:

„Ťažko povedať. Nikto asi nebol prítomný pri tých rozhovoroch. Generálny prokurátor má mimoriadne silné postavenie, máme hierarchický a monokratický systém riadenia. Všetci sme mu podriadení. Je ťažké predpokladať, že by sa generálny prokurátor, najvyšší ochranca zákonnosti, dopúšťal takýchto amorálnych a nezákonných aktivít. To sa nikomu ani nesnívalo.“

To, že jeden predstaviteľ inštitúcie si nekalé praktiky nevšimne, je možné a uveriteľné. Že zlyhania nezbadá nikto a stav trvá dlhé roky – to je zlyhaním celej inštitúcie.

Ak nie je vytvorené prostredie všímavosti voči nekalým praktikám, zostáva priestor na zlyhávanie jednotlivcov. Najčastejšími dvoma príčinami neoznámenia nekalej praktiky sú strach pred postihom a nedôvera v prešetrenie podozrení.

K týmto dvom prekážkam sa pridáva slabé ukotvenie formálnych pravidiel a ich chýbajúce implementovanie do aplikovateľnej podoby.

Inak by nebolo možné, že podozrivá osoba navštevuje generálneho prokurátora a nikto zo zamestnancov alebo zamestnankýň to neoznámi. Preverili by aj majetkové pomery niektorých sudcov a sudkýň, či zodpovedajú ich príjmom.

Chýbajú nám formálne pravidlá na zákaz a postih takéhoto konania alebo je prekážkou nedôvera a strach?

Preto považujem zavedenie etických pravidiel pre jednotlivé inštitúcie za prioritu. Takéto pravidlá nám poslúžia ako návod na riešenie etických a morálnych dilem, s ktorými sa stretávajú (sudcovia, prokurátori) v profesionálnom, ale aj v súkromnom živote. Pravidlá by mali odpovedať na otázky: s kým je dovolené sa stretávať, aké pozornosti a pozvania prijať, čo a komu oznamovať.

Ďalej potrebujeme profesionalizovať disciplinárne senáty, ktoré riešia podozrenia. Zamerať by sme sa mali na zvýšenie platov a uvoľnenie pracovnej kapacity disciplinárnych sudcov. Mojou víziou je zriadenie profesionálneho disciplinárneho súdu, kde sa sudcami (aj z iných právnických profesií) budú venovať disciplinárnym konaniam na plný úväzok. Tento súd bude vykonávať disciplinárnu právomoc aj voči prokurátorom a členom iných právnických profesií.

Korupciu vníma ako jeden z hlavných problémov krajiny až 40 percent obyvateľstva (Focus pre TIS). Na jej potlačenie však potrebujeme férové a odborne zdatné inštitúcie.

Na záver, ako upozorňuje T. Snyder: inštitúcie nám pomáhajú zachovať si mravnosť. Ale aj ony potrebujú našu pomoc. Nehovorte o „našich“ inštitúciách, kým ich neuspôsobíte tak, aby slúžili svojmu účelu.