Denník N

Len akoby…

Foto - TASR/Vladimír Benko
Foto – TASR/Vladimír Benko

Autori, slovenský a maďarský intelektuál, sú empatickí, citliví, ohľaduplní, teda dobrí ľudia. A čitateľ sa po prečítaní ich kníh tiež stane o niečo lepším.

Cez sviatky som paralelne čítal dve knihy. Jedna je od Júliusa Satinského (Moji milí Slováci) a druhá je od Lászlóa Lengyela (Angyal karddal/Anjel s mečom). Herec a vedec. Popritom (s prepáčením) ten prvý je viac než herec, ako aj ten druhý je viac než vedec.

Texty vznikli po zmene režimu v roku 1989, sú síce trošku rôzneho rázu a tónu, ale predsa sú si neobyčajne blízke. Hoci ide o slovenčinu a maďarčinu, je veľmi podobný aj ich jazyk. Povedal by som, skoro totožný. Jazyk(y) dvoch intelektuálov zo stredovýchodnej Európy. Charakterizuje ho kritickosť, irónia, ale zároveň aj viera a rozpačitosť, skepsa a nádej, vyjadrenia o nešikovných hľadaniach ciest a o šikovných zblúdeniach a príbuzné názory o práve aktuálnych vodcoch národa.

Je to však hlavne jazyk tých, ktorí sa nikdy nevzdávajú… Tých, ktorí pred nami neúprosne držia to krivé zrkadlo, nekompromisne píšu o našich akoby demokraciách, o akoby bojoch proti korupcii, o akoby trhovom hospodárstve, o akoby hospodárskej prosperite, o akoby zmene spoločnosti, politickej garnitúry, akoby, akoby…

„Opojné nie sú samotné peniaze ani moc, ale to byť in. To, keď vieš, koho a prečo máš zavolať, a si si istý, že ti aj zavolá naspäť. A vieš, kto je zač a akú má cenu,“ čítam u Lengyela. A to platí v našich končinách pre každú spoločenskú vrstvu. Keď nemáš známeho lekára, ani nejdeš do nemocnice (zbytočne je tou najlepšou svojho druhu), lebo nemáš šancu na uzdravenie. Netvrdím, že je to naozaj tak, ale mýtus o tom je takýto.

Nasledujúci príbeh mi porozprával nemecký kolega, ktorý roky pôsobil v Maďarsku ako hosťujúci profesor. Pre jeho priateľa, Maďara, ktorý mal rakovinu, našiel (ten Nemec) niekde v Maďarsku špeciálnu kliniku. Keď mu oznámil, že by sa tam mal ísť liečiť, priateľ to odmietol s tým, že tam vraj nikoho nepozná. Nemec nechápal, prečo by tam mal hocikoho poznať. Veď lekári si zrejme plnia svoju povinnosť. Známosť či neznámosť v takom prípade nemôže hrať žiadnu rolu. Či?

Aby som sa vrátil ku spomínaným knihám: podľa vkusu môžete hociktorú čítať, ak ovládate oba jazyky, aj striedavo. Hladko, obrátko, hladko, obrátko, a človek sa môže dostať do stavu, že už ani nerozozná, ktoré dielo od ktorého autora práve drží v rukách. Veď sú si takí podobní, akoby boli súrodenci. Rovnako ako sám čitateľ.

Ak by som mal zhrnúť podstatu (alebo jednu z podstát) oboch kníh a ich autorov, tak mi spontánne napadne: dobro. Obaja sú empatickí, citliví, ohľaduplní, teda dobrí ľudia.

A čitateľ, aj keď len na chvíľu, po prečítaní ich kníh sa tiež stane o niečo lepším človekom.

Popritom sa môže hlasito rehotať, plakať, krútiť hlavou, búriť sa alebo nadávať.

A veru: aj sa báť…

Veď to, o čom je reč v týchto textoch, ešte zďaleka nie je za nami…

Len akoby…

Teraz najčítanejšie