Denník N

Mal sedemnásť, keď zabil otca: Myseľ vypnutá, ruky konali, hovorí Dávid Bako, ktorý s mamou roky čelil týraniu

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Od detstva bol svedkom toho, ako jeho otec každodenne ponižoval a bil jeho mamu. Ani on sám sa týraniu nevyhol. Dávida Baka odsúdili za vraždu otca na dva roky, no konečné rozhodnutie je na prezidentke.

V septembri 2017 sedemnásťročný Dávid Bako brutálnym spôsobom zavraždil vlastného otca. Použil kladivo a nôž. Pred Vianocami súd rozhodol, že by si mal odpykať dva roky za mrežami, po zásahu prezidentky Zuzany Čaputovej však do väzenia nenastúpil. Na slobode zostane, kým prezidentka nerozhodne o milosti. Sú tri možnosti: žiadosti o milosť nemusí vyhovieť, trest môže zmierniť alebo ho mladíkovi úplne odpustiť.

Prípad pritiahol pozornosť prezidentky aj verejnosti najmä preto, že vražde predchádzali roky týrania, bitiek, vyhrážok a ponižovania zo strany otca. Dávid a jeho mama sa mu nedokázali brániť a nepomohla im ani ich rodina, priatelia či škola. Na sociálnych sieťach aj v médiách sa objavili stovky až tisícky podporných komentárov od ľudí, ktorí pre Baka žiadajú oslobodenie. Tvrdia, že dostatočným trestom mu už boli roky života s násilným otcom.

S Bakom sme hovorili viac ako tri hodiny. Z jeho slov cítiť túžbu po slobode. Chce byť s rodinou, priateľkou, ktorá je preňho všetkým. No na druhej strane si uvedomuje, že vražda by nemala ostať nepotrestaná.

Po celý čas, čo sme s ním hovorili, pri ňom bola priateľka. Bola s ním pred vraždou a ostala aj potom. Napriek tomu, čo sa stalo, z neho nikdy nemala strach. Naopak, plánujú spoločnú budúcnosť. O mnohom už premýšľali, stále však nevedia, ako svojim deťom povedia, že ich otec je vlastne vrah.

Čaká vás dlhé a ťažké čítanie. V rozhovore sa dozviete:

  • kedy si uvedomil, že má iného otca ako jeho kamaráti;
  • aký bol život s otcom alkoholikom – tyranom;
  • či sa im snažil niekto pomôcť a či pomoc vôbec hľadali;
  • ako zabil svojho otca a či to ľutuje;
  • ako sa po vražde stretol so starými rodičmi;
  • ako vníma, že cudzí ľudia požiadali o jeho milosť.

Ako sa máte?

Veľmi dobre. Trávim chvíle so svojou rodinou, aj keď to vyzeralo, že už pôjdem do väzenia. Na jednej strane som bol rád, pretože to čakanie na rozhodnutie súdu bolo nekonečné. Na druhej si neviem predstaviť, že tu nechám svoju rodinu.

Čakanie bolo to najhoršie? 

Áno. Moja psychika dostávala stále zabrať. Denne som sa budil s tým, že stále neviem, na čom som.

Chýbal vám konečný trest? Chceli ste vedieť, ako bude vyzerať vaša najbližšia budúcnosť? 

Presne tak. Už som bol taký frustrovaný, že som si hovoril, že aj keby som si mal odsedieť pätnásť rokov, tak mi je to jedno.

A čo okolie? Reakcie ľudí vás neubíjali?

Stretával som sa aj s ľuďmi, ktorí mi neželali nič dobré a hneď ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie