Párová terapeutka: Vzťahy dnešných tridsiatnikov sú bohatšie ako vzťahy ich rodičov
„Nesúhlasím s tvrdením, že dnešná mladá generácia to vo vzťahoch ľahko vzdáva. Vzdávajú to vtedy, keď zistia, že sa úplne míňajú a že ich život by bol plný nešťastia a trápenia,“ hovorí Zuzana Hradileková, ktorá vedie manželskú poradňu.
Keď sa mojej kamarátky, ktorá už niekoľko rokov žije s priateľom, pýtajú, kedy konečne bude svadba, zvyčajne odpovedá: „Čo by sa tým zmenilo?“ A naozaj, čo sa tým podľa vás reálne mení?
Mení sa tým všetko. Aj keď sa hovorí, že manželstvo je dnes už len o papieri, nie je to tak. Je to aj vyjadrenie záväzku.
Samozrejme, manželstvo má aj iné funkcie – sociálnu, ekonomickú, no hlavne je to spomínaný záväzok a jeho vyjadrenie voči sebe navzájom aj voči okoliu, že my dvaja sme manželia. Ďalšou veľkou a samostatnou témou je vplyv kvality vzťahu a toho, či partneri sú manželia alebo nie, na vývin dieťaťa.
Manželstvom sa mení celkové fungovanie páru, tí ľudia sa inak cítia. Ako ukazujú výskumy párovej terapie, partneri sa viac uvoľnia a tým sa začínajú dostávať na povrch aj niektoré skryté veci. Akokoľvek pár fungoval pred manželstvom, formálny záväzok môže zmeniť vzťah nepredvídateľným spôsobom. Po uzavretí manželstva často obaja z páru cítia úľavu a prestávajú byť pred sebou zdržanliví. Táto väčšia otvorenosť môže byť prínosná, ale takisto môže vo vzťahu generovať stres. Takáto otvorenosť spolu s nerealistickými očakávaniami často vedie k sklamaniu, zmätku a konfliktom.
Aké skryté veci sa tak môžu dostať na povrch?
Negatívne zážitky a traumy z detstva sa často začínajú vyplavovať práve vtedy, keď sa žena vydá alebo muž ožení. Môže sa tak však udiať aj v inom vývinovom období človeka, v inej forme vzťahu, ako je manželstvo. Záväzok nám dáva pocit bezpečia – už sme akoby stabilizovaní. Je to podobné, ako keď psychiku človeka počas krízovej udalosti riadi autopilot. Najprv musí vyriešiť tú situáciu, až potom, keď je už stabilizovaný, sa mu začína vracať ten dramatický zážitok a potrebuje ho spracovať. Predstava, že naše pôvodné rodiny nemajú vplyv na naše manželstvo a my to budeme mať inak ako naši rodičia, je mylná.
Ak sme mali nejaké zážitky, ktoré mali dosah na náš vývin, tak potom je manželstvo akousi stabilizáciou, bezpečím. Aj preto sa vtedy často začínajú uvoľňovať a dostávať na povrch zážitky aj traumy z hĺbky našej osobnosti, ktoré sme zažili a ani si ich na vedomej úrovni nepamätáme.
O aké traumy môže ísť a aký dosah môžu mať na vzťahy v budúcnosti?
Napríklad žena zažívala od detstva verbálne násilie zo strany otca a ignoráciu zo strany matky – ako dôsledok matkinej depresie. Dieťa je vždy lojálne voči rodičom a v takomto prípade to obráti proti sebe, je to na úrovni emocionálnej pamäti, ktorá sa vyvíja skôr ako rozum. To znamená, že takéto dieťa cíti strach z otca, chráni sa pred ním, no zároveň potrebuje byť prijímané a milované. Takto sa potom v dospelosti bude napájať na muža vo vzťahu. Vo vzťahu sa bude chrániť pred mužom, nebude napríklad chcieť ísť s ním do manželstva, žiť s ním, bude vo svojom bezpečí.
Takáto žena nevie milovať muža, lebo má vpečatené, že väzba s mužom je ohrozujúca. Vždy, keď sa chce muž priblížiť, spustí sa jej takzvaný raný varovný systém, ktorý hovorí: „Pozor, utekaj, bráň sa, príde zranenie“. Buď si vyberie muža, ktorý bude verbálne násilný a odmietajúci, alebo, ak stretne dobrého muža, tak všetky strachy a hnevy, ktoré mala voči otcovi, sa aktivujú. Cez mamu má vpečatené, že násilie má žena prijímať. Že žena nemá žiadnu hodnotu a hranice zraňovania neexistujú.
Z pohľadu psychologičky je dobre, že sa tieto zážitky a traumy vyplavujú?
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.