Denník N

Pomáha ľuďom pri eutanázii: Ľudia sa tešia, keď konečne prídeme, aby zomreli

Jakub Jaroš pomohol realizovať eutanáziu takmer dvom stovkám ľudí. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Jaroš pomohol realizovať eutanáziu takmer dvom stovkám ľudí. Foto N – Vladimír Šimíček

Je to, ako byť členom automotoklubu či zbierať body v Tescu, tvrdí Jakub Jaroš.

Ako vnímate výhradu, že pomáhaním pri výkone eutanázie sa zúčastňujete biznisu so smrťou?

O žiadny biznis predsa nejde. Sme nezisková organizácia, ktorej úlohou rozhodne nie je tvorba profitu, ale pomoc ľuďom.

Niekomu sa môže zdať, že poplatky sú vysoké, ale posúďte sám – kto sa chce stať naším členom, ten platí poplatok 200 eur ročne.

Členstvo je akousi poistkou pre prípad, že sa mu raz niečo stane, a on bude chcieť zomrieť.

Získava tak istotu, že mu pomôžeme bez toho, aby čokoľvek doplácal za medicínsky posudok či samotný smrtiaci kokteil. Nárok na výkon eutanázie pritom získava už po treťom roku členstva.

Čo ak nechcem byť členom, lebo už som vážne chorý a túžim zomrieť hneď?

Ak žiadate čo najskoršiu eutanáziu, zaplatíte jednorazovo 7 000 eur. Ďalšou možnosťou je jednorazový poplatok 2 000 eur, kde tento nárok získavate už po jednom roku.

Ak by ste teda teraz ochoreli na rakovinu, bojovali a liečili sa, pričom by sa po roku ukázalo, že to bolo márne, nemuseli by ste už nič priplácať.

Aké sú skutočné náklady tohto procesu?

Dvetisíc eur nepokrýva ani polovicu nákladov, ktoré sú s takýmito pacientmi spojené, preto sú dané výkony dotované z peňazí tých, čo zaplatia 7 000 eur.

Chudobní sú bez šance?

Ak niekto patrí k sociálne odkázaným a naše členstvo si nemôže dovoliť, pristupujeme k mimoriadnemu zníženiu poplatku, prípadne výkon zabezpečíme aj zdarma. Opäť je to dotované z financií tých, čo platia najviac.

JAKUB JAROŠ sa narodil v roku 1989, stal sa bakalárom na Ekonomickej univerzite v Bratislave a magistrom na Aalborg University v Dánsku. Pracoval s utečencami v Nórsku, neskôr v Nemecku ako asistent vedeckého výskumu o národnostných menšinách. V roku 2011 začal stážovať v Hamburgu v neziskovej organizácii Sterbehilfe Deutschland (Eutanázia Nemecko), ktorá svojim klientom od roku 2009 ako jediná v Nemecku pomáha s výkonom eutanázie. Dnes je jej najvyšším manažérom. V roku 2012 založil pobočku organizácie vo švajčiarskom Zürichu. Je slobodný, bezdetný, medzi jeho záujmy patrí politika, architektúra a cestovanie. Žije v Hamburgu.

Je to, čo robíte, v Nemecku legislatívne ošetrené?

Podľa nemeckej ústavy má každý právo na rozhodovanie o vlastnom živote, teda aj o tom, kedy ho ukončí. Na tejto premise stojí celý princíp nášho združenia.

Ak sa rozhodujeme o tom, čo si kúpime v obchode, je logické, že sa môžeme rozhodnúť aj o tom, kedy zomrieme. Nemyslím si totiž, že by o tom, kedy odídem z tohto sveta, mal rozhodovať môj lekár či farár. Je to čisto na mne.

Dôvod?

Nik okrem mňa predsa nemôže vedieť, ako sa naozaj cítim. Môžem to niekomu opísať, môžu ma roky skúmať, ale v konečnom dôsledku to stále bude o mne a o tom, čo chcem ja.

Nemecko predsa nemá legislatívu, ktorá by ošetrovala eutanáziu či asistovanú samovraždu, ako je to v krajinách Beneluxu či vo Švajčiarsku.

To nie je pravda. Nemecko je krajinou s absolútne najliberálnejšou legislatívou, lebo samovražda tu nie je ilegálna. Predpisy sa totiž o nej vôbec nezmieňujú. A čo v právnom štáte nie je zakázané, to je dovolené.

Ak by to tak nebolo, neexistovali by aktivity, ktoré sa nás snažia zakázať. V nemeckom parlamente sú momentálne štyri návrhy zákonov od kresťanských demokratov, ktorí sa snažia zakázať organizovanú eutanáziu. Rozhodovať o nich sa bude na jeseň.

Aký záujem o eutanáziu registrujete?

Najväčšie združenie vo Švajčiarsku má iba v nemecky hovoriacej časti krajiny asi 90-tisíc členov.

Takéto členstvo sa tam vníma na rovnakej úrovni, ako keď je niekto členom automotoklubu alebo zberateľom bodov v Tescu.

V Nemecku je to relatívne nová téma, hoci eutanázia tu nikdy nebola trestná. Nik sa však tomu do hĺbky nevenoval a dodnes sme jediné združenie, ktoré ju zabezpečuje. Momentálne však máme okolo 750 členov.

Koľko eutanázií ste už vykonali?

Vo Švajčiarsku žiadne, samostatnú pobočku sme tam zriadili len ako plán B v prípade, že by na jeseň prešli zákony, ktoré by eutanáziu v Nemecku zakazovali.

Zmena legislatívy by v takom prípade síce bola protiústavná, ale kým by o tom rozhodol ústavný súd, ktorý ani tu nie je dokonalý, musíme mať pripravené dočasné alternatívne riešenie.

V každom prípade naším cieľom nie je vykonávať eutanázie vo Švajčiarsku, lebo tam už také organizácie fungujú. Ide nám len o Nemecko.

Koľkým ľuďom ste teda pomohli zomrieť v Nemecku?

Spolu ich bolo 198. Každý rok sa ten počet zvyšuje.

Jakub Jaroš. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Jaroš. Foto N – Vladimír Šimíček

Čím všetkým musí záujemca prejsť?

Každý musí mať medicínsky posudok. Ten je najdôležitejšou súčasťou celého procesu, keďže práve lekár podpisuje recept na smrtiace medikamenty, ktoré pacientovi odovzdáme. Posudky pripravujú lekári, s ktorými spolupracujeme.

Pacient zároveň vypĺňa a podpisuje špeciálny dokument, v ktorom uvádza, ako s ním majú nakladať v prípade, že už o tom nebude môcť sám rozhodovať. Tento papier s ním pripravujú právnici.

Čo presne sa v ňom nachádza?

Podmienky zaobchádzania s jeho telom v čase, keď nebude vstave rozhodovať sa o sebe sám. Tie veci sa dajú individuálne špecifikovať a každý o nich môže rozhodnúť, kým je zdravý. Je to akási forma poistky.

Voči čomu?

Vyriešia sa tým odpovede na otázky, či dotyčného preberať, ak upadne do kómy, či ho liečiť v prípade Alzheimerovej choroby, či sa majú vykonávať reanimačné úkony, ak skončí vo vegetatívnom stave, či si v takom prípade želá umelé vyživovanie, držanie na prístrojoch dlhšie ako istý čas a podobne.

Vyhoveli by ste mojej žiadosti, ak by som nechcel žiť len pre to, že prídem o dva prsty na ruke?

Požiadať o také niečo môže každý, kto má minimálne 18 rokov, ale žiadny lekár vám to neodsúhlasí. V takom prípade by ste totiž boli zdravý a naši lekári neakceptujú, ak sa chcú zabiť aj zdraví ľudia.

Lekár s psychiatrickým vzdelaním nám preto v posudku vždy poskytne informáciu, či eutanáziu odporúča, alebo nie. V konečnom dôsledku však o konečnom výkone rozhodujeme my, preto musíme mať čisté svedomie.

Vo vašom prípade by sme ho určite nemali, takže by sme vám smrtiace medikamenty neposkytli. Rovnako by sme eutanáziu neumožnili niekomu, kto ju chce trebárs len pre to, lebo je na invalidnom vozíku.

Samo osebe to nemôže byť dôvod, navyše takí ľudia za nami ani nechodia.

Lenže čo ak som na vozíku, považujem to za bezhraničné utrpenie a fakt chcem zomrieť?

Žiadny lekár by vám to neschválil, lebo by to posúdil ako neuvážené rozhodnutie pod tlakom. To, že máte depresiu z invalidného vozíka, nemôže byť dôvod, je totiž veľká šanca, že skôr či neskôr sa so svojím osudom vyrovnáte.

Neuspeli by ste teda, ani keby ste si rovno chceli zaplatiť 7 000 eur. Odporúčali by sme vám len, aby ste sa stali naším členom za 200 eur ročne s tým, že o vašej smrti sa porozprávame, keď na ňu naozaj budete mať vážny dôvod.

Ako môže psychiater posúdiť, či je pacient v takom štádiu, že už naozaj nemá šancu, a že jeho utrpenie je už nezmyselné? Nemá predsa dostatočné vedomosti z iných medicínskych odborov.

Úlohou nášho lekára nie je rozhodnúť, či ste dostatočne chorý, alebo či už vaša rakovina prešla do štádia, v ktorom nemáte šancu, ale či ste natoľko duševne zdravý, že ste schopný urobiť rozhodnutie o eutanázii samostatne, slobodne a bez nátlaku.

Pacienti s vážnymi psychickými chorobami v pokročilom štádiu teda v tomto procese nemôžu uspieť. Napríklad ľudia s ťažkým štádiom demencie nie sú schopní urobiť kvalifikované rozhodnutie, a tak sa ani nemôžu stať našimi členmi.

Rozhoduje iba jeden lekár?

Áno, ale je iba na jeho rozhodnutí, koľko ďalších lekárov priberie do rozhodovacieho procesu. Ak teda chce, môže ich byť viac.

Jakub Jaroš. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Jaroš. Foto N – Vladimír Šimíček

Spomínali ste, že zomrieť ste pomohli 198 ľuďom. Predpokladám, že záujem bol väčší.

Tých, čo úspešne prešli procedúrou, teda dostali naše povolenie, ktoré u nás voláme „zelená na semafore“, bolo spolu asi 400. 

Časť z nich si to však rozmyslela, časť medzitým zomrela inak a časť z nich ešte čaká, kým sa dostane do situácie, že to už naozaj nevydrží. Je to na ich slobodnom rozhodnutí.

U koľkých pacientov lekár eutanáziu neodporučí?

Týka sa to asi šiestich až ôsmich percent žiadateľov.

V akom zdravotnom stave boli tí, ktorým ste umožnili zomrieť?

Štyridsať percent z nich trpelo nevyliečiteľnými fyzickými chorobami v poslednom štádiu. Sem patrí rakovina s rozsiahlymi metastázami, amyotrofická laterálna skleróza, skleróza multiplex, polyneuropatia a rôzne iné degeneratívne ochorenia.

Ďalšou obrovskou skupinou ľudí sú takzvaní polymorbídni ľudia, teda tí, čo trpia viacerými ochoreniami naraz. Každé z nich samo osebe síce nevytvára dôvod na túžbu po smrti, ale v kombinácii už áno. Zvyšných 20 percent tvoria psychicky chorí ľudia.

Snažíte sa to tým ľuďom vyhovoriť?

Samozrejme, sú s nimi v kontakte naši sociálni pracovníci, ktorí sa ich od toho snažia odhovoriť, pričom im ukazujú príklady tých, čo to s rovnakými diagnózami nevzdávajú.

Musíme to však robiť citlivo, lebo tí ľudia u nás hľadajú útočisko. Navyše alternatívy veľmi dobre poznajú, ale odmietajú ich, lebo vedia, že by im už nepomohli.

Len málokedy sa nám podarí niekoho presvedčiť, aby skúsil ešte nejakú terapiu a o smrti sa rozhodol neskôr.

Dôvod?

Samotné odhováranie je psychologicky nesprávny ťah. Tí ľudia potrebujú skôr rešpekt, o svojom konci sú rozhodnutí už dávno a po zrelej úvahe. Nemusíte pochopiť, že sa rozhodli zomrieť, ale mali by ste to rešpektovať.

Môžete im však ukázať alternatívy, napríklad paliatívnu starostlivosť.

Samozrejme, to aj robíme, ale väčšina z nich už predsa dávno v paliatívnej starostlivosti je. Medzi nami a paliatívnymi lekármi pritom existuje zásadný konflikt. Tvrdia totiž, že dokážu pomôcť každému, preto eutanázia nie je potrebná.

My zase tvrdíme, že to nie je pravda, lebo za nami chodia najmä ľudia, ktorí sú v tej paliatívnej starostlivosti dlho, a napriek tomu neuveriteľne trpia.

Aký zmysel má vo svojom utrpení nájsť človek, ktorý dostáva šialené množstvo morfia, až z neho ani nie je pri vedomí?

Čo je nepochopiteľné na tom, ak niekto takýto svoj stav považuje za nedôstojný a chce ho ukončiť? Jednoducho neplatí, že paliatívna starostlivosť je vhodná pre každého.

V akom veku je väčšina záujemcov?

Nad 70 rokov. Najmladším bol 19-ročný chalan, ktorému sme to zamietli, potom však spáchal samovraždu. To sa, inak, stáva často.

Čo?

Ak niekomu eutanáziu zamietneme, zväčša sa potom zabije sám iným spôsobom. Aj to je dôkaz, že tí ľudia sú naozaj rozhodnutí zomrieť a nič ich nezastaví. Tí, čo k nám chodia, majú naozaj silné odhodlanie na posledný krok.

Jakub Jaroš. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Jaroš. Foto N – Vladimír Šimíček

Čím je garantované, že eutanáziu nezneužívate?

Nemáme dôvod to robiť, lebo náš profit nesúvisí s tým, či niekomu pomôžeme zomrieť, alebo nie. Práve preto sme si zvolili finančnú štruktúru neziskovky, ktorej sa platí pravidelný členský poplatok, a za samotný výkon eutanázie, teda posudok lekára a smrtiaci kokteil sa už neplatí nič.

Naopak, tešíme sa z každého dňa, keď žiadnu eutanáziu vykonávať nemusíme. Nielen z ľudského hľadiska, ale aj z toho, že každý taký úkon nás stojí peniaze. Logika, že by sme do toho niekoho nútili, je teda absolútne nesprávna.

Ako dlho trvá proces od žiadosti zomrieť až po samotný výkon?

Štandardne dva až štyri mesiace.

Kde ten človek zomrie?

Vždy u seba doma, taká je aj vôľa žiadateľov, nik predsa nechce zomrieť v lese, na ulici či v nemocnici. Pomáhame však aj ľuďom, ktorí sú v hospici, ale len za predpokladu, že s tým súhlasí samotné zariadenie, inak by to bolo kontraproduktívne.

Nemáte vlastné priestory?

Nie, zatiaľ to ani nebolo potrebné. K tejto situácii však zrejme dôjde, ak parlament schváli zákon, ktorý eutanáziu zakazuje. Vtedy budeme musieť hľadať východisko zriadením priestorov vo švajčiarskej pobočke.

Ako prebieha samotný výkon eutanázie?

V krajinách Beneluxu vám s vaším súhlasom pichne smrtiacu injekciu lekár, kým vo Švajčiarsku si už 30 rokov musíte podať smrtiacu látku sám.

Tak je to aj v Nemecku. Musíte to urobiť sám, inak by to bolo posudzované ako zabitie.

Injekciou?

Nie. Dáme vám do rúk nápoj, v ktorom sú tak skoncentrované medikamenty, že vedú k istej smrti. Musíte ich vypiť sám bez asistencie inej osoby. Iba takto vykonaný proces v Nemecku nie je trestný.

Čo ľudia, ktorým choroba neumožňuje vypiť smrtiacu látku, lebo by ju vyvrátili, alebo im nefungujú ruky?

Áno, sú aj takí, čo nemôžu prehĺtať, nehýbu rukami, necítia si jazyk, prípadne vôbec nemajú žalúdok. Pre nich máme pripravené intravenózne podanie látky, čiže infúziu. Pacient iba stlačí tlačidlo.

Ako, keď mu nefungujú ruky, trebárs v pokročilom stave amyotrofickej laterálnej sklerózy?

Existuje aj ďalšia možnosť, ale zatiaľ sme ju v praxi museli využiť len raz – stlačenie tlačidla rukou sme nahradili pohybom hlavy.

Vieme si dokonca predstaviť, a aj sa na to pripravujeme, hoci sme taký prípad ešte nemali, že niekto sa nebude vôbec vedieť hýbať, a tak by to stlačenie fungovalo na báze žmurknutia okom. To je však vec citlivej spolupráce aj s informatikmi.

Sú vaši ľudia pri zomieraní osobne prítomní?

To je individuálne. Jeden zo spôsobov je, že smrtiace medikamenty dáme dotyčnému alebo jeho rodine k dispozícii na istú dobu a za určitých podmienok, aby ich mohol užiť práve v momente, keď sa rozhodne.

Čiže tam ani nemusíte byť?

Nemusíme. Samozrejme, sú prípady, keď tí ľudia nemajú nikoho a žijú sami. Vtedy sme tam na ich žiadosť priamo my.

Aj vy osobne?

Nie je to v mojej náplni práce, ale boli situácie, keď som to považoval za správne a šiel som tam. Spolu to bolo asi šesťkrát.

Ako ste sa cítili?

Tým, že mám pochopenie pre právo človeka rozhodnúť o svojom živote, rozumiem, ak sa niekto rozhodne ukončiť svoje utrpenie. Všetky prípady, pri ktorých som bol osobne, sa týkali ľudí, ktorí veľmi trpeli a nevedeli sa dočkať chvíle, keď opustia tento svet.

Je pritom úžasné vidieť, ako vás tí ľudia doma vítajú – s obrovským úsmevom, lebo sa tešia na to, že tu už konečne nebudú.

Pre nás sú to veľmi silné momenty, lebo vidíme, ako sa povedzme 90-ročná pani na tento večer namaľuje, oblečie a upraví. Vníma to ako dôležitú vec a naozaj sa na to teší.

Určite?

Áno, lebo tí ľudia na danú chvíľu čakajú naozaj dlho v obrovskom utrpení. Ešte raz zdôrazňujem, ide o ľudí, ktorí naozaj nevýslovne trpia a nemajú šancu na zlepšenie svojho stavu.

My od nich dostávame naozaj silné prejavy vďaky. Zvyknú ďakovať aj mnohokrát za sebou.

Jakub Jaroš. Foto N - Vladimír Šimíček
Jakub Jaroš. Foto N – Vladimír Šimíček

Nemôže sa stať, že niekto ten váš kokteil smrti prežije a bude na tom ešte horšie?

Dvakrát sa nám stalo, že ľudia liek vyvrátili. Jeden úplne všetko, a tak prežil bez akýchkoľvek následkov, druhý iba časť a na druhý deň zomrel v nemocnici.

Nedokážeme stopercentne garantovať, že sa nestanú aj takéto prípady, rolu v tom hrajú psychologické aj biologické faktory. Ide síce o zanedbateľné riziko, ale úplne ho vylúčiť nevieme. Hovorím to otvorene, nemám dôvod čokoľvek zatajovať.

Je ten smrteľný kokteil bezbolestný?

V skutočnosti nejde o kokteil, ale o dva samostatné jednodecové nápoje. Prvé deci tvorí jed, druhé je koncentrované narkotikum. To zabezpečí, že zaspíte a umriete v spánku.

Koľko to trvá?

Od vypitia narkotika upadnete do spánku po približne dvoch minútach. Čas, kým vám dotlčie srdce, býva individuálny. Záleží na konštitúcii každého človeka, ale udeje sa tak medzi 30 minútami až tromi hodinami.

Zvyknú byť členovia rodiny pri tom?

Áno, hoci sú aj ľudia, ktorí chcú zomrieť tak, aby nikoho z rodiny nezaťažovali, prípadne si želajú iba prítomnosť profesionála, ktorý už bol pri výkone eutanázie mnohokrát.

Na druhej strane sa my sami snažíme rodinných príslušníkov motivovať, aby neprepásli tento moment, lebo ide o chvíľu rozlúčenia sa. Neskôr by mohli banovať, že tam neboli.

Ako reagujú blízki, keď sa dozvedia, čo sa chystá?

Vo väčšine prípadov sú v prvom momente šokovaní, v druhom však už majú pre rozhodnutie príbuzného pochopenie.

Žiadajú o eutanáziu aj veriaci?

Nevedieme si presné štatistiky, ale od našich sociálnych pracovníkov, ktorí navštevujú chorých, vieme, že medzi žiadateľmi sú ateisti, katolíci aj evanjelici. Dôstojne zomrieť sme už pomohli aj moslimke.

Zvyknú si veriaci pred smrťou volať kňaza?

To sa nám ešte nestalo, zrejme by ani neprišiel. My sami však máme k dispozícii teologicky vzdelaného pracovníka.

Ste veriaci?

Nie, hoci som prešiel všetkými katolíckymi sviatosťami a študoval som na cirkevnej škole. Z cirkvi som vystúpil hneď po maturite. Keby som však na tú školu nechodil, možno by som bol dodnes veriaci.

Rodičia nemajú výhrady k tomu, čo robíte?

Myslím si, že to akceptujú aj rešpektujú, hoci tomu možno až tak nerozumejú. To však súvisí s celkovým postojom k slobode človeka na Slovensku, ktorý je celkom iný ako v západných krajinách, takže ich chápem.

Čuduje sa vám niekto vo vašom okolí?

Nie. Podľa prieskumov verejnej mienky eutanáziu podporuje 70 až 80 percent Nemcov. Tým nechcem povedať, že aj tu nie je niektorými kruhmi táto téma démonizovaná.

Nemáte niekedy pochybnosti, či robíte správnu vec?

Ak by som mal akékoľvek pochybnosti, nemohol by som to robiť. Som si absolútne istý, že umožniť dôstojnú smrť mimoriadne trpiacim ľuďom je správne.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Teraz najčítanejšie